K SNP zaujali stanovisko aj niektorí prezidentskí kandidáti:

Zuzana Čaputová:

Z detských čias mám na oslavy SNP spomienky ako na stretnutia postarších mužov s medailami na sakách, ktorí pri nejakom pamätníku spomínajú na vojnu. Neskôr k ich tváram začali pribúdať rôzne historky aj hrdinské činy, pribúdali k nim názvy miest ako Kľak či Ostrý Grúň, a pribúdali k nim aj príbehy mužov a žien, ktorí v povstaní položili svoje životy.

Dnes vnímam, že ak tu teraz stojíme ako hrdí a sebavedomí občania Slovenskej republiky, je to aj vďaka nim. A patrí im naša úcta.

Čoraz intenzívnejšie však cítim aj potrebu prihlásiť sa k antifašistickej tradícii, ktorú symbolizuje práve SNP. Pretože tí, ktorí v povstaní bojovali, museli prekonať aj tie najväčšie politické, ideologické a náboženské rozdiely, aby sa vedeli zhodnúť na tom, že spoločný odpor proti fašizmu, rasizmu, antisemitizmu a podobným ideológiám je to, čo ich spája. A toto by malo pre všetkých demokratov platiť aj dnes.

Štefan Harabin:

Slovenské národné povstanie chcú mnohí spájať výhradne s Červenou armádou a exilovou vládou Edvarda Beneša. Iste, niet pochýb o tom, že Beneš ešte v roku 1943 inicioval prípravy a aktivity tohto odporu, niet pochýb o tom, že v tomto roku bola prijatá Vianočná dohoda a začali vznikať prvé partizánske oddiely, ktorých sa neskôr ujali príslušníci Červenej armády. Pravda je však taká, že SNP na čele s generálmi  Jánom Golianom a Rudolfom Viestom bolo priamou a spontánnou reakciou na vstup Wehrmachtu na územie Slovenska 29. augusta 1944. Povstalci sa tak vzopreli voči okupácii nášho územia cudzou mocou a cudzími silami. Postavili sa na odpor voči fašizmu, voči mysleniu vo forme totality, násilia, teroru a nadradenosti. Germánsky model zabezpečovania vlastného životného priestoru (Lebensraum) smerom na Východ (Drang nach Osten) eliminujúc pre nich podradné slovanské obyvateľstvo, by mal byť aj v súčasnosti obrovským mementom. Tak ako nás v Mníchove v roku 1938 nechali západní, tzv. „spojenci“ napospas hitlerovskému ťaženiu voči Slovanom a súhlasili s podmanením Česko-Slovenska, tak aj súčasná fašizácia slovenskej spoločnosti uprednostňuje cudzie, transatlantické záujmy pred záujmami vlastencov, národných a proslovanských síl.

Zruinovaná schopnosť Slovenska byť hospodársky ale aj politicky suverénnou krajinou, naša závislosť predovšetkým od nemeckej ekonomiky, budovanie, všestranná podpora fašistov na Ukrajine a rekonštrukcia vojenských základní NATO pripravených opäť ťažiť smerom Drang nach Osten je hrôzostrašnou realitou neofašizácie. Spolu s ňou tu dnes zúri hysterická, protivlastenecká a protislovanská propaganda západných nadnárodných médií podporovaná financovaním tretieho sorošovského sektoru ako skrytej cudzej moci ale aj neofašistická legislatíva spolu s exekutívou represálií voči iným názorom. Počas Povstania, počas partizánskeho odporu voči fašizmu, boli obeťami odporcovia totalitného režimu nadradenej rasy a fašistického myslenia. Odpoveďou fašizmu bolo, že dokonca malé deti zaživa vhadzovali do plameňov vápenky v Nemeckej, nevinné obete boli masakrované ako v Kremničke, celé obce ako Kľak alebo Ostrý Grúň boli vypálené a ich obyvatelia zavraždení a umučení. Ak si dnes pripomíname povstanie voči fašizmu, pripomíname si odvahu našich predkov, ich túžbu žiť v spravodlivom mieri a v slobodnej spoločnosti bez diktátu cudzej moci.

