V októbri 2022 napísal sudca Okresného súdu Bratislava II. Patrik Števík verejný list Zuzane Čaputovej pod názvom „Výzva prezidentke Slovenskej republiky Zuzane Čaputovej“ (ďalej Výzva prezidentke), v ktorom jej slušnou, ale otvorenou formou vyčíta jej predpojaté a škodlivé postoje k otázkam práva, politiky a vojny na Ukrajine.

Súdna rada ovládaná aktivistami súčasného režimu na čele s jej predsedom Jánom Mazákom vzápätí rozpútala voči Števíkovi kampaň, v dôsledku ktorej napokon bol disciplinárne potrestaný za to, že vraj vo svojej Výzve prezidentke (jej plné znenie nájdete na konci tohto článku) porušil zásady sudcovskej etiky, keď sa vraj obracia na prezidentku štýlom, ktorý je nedôstojný a sudcovi neprináležiaci. Števík bol za to potrestaný napomenutím, pritom vraj hralo rolu aj to, že inak má tento sudca vynikajúce hodnotenie a nikdy nebol disciplinárne stíhaný.

Na Števíkovu obranu vystúpili mnohí uznávaní právnici, ktorí sú presvedčení, že neurobil nič, čo by odporovalo sudcovskej etike. Svoje odborné vyjadrenia, odvolávajúce sa na príslušné state z etického kódexu, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a na súdne rozhodnutia zaoberajúce sa slobodou prejavu sudcu urobili znalci problematiky slobody prejavu ako bývalá dlhoročná zástupkyňa SR pred ESĽP JUDr. Marica Pirošíková, sudkyňa a členka Súdnej rady SR zvolená sudcami JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, či emeritný sudca Ústavného súdu SR doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc.

Obhajoba pred inkvizíciou

Ani Števík sám so svojím disciplinárnym potrestaním nesúhlasí a hoci sa rozhodol nevyužiť zákonnú možnosť napadnúť rozhodnutie o jeho potrestaní, na svoju obranu a obhajobu sa rozhodol napísať a zverejniť obšírne vysvetlenie, v plnom znení ho nájdete tu. Je to intelektuálne náročný text, ktorý však rozpútal ďalšiu vlnu diskusií na tému, či má sudca právo kritizovať verejne činné osoby, a vo všeobecnosti, či vôbec má právo sa otvorene vyjadrovať k citlivým celospoločenským otázkam.

Števík v ňom píše: „Ak by som žil v krajine, v ktorej platia princípy demokracie a právneho štátu, určite by som rozhodnutie o svojom potrestaní atakoval zákonným spôsobom. V naozaj demokratickom a právnom štáte by však k môjmu potrestaniu nikdy nedošlo.

Keďže Slovenská republika je v dnešnej dobe štát s totalitnými prvkami, v ktorom spravodlivosť ustupuje pred pomstou a inkvizičnými praktikami, rozhodol som sa ďalej nebrániť právnou cestou. Vyjadrené slovami historiografie: ,Obhajoba pred inkvizíciou mala vždy malý úžitok, obvinenie totiž bolo dostatočným dôkazom viny.‘“

Sudca nesmie kritizovať?

Sudca nesmie kritzovať, ak vidí, že osoby vo verejných funkciách nekonajú tak ako by mali? Števík vo svojej obhajobe píše, že hoci berie do úvahy, že sloboda prejavu sudcu je oproti bežným občanom mierne obmedzená, je presvedčený, že neporušil žiadne ustanovenia etického kódexu.

A vysvetľuje: „Sudca z titulu svojej funkcie člena jednej z mocí v štáte je povinný vyjadrovať sa k otázkam verejného záujmu. Najmä je ako odborník povinný zaujať stanovisko k otázkam demokracie, právneho štátu či nezávislosti súdnej moci. Sudca sa priamo podieľa na riadení štátu nielen svojou rozhodovacou činnosťou, ale aj kontrolou výkonnej a zákonodarnej moci. Súdna moc je totiž jediná čisto odborná moc v štáte. Občan – sudca má byť zárukou, ktorá udrží zvyšné dve moci v štáte v medziach zákona a korektívom, aby prijímané právne normy a rozhodnutia exekutívy boli v súlade s princípmi demokracie, právneho štátu, nezávislosti súdnej moci, suverenity štátu, mieru či ius naturale.

Tento status však vyžaduje od sudcu nepomerne viac ako len znalosť zákona, ktorý ho živí. Nutnosťou sudcu chrániaceho štát je univerzálna vzdelanosť a pestrá intelektuálna výbava. Sudca štylizujúci sa do pozície ministerského úradníka, ktorý vykonáva akúkoľvek politickú vôľu vyjadrenú v zákonoch, je degradovaním sudcovského stavu.

