Môj profil 
Predplatné
Novinár Eric Biegala vo svojom článku spomína na prejav amerického ministra Ricka Perryho 13. novembra v Budapešti. Vtedy minister vyhlásil, že USA považujú projekty plynovodov Severný prúd 2 a Turecký prúd za postoje, pomocou ktorých sa Rusko snaží upevniť svoj vplyv na bezpečnosť a stabilitu v centrálnej a východnej Európe. Zdôraznil, že USA sú proti týmto projektom a naliehavo radia Maďarsku a jeho susedom pripojiť sa k Washingtonu a vystúpiť proti plynovodom.
Eric Biegala uvádza, že americký minister sa vydal do Maďarska počas tretej etapy svojej cesty do východnej Európy, cieľom ktorej bolo “položiť odpor plynovému nástupu Ruska” a ponúknuť nákup amerického LNG miesto ruského plynu. Novinár ale poukazuje na to, že dnes je zrejmé, že nielen východná, ale celá Európa sa konečne premenila na centrálne stredisko svetovej spotreby prírodného plynu a tiež na bojisko, kde si rôzni producenti paliva merajú ambície.
Rusko bolo do roku 2000 hlavným dodávateľom plynu pre EÚ. Podľa objemu dodávok nakúpeného plynu lídrom bolo a dodnes je Nemecko, ale viac závislými od ruského plynu boli východoeurópske štáty, píše novinár. Po krízach vo vzťahoch medzi Ruskom a Ukrajinou v 2006 a 2009 sa Európania zamysleli nad alternatívnymi zdrojmi.
Odvtedy Európa organizovala import azerbajdžanského plynu a zúčastnila sa stavby plynovodu Severný prúd okolo Ukrajiny, dodáva Eric Biegala. Brusel tiež modernizoval plynovú infraštruktúru, vďaka tomu si Poľsko, Česko a Maďarsko môžu v prípade zastavenia Ruskom dodávok plynu cez Ukrajinu nakúpiť palivo u susedných európskych krajín.
Napokon do rozvoja európskeho trhu sa začali vkladať ďalší dodávatelia, vrátane predajcov skvapalneného plynu (LNG). V prvom rade to boli Američania, ktorí podpísali s Poľskom dohodu na dodávky LNG na 24 rokov. Novinár sa obracia na americké médiá, podľa ktorých sa nad stavbou infraštruktúry pre americký LNG zamyslelo vraj dnes aj Nemecko.
Nehľadiac na to, zdôrazňuje novinár, ruský plyn je pre Európu nenahraditeľným. Podľa autora je po prvé lacný a je ho dostatok. Po druhé iní tzv. klasickí dodávatelia plynu pre EÚ, Holandsko a Nórsko, zmenšujú objem dodávok kvôli tomu, že ich vlastné zásoby plynu sa zmenšujú. Preto, uvádza príklad novinár, podiel ruského plynu v importe do Francúzska počas posledných rokov vzrástol z 12 až na 15 %, a celkový objem dodávok z Moskvy sa za rovnakú dobu zvýšil z 130 na 165 miliárd metrov kubických.
Zo svojej strany sa Rusko snaží upevniť pozície a odstrániť Ukrajinu z reťazca dodávateľov. Novinár píše, že sa Moskve nepodarilo realizovať projekt Južný prúd, ale podarilo sa jej spustiť výstavbu dvoch ďalších plynovodov, Severný prúd 2 a Turecký prúd.
Ak budú do konca roka 2019 tieto projekty skutočne realizované, a práve v tento okamih vyprší tranzitná dohoda medzi ruským Gazpromom a ukrajinským Naftogazom, Rusku sa podarí obísť Ukrajinu a posilniť svoje dominantné pozície na európskom trhu, domnieva sa autor článku. Podľa neho objektívne dôvody pre neúspech jednoducho nie sú. Európske vlády a podniky sa pustili do účasti na projektoch Severný prúd 2 a Turecký prúd.
Jedinou krajinou, ktorá je schopná zabrániť stavbe plynovodov, je USA. Podľa novinára Američania môžu “zbombardovať európskych partnerov Gazpromu sankciami”. Americkí úradníci sa už vyhrážali a zdôrazňovali, že ich pozícia samozrejme nie je spojená s nádejami Washingtonu nadviazať dodávkami LNG do Európy namiesto ruského plynu. Ale tomu sa ťažko verí, podotýka ironicky francúzsky novinár.
.JPG)