Nadväzujúc práve na tento odkaz vnímam zápas voči vtedajším aj dnešným novodobým okupantom, ktorým krok za krokom odovzdáme našu zvrchovanosť ako permanentný zápas o suverénny charakter našej vlasti a nášho dôstojného ľudského bytia. Odpor voči zániku našej štátnosti a diktátu cudzej moci nesmie byť len formálnu spomienkou ale trvalým svetlom našich myslí. Nedovoľme, aby v chystanom kotly nového svetového poriadku miešania rás a národov zanikla kresťanská rodina, slovenský národ a štátna suverenita Slovenska.

Béla Bugár:

Koncom augusta si pripomíname niekoľko významných historických udalostí a výročí, ktoré by nás mali nabádať k tomu, aby sme sa nad minulosťou zamysleli a poučili sa. A poučili aj naše deti a porozprávali im neskreslený príbeh o význame SNP a zamedzili tým velebeniu fašistického slovenského štátu.

Iba ten národ má budúcnosť, ktorý nezabúda na svoju minulosť a je ochotný sa z nej poučiť.

Róbert Švec:

Predsedníctvo Slovenského Hnutia Obrody je presvedčené, že Slovenské národné povstanie (SNP) predstavuje krok späť v národno-emancipačnom procese slovenského národa, pretože základné politické, kultúrne a duchovné hodnoty Slovákov akými sú štátnosť, svojbytnosť národa a kresťanstvo, boli kľúčovými organizátormi SNP spochybnené.

S poľutovaním vnímame zneužitie úprimnej snahy Slovákov v boji proti nemeckej nadvláde v Európe na šírenie ideí čechoslovakizmu a komunizmu. Predčasne spustené povstanie nepovažujeme ani za míľnik smerom k demokracii, pretože sa nás pokúšalo previesť z mocenskej sféry totalitného nacistického Nemecka k Sovietskemu zväzu, k rovnako neľudskej ideológii komunizmu, ktorá následne na viac ako 40 rokov uchvátila našu vlasť.

SNP predčasne prinieslo na územie Slovenska vojnový konflikt, od ktorého následkov bolo Slovensko, vďaka politickej obozretnosti vtedajšieho vedenia štátu, dovtedy ušetrené.

Vzhľadom na vyššie spomenuté východiská považujeme vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky, tesne po vzniku druhej Slovenskej republiky, za unáhlené. Deň vypuknutia SNP by sa mal stať pamätným dňom na uctenie si pamiatky všetkých vojakov a civilistov padlých v povstaní, ktorí preliali svoju krv za slávu a slobodu národa.

Eduard Chmelár:

Slovenské národné povstanie považujem za najodvážnejší čin našich dejín a za náš najvýznamnejší štátny sviatok. Teší ma, že si to uvedomuje čoraz viac našich obyvateľov, pretože podľa dlhodobých prieskumov verejnej mienky hodnotí drvivá väčšina občanov Slovenskej republiky SNP ako najpozitívnejšiu udalosť našich dejín. Preniknime však do jeho skutočného významu.

V lete 1992, mesiac pred osudovou autohaváriou, vyslovil Alexander Dubček v rozhovore pre nemecký časopis Merian myšlienku, ktorú možno považovať za jeho duchovný testament: „Vývoj ľudstva nie je reťaz víťazstiev. Aj porážky ovplyvnili dejiny sveta. Človek nemôže ísť iba do takého boja, o ktorom vopred vie, že ho vyhrá. Niektoré zdanlivé neúspechy sa neskôr ukážu ako víťazstvá, pretože uviedli čosi do pohybu. Tí, ktorí sú v prvom zákope, možno neprejdú, ale tí, ktorí idú za nimi, dosiahnu cieľ.“

Neviem, či si Alexander Dubček v tej chvíli uvedomil hĺbku svojich slov do dôsledkov. Naše moderné dejiny, nášho ducha a naše hodnoty formovali porážky, ktoré sa napokon vždy pretavili na naše morálne víťazstvá. Štúrovské povstanie bolo porazené, ale to, že sme po prvýkrát vstúpili na scénu nie ako objekt, ale ako samostatný subjekt dejín, neskôr upevnilo našu identitu. Slovenské národné povstanie bolo utopené v krvi, ale jeho ciele sa v konečnom dôsledku naplnili. Česko-slovenskú jar udupali sovietske tanky, ale bolo to