Rezignácia sudcu na kontrolu legislatívneho procesu a na vyjadrovanie sa k zásadným záležitostiam verejného záujmu je likvidáciou súdnej moci a jej plné podriadenie sa ľubovôli výkonnej a zákonodarnej moci. Vzdaním sa tejto kontrolnej funkcie berie justícia občanovi nádej v spravodlivý štát, zvlášť v krízových obdobiach.“

Režimové autority sú zdesené?

Števík ďalej píše: „V nedávnom rozhovore vyjadrila zdesenie jedna režimová justičná autorita a funkcionár. Bol zdesený z toho, že určitá skupina občanov má na niektoré skutočnosti iný názor ako on sám. Treba lepší dôkaz, ako uvažujú totalitne zmýšľajúci jedinci prikrývajúci sa vznešenými frázami? Mohol by som byť zdesený z toho, že on je zdesený. Nie som. Rešpektujem jeho názor aj zdesenie, aj keď s ním nesúhlasím. To je to, čo odlišuje demokraciu a právny štát od totality. Lebo zdesenie mocných z toho, že občiansky substrát si dovolí myslieť inak, je v priamej príčinnej súvislosti s potláčaním a trestaním iného názoru. Tak to bolo aj v prípade mojej Výzvy.

Namiesto zdesenia odporúčam reálnu akceptáciu plurality názorov a dialóg, odporúčam osvetu namiesto propagandy. Jednostranné vytváranie fiktívnej reality a obmedzovanie spektra prijateľného názoru, v rámci ktorého prebieha dialóg bez oponentov, nemá nič spoločné s demokraciou. Ide o totalitné praktiky priamo likvidujúce slobodu prejavu. Tú slobodu, ktorá vzniká už pri narodení dieťaťa vo forme jeho plaču.“

A tiež píše: „Zdesenému justičnému funkcionárovi si dovolím pripomenúť, že v demokratickej spoločnosti má človek právo aj na názor, vieru, či presvedčenie, ktoré je nesprávne. V demokratickej spoločnosti nevytvára vládna moc zoznamy nepohodlných médií a silové zložky štátu neposudzujú pravdivosť informácií či zdrojov. V demokratickej krajine nie sú ľudia ponižovaní, zosmiešňovaní či trestaní za iný názor. A teda ani sudcovia.“

Spoločnosť žijúca v klame

Števík píše: „Predstieranie sa stalo v našej krajine normou. Predstierame, že žijeme v demokracii a právnom štáte, lebo to dobre znie a právne nevzdelaná masa spoluobčanov tomu verí. Imitáciou spravodlivosti zakrývame naše zvrátené túžby po inkvizícii a pomste. Predstierame, že zástupy diplomovaných nevzdelancov, ktorých produkuje naše školstvo, sú naslovovzatí odborníci, ak slúžia režimovým záujmom. Intelektuálnu pohodlnosť nazývame pokorou, nechať si skákať po hlave voláme uvedomelosťou a klamať znamená byť korektný. Predstierame, že obmedzovaním ľudských práv chránime demokraciu, že iba vybrané informačné zdroje sú tie pravdovravné. Tvárime sa, že nám záleží na rešpektovaní inakosti a suverenity a v skutočnosti sa snažíme o prevýchovu a závislosť. Deformy sú oslavované ako reformy, slová sa prezentujú ako skutky. Snažiť sa predstierať môžeme síce čokoľvek, ale nie všetko môže byť predstierané pred všetkými a navždy.

Nechali sme si vziať cit pre zdravý rozum, prirodzenosť a ľudskú dôstojnosť. Všetci sa dívame, ale iba málokto vidí, že zbavením človeka schopnosti vnímať prirodzenosť, ľudskú dôstojnosť a tradičné hodnoty, zbavujeme človeka schopnosti vzdorovať a bojovať. Z človeka sa tak stáva iba bezmenná poslušná súčasť tekutej spoločnosti, ktorá bezmyšlienkovite plní pokyny.“

Odkiaľ fúka vietor?

Števík sa vyjadril aj k ľuďom, ktorí iniciovali jeho škandalizovanie kvôli tomu, že napísal Výzvu prezidentke: „Nebudem sa podrobne zaoberať pohnútkami, ktoré viedli k môjmu potrestaniu. Zorientovanému čitateľovi sú zrejmé. V Slovenskej republike môže byť aj sudca zatiahnutý do politického boja, ak realizáciou slobody prejavu stúpi na otlak niekomu politicky mocnému. Takto sa v totalitných režimoch vyrábajú disidenti.

