Slovensko 16. augusta 2015 (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Potichu, nenápadne, ťukajú na obločný rám prvé kvapky dažďa. Chladný vzduch prúdi cez vetračku dnu. Po namáhovom týždni som schúlená pod dekou na sedačke a premýšľam, čo budem robiť… O dve hodiny na to sa zobudím. Vonku prší a v horách pláva hmla. Alebo, ako zvykol otec hovorievať – hory fajčia, bude dlho pršať. Tentokrát to vyzerá nielen na dlho, ale aj na silno.
Z plánovanej prechádzky nebude nič. Zato mám však stovky fotografií z mnohých túlačiek. Tak napríklad Sivý vrch v Západných Tatrách. Na sklonku leta v roku 2008 sa štvorčlenná partia vybrala na niekoľko dní do Zuberca. Ešte stále boli dni pomerne teplé, zvlášť pre Oravu boli denné teploty nadpriemerne vyššie. Tak sme si vybrali Sivý vrch.
Autobus zo Zuberca po Hájovňu povyše dediny Huty je doslova natrieskaný. Veľa ľudí sa rozhodlo tak, ako my. Na oblohe sa strieda slnko a mraky. Tak začíname stúpať. Mrakov pribúda a z lesa sa dostaneme na prvý výhľadový bod – Bielu skalu. V diaľke sa zrkadlí slnkom osvietená priehrada Liptovská Mara. Oproti predošlým pekným dňom sa na oblohe prevaľujú ťažké mračná. No nič to, všetcia idú ďalej, aj skupinky s malými deťmi.
Sme už na hrebeni. Je to podívaná. Kráčame popod alebo pomedzi Radové skaly. Ibaže nás prekvapila hmla. Vstúpili sme do nej nečakane, počasie sa baví. Čakali sme, že bude teplejšie… Prešli sme niekoľko úsekov s reťazami, kým sme sa dostali do bodu, kde sme nevedeli, ako ďalej. Uzimení a hladní sme sa zložili pod skalami. Zastavila nás skala s reťazou, ktorá sa nám v tej chvíli zdala neprekonateľná. Strmý zráz sa však pretraverzovať nedal, bolo by to príliš nebezpečné. Teda aspoň vytiahneme jedlo, doplníme energiu a keď sa nebude dať ináč, vrátime sa…
Ako najlepšie sa ukázali mamine slivkové knedle s hroznovým cukrom – hneď nám zlepšili náladu. Boli to určite tie najlepšie, aké som kedy jedla. Podelili sme sa a hútali, čo ďalej, keď sa po dlhom čase objavili dvaja turisti. Tvárili sme sa, že oddychujeme. Pozdravili nás – po Česky – a my sme so zatajeným dychom čakali, ako prejdú tým miestom, ktoré nás zastavilo. A – čuduj sa svete, zjavne boli skúsenejší ako my – bez zaváhania prešli a stratili sa medzi skalami. Nám nebolo viac treba. Už keď nám to bratia Česi ukázali, skúsime to aj my. O pár minút sme všetci hore a v povznesenej nálade prekonávame ďalšie skaly a reťaze. Vrchol Sivého vrchu sme si vychutnali, pofotili a chodníkom cez kosodrevinu sme zavelili na zostup.
Chvíle, na ktoré sa nezabúda. “Námestíčko” v kosodrevine – Sedlo Pálenica – s ceduľou “Medvedie teritórium, vstup na vlastné nebezpečie.” Človek rýchlo pochopí, že stretnúť maca na chodníku v kosodrevine = žiadna šanca na únik. Pomerne čerstvé stopy rysa v blate. Možno tu niekde je a pozoruje nás. Letáky s prosbou o hľadanie staršieho pána, ktorý sa jedného dňa vybral na túru, a už sa nevrátil… Nekonečný zostup do Zuberca s tajomným, ťažkým spoločníkom v doline pod nami. Počuť, ako láme drevo, po ktorom kráča, ale nevidíme nič…
Na hrebeni sme sa vyzimili, mohlo tam byť v hmle okolo 5°C. Zuberec nás víta ešte rozhorúčený od slnka. Asi všetci štyria vyzeráme dosť zničene, pretože protiidúca skupina Čechov si nás zvedavo prezerá a jeden skonštatuje: “Hele, takhle budem zítra vypadat…”
Nič to, večer sa na všetkom dobre zasmejeme. Príbytok máme obvešaný sušiacim sa oblečením. Kamarát zaspal na sedačke – po mnohých rokoch prijal pozvanie do hôr a bez prípravy zvládol náročnú túru na jedničku, napriek problémom s vysokým tlakom. Nie sme však unavení o nič menej ako on…
Poučili sme sa, že na každú túru sa treba pripraviť tak, aby človeka nič neprekvapilo. Hory sú nevyspytateľné, čo sa počasia týka. Nepomôžu ani takzvané hodinové predpovede, ktoré sú teraz veľmi obľúbené. Ako mi brat vysvetlil, družice nedokážu zachytiť “malé” lokálne zmeny počasia, búrky či prehánky. Teplý vzduch z doliny sa kedykoľvek dostane hore a stretne sa so studeným. Toto však družice nezachytia. Na Sivom vrchu to bola tentokrát “len” hmla a chlad. Ale v iných končinách sme zažili aj niekoľkohodinovú prietrž mračien s krúpami a búrkou, kedy na nás nezostalo suchého miesta a lesné chodníky sa zmenili na potoky v priebehu niekoľkých minút. Preto som časom opustila zaužívané slovné spojenie “pokoriť horu”. To sme my, ľudia, ktorí sa v horách pokorujú. Hora sa nijako nezmení po tom, čo na ňu vystúpi človek. Za seba však môžem povedať, že každý výstup vo mne zanechal stopu, ktorá ma zmenila, obohatila a urobila zo mňa v istom zmysle “nového” človeka.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.