Michajlović reagoval na vyhlásenie Kadriho Veseliho, predsedu parlamentu juhosrbskej provincie vystupujúcej pod titulom „Republika Kosovo“.  Veseli odmietol možnosť výmeny území medzi Kosovom a zvyškom Srbska, pričom vyhlásil, že „nemá nič“ proti pripojeniu ku Kosovu oblastí dvoch miest ležiacich na juhu centrálneho Srbska – Preševa a Medvedje.

Michajlović pripomenul, že  idey „Veľkého Albánska“ sa kosovskí Albánci držia už od založenia Prizrenskej ligy v roku 1878. V staroslávnom srbskom meste Prizren v Kosove a Metochiji pred 140 rokmi Albánci vytvorili proosmanskú organizáciu s cieľom odporovať premenám v Osmanskej ríši po vojenskej porážke Osmanov v rusko-tureckej vojne: „Túto ideu živia energiou z dvoch prameňov. Jedným z nich je záštita západných štátov   napomáhajúca Albáncom. Západné krajiny svojou bezpodmienečnou podporou separatistov v ich činnosti živia separatizmus v strede Európy,“ poznamenal Michajlović.

Prestane Belehrad vyplakávať na hrudi hada?

Tým druhým prameňom je podľa kosovskosrbského politika slabosť krajín, ktorých územie je vystavené útokom separatistov: „V prvom rade mám na mysli Srbsko, Čiernu Horu a Macedónsko. Tieto tri štáty boli v minulosti etnickým priestorom Srbov, no vďaka vonkajším vplyvom ním prestali byť,“ povedal expert. Srbský etnický priestor je ohrozovaný a v prvom rade Srbsko musí reagovať na to, čo sa deje, no v praxi to tak nie je,“ poznamenal Michajlović:  „Srbské vedenie svojou domácou i zahraničnou politikou založenou na utópii vstupu do EÚ jasne vedie krajinu k strate časti územia. Je bez úžitku, keď sa srbské vedenie sťažuje a vyplakáva tým, ktorí práve podporujú myšlienky rozširovania  idey „Veľkého Albánska“. Ak v Belehrade ešte ostala aspoň kvapka dôstojnosti, musí ostro reagovať na takéto vyhlásenia a dávať jasne porozumieť, že v prípade nevyhnutnosti je pripravený aj vojenskou cestou obhajovať svoje záujmy nielen na juhu stredného Srbska, ale aj v Kosove a Metochiji,“ zdôraznil Michajlović. Kosovskosrbský politik je tej mienky, že Srbsko musí – pokiaľ ide o vyriešenie kosovskej otázky – vyčkať na priaznivejšiu situáciu na medzinárodnej aréne, priebežne posilňujúc svoju ekonomiku, financie a armádu.

Mnohí srbskí vlastenci sú rozhorčení, že za ministrovania, premiérstva i súčasného prezidentovania Aleksandra Vučića, ktorý používa navonok v mnohom ľúbivú  rétoriku, srbské štátne orgány podpisom takzvanej Bruselskej dohody a ďalším krokmi v podstate urobili z  Kosova a Metochije de facto samostatný štát, hoci donedávna oficiálne dookola opakovali, že Srbsko nikdy neprizná samostatnosť svojej južnej oblasti a kolísky. Najnovšie srbský prezident Vučić prekročil aj tento rubikon, keď napriek dejinnej pravde, napriek odkazu predkov, napriek zneniu srbskej ústavy a napriek rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN č. 1244, ktorá jasne definuje Kosovo  a Metochiju ako súčasť Srbska, vyzval srbskú spoločnosť na diskusiu o tejto téme!

Bruselská zrada z roku 2013

Profesor Univerzity v meste Novi Sad v severnej srbskej oblasti Vojvodina Srđan Šljukić upozorňuje, že už od roku 2008 v Srbsku prebieha proces, ktorého smerovanie určil Západ – pridať takzvanému štátu Kosovo, ktorý bol vytvorený v dôsledku okupácie južnej srbskej krajiny v roku 1999, všetky atribúty nezávislosti: „Srbskí politickí lídri krok za krokom plnili požiadavky Západu a odovzdávali právomoci inštitútom kosovského „štátu“. Tento proces sa osobitne urýchlil podpísaním takzvanej Bruselskej dohody v roku 2013, v súvislosti s ktorou Srbsko zrušilo v svojej južnej provincii vlastnú políciu i súdnictvo a tiež odovzdalo do rúk separatistov telekomunikácie i energetiku,“ pripomenul  profesor Srđan Šljukić a dodáva: „Na výmenu Srbsko nedostalo nič, dokonca ani ničím neohrozujúce Spoločenstvo srbských mestských samospráv, ktorého vznik predpokladá Bruselská dohoda. Keďže Kosovo fakticky nadobudlo celú plnosť štátnosti, ostal už iba jeden detail: diplomatické uznanie zo strany Srbska, ktoré sa potvrdí prijatím Kosova do OSN.“ Zvrátene a vlastizradne vyznieva aj nedávne vyhlásenie Aleksandra Vučića tom, že „Kosovo nezíska miesto v OSN, ak my (Srbsko) nebudeme spokojní“. Do zrozumiteľnej reči ho možno preložiť aj takto: „Nedovolíme vyrvať z našej hrude srdce, ak nám to neprinesie spokojnosť.“

Srbská múdrosť: na nebi Boh, na zemi Rusko

V tejto katastrofálnej situácii skutoční srbskí vlastenci spínajú ruky smerom k nebu a hľadia s nádejou smerom na východ – podľa starého srbského príslovia: „Na nebi Boh, na zemi Rusko.“ Veľká časť tých Srbov v Kosove a v Metochiji, ktorí tam i naďalej žijú, lebo ich ešte nezavraždili, ani nevyhnali, pred niekoľkými rokmi dokonca prosila Rusko o udelenie ruského štátneho občianstva.

Ruskí politici, ktorí celé roky podporujú spravodlivé srbské snahy a na medzinárodnej úrovni odmietajú procesy vedúce k uznaniu samostatnosti Kosova, zalamujú rukami a hovoria, že Rusi predsa nemôžu byť väčší srbskí vlastenci  ako Srbi. Skutoční srbskí vlastenci však prosia vplyvné ruské sily, aby boli väčšími Srbmi než sú zradcovia srbskej veci. Srbskí vlastenci sa tiež čudujú, prečo ruské politické elity pred voľbami v Srbsku podporujú Vučića, ktorý navonok môže viesť čiastočne pekné reči o srbstve a o priateľstve s Ruskom, no svojimi skutkami vlečie Srbsko – navyše samoodeľujúce sa od Kosova a Metochije! – do EÚ a teda do protisrbského a protiruského tábora.

Rusko je v súčasnosti, ako napokon vždy v dejinách, nútené bojovať na viacerých frontoch naraz. Slovania a pravoslávni kresťania Balkánu dúfajú, že sa stále silnejúca Moskva v prospech v dejinách mnohokrát nevďačného zvyšku slovanstva i v mene ešte vyššej idey, obrany  kresťanstva, výraznejšie prejaví aj v tejto časti Európy.

Vladimír Mohorita