Je príznačné, že medzi mojimi žalobcami sú aj osoby, ktoré pred rokmi hlásali, že občan má právo na sudcu slobodného ducha, ktorý musí mať garantované právo vyjadrovať sa a rozhodovať bez strachu. Dlhodobé pokrytectvo týchto jedincov preukazuje ich skutočné úmysly. Cieľom ich aktivít nie je demokracia či právny štát, ako prezentovali v protiharabinovskom boji. Ich zámerom je presadzovanie ideológie a demokracia s právnym štátom sú ich zásterkou iba tam, kde sa im to hodí.

Po zverejnení mojej Výzvy sa v mediálnom priestore objavili aj nepravdivé informácie týkajúce sa mojej osoby ako sudcu. Na argumentum ad hominem zo strany mojich oponentov uvádzam, že som od hodnotiacej komisie ako sudca dostal za sledované obdobie rokov 2016 – 2020 známku výborný s plným počtom bodov so záverom odvolacích senátov, že rozhodovacia činnosť JUDr. Patrika Števíka je na veľmi dobrej odbornej úrovni. Poukazujem aj na skutočnosť, že žiadna politická strana nezodpovedá mojim predstavám a nereprezentuje v plnej miere moje hodnotové nastavenie. Rovnako tak nie som mazákovec, harabinovec či inak názorovo zaradená osoba. Mám iba iný názor ako tí, ktorí ma nálepkujú preto, lebo im chýba dostatočná argumentačná kvalita.“

Problémom je oslovenie?

Števíkovi kritici tvrdia, že problém je už v tom, že Čaputovú oslovil „Vážená Zuzana Čaputová“, že to nie je dosť dôstojné. Vraj každý vie, že prezident/prezidentka sa na verejnosti neoslovujú menom a priezviskom, ale funkciou. Dotyční kritici si neráčili všimnúť, že nad týmto oslovením je nadpis „Výzva prezidentke Slovenskej republiky Zuzane Čaputovej“.

Kritika tiež zdôrazňuje, že uplatnenie slobody prejavu nesmie vyvolávať krízu dôvery v autority. A vraj pohŕdanie a zámerné devalvovanie takých a podobných ústavných pozícií štartuje krízu dôvery v autority v demokratickom systéme. Je však rozdiel medzi úctou k funkcii a úctou k osobe. Ak nejaká osoba nenapĺňa požiadavky funkcie, v ktorej sa nachádza, nesmie sa kritizovať kvôli jej funkcii? Môžeme sa len domnievať, či nie práve preto Števík vo svojej Výzve po úvodnom formálnom oslovení prezidentky pokračoval už iba v oslovovaní menom.

Mimochodom: v štáte, kde vládna moc za tri roky zdevalvovala dôveru v štát, jeho inštitúcie a najmä jeho predstaviteľov takým dramatickým spôsobom, že v súčasnosti je veľmi blízko k nule a v niektorých prípadoch ide aj hlboko do mínusu, chce niekto kritizovať sudcu, že napísal vyčítavý list prezidentke?

Dvojaký meter… ako inak?

V roku 2009 napísalo 105 sudcov vyhlásenie Päť viet, v ktorom upozorňujú na atmosféru strachu v súdnictve a nabádajú na diskusiu o justícii. Boli to tí istí ľudia, tá istá mazákovsko-hrubalovská partia, ktorá vtedy aj s podporou mainstreamových médií bojovala proti vtedajšiemu predsedovi Najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi.

Oni vtedy v tomto svojom vyhlásení uviedli: „Atmosféra strachu, v ktorej sudca nemôže vysloviť hoc aj kontroverzný a provokujúci názor, je odrazom neslobody ducha. Mať slobodného ducha je nielen právom, ale aj povinnosťou sudcu. Mať slobodného sudcu je právom občana.“

Keď išlo o kritiku namierenú proti Harabinovi, tak sa sudcovia smeli vyjadrovať kriticky. Vtedy sa im to hodilo, ale odrazu to už neplatí, keď ide o kritiku pani prezidentky, o ktorej si pritom veľká časť verejnosti myslí, že nekoná v záujme Slovenskej republiky, ale v záujme úplne iného štátu – toho, ktorý ju predtým, ako vstúpila do funkcie, 16 rokov financoval.

Len si skúsme predstaviť, ako by sa títo ľudia postavili k veci, keby sudca Števík nekritizoval Zuzanu Čaputovú, ale rovnakým spôsobom by sa obrátil napríklad na niektorého iného zo slovenských prezidentov, povedzme Ivana Gašparoviča. Čo myslíte, ozvali by sa rovnako ako v tomto prípade? My vieme, vy viete, oni vedia.

Celé znenie výzvy sudcu Števíka prezidentke:

Výzva prezidentke Slovenskej republiky Zuzane Čaputovej

Vážená Zuzana Čaputová,

využívajúc sokratovský odkaz slobody prejavu sa ohradzujem voči Vašim slovám ako človek, občan Slovenskej republiky a aj ako sudca. Už dva roky pevnou rukou, v ktorej stískate totalitné pero, podpisujete rozsudky smrti pre demokraciu, právny štát, nezávislosť súdnej moci, ľudské práva a suverenitu Slovenskej republiky. Robíte tak pod zámienkou solidarity, slušnosti a zodpovednosti.

V skutočnosti však šírite či tolerujete nenávisť a zlobu voči ľuďom, ktorí nezdieľajú Vaše hodnotové nastavenie. Legendárne sú Vaše útoky na slobodu prejavu. Podporujete nenávistné prejavy voči občanom Slovenskej republiky, ktorí sa slobodne rozhodli nezaočkovať, ktorí nenaskočili na Vašu vojnovú rétoriku popierajúcu základné geopolitické zákonitosti a podporujete rozklad právneho štátu útokmi na súdnu moc spochybňovaním súdnych rozhodnutí tak, ako ste to urobili aj vo svojej reakcii na odsúdeniahodnú tragickú smrť dvoch mladých ľudí.

Súdnu moc zbavujete nezávislosti podpisovaním zákonov, ktoré popierajú princípy právneho štátu a obchádzajú legislatívny proces.

Vyzývam Vás, aby ste sa prestali správať v úrade prezidenta ako aktivista šíriaci nenávisť medzi občanmi Slovenskej republiky a útočiť na súdnu moc a rozhodnutia súdov len preto, že sa snažíte zakryť svoj podiel viny za napätú a nedôstojnú situáciu v našej krajine plnú nenávisti. Jej dôsledkom je radikalizácia spoločnosti a úbytok tolerancie a pochopenia. Jej plodom je aj verejný lynč sudcu JUDr. Mareka Fila za to, že ako profesionál nepodľahol verejnému tlaku a rozhodol podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Nič na tom nemení ani odlišný názor druhoinštančného súdu.

Zuzana Čaputová, svojím aktivistickým konaním a ambíciou perzekvovať Generálneho prokurátora SR, lebo sa nespráva podľa Vašich predstáv, opäť len vedome radikalizujete spoločnosť a podnecujete určitú skupinu občanov Slovenskej republiky k nenávisti a atakom.

Ďalej Vás vyzývam, aby ste prestali šíriť vojnovú propagandu a ako hlava štátu sa zasadili za odstránenie rozporov, ktoré viedli k tragickému vojnovému konfliktu na Ukrajine. Prestaňte prenasledovať ľudí, ktorí odsudzujú vojnovú agresiu na Ukrajine, ktorí sú úprimne na strane mieru a zároveň sa pýtajú na príčiny konfliktu. Iba pochopením príčin sa v budúcnosti môžeme vyhnúť opakovaniu vojenských agresií a stratám na ľudských životoch. Som občan Slovenskej republiky a nie je mi jedno akú krajinu odovzdáme našim potomkom.

Aj Vaša nezrelá predstava o riešení konfliktu na Ukrajine eskaluje napätie a radikalizuje našu spoločnosť tým, že ožobračuje občanov Slovenskej republiky, ohrozuje mierový život v našej krajine a prenasleduje ľudí s odlišným názorom. Ako prozápadne orientovaný človek, ktorý si ctí 2500 ročný európsky filozofický, náboženský, politický a morálny odkaz na Vás apelujem, aby ste hľadali mierové riešenie za rokovacím stolom a nie na bojisku, na ktorom zomierajú desaťtisíce Európanov. Ontologická núdza, v ktorej sa ocitla európska spoločnosť sa nesmie riešiť nenávisťou, zbraňami a obeťami na ľudských životoch, ale návratom ku koreňom európskej kultúry. Návrat k Platónovej starostlivosti o dušu, ktorá tvorí jadro európskej identity, je zároveň návratom k mieru, ľudskej dôstojnosti, intelektualizmu a k uspokojivej životnej úrovni. Tak ako sa stal dialóg a zdravý rozum tvorcom európskych hodnôt založených na ius naturale, tak len dialóg ako priestor pre hľadanie pravdy môže uspokojivo previesť Európu cez úskalia dnešných dní.

S pozdravom

Patrik Števík, sudca Okresného súdu Bratislava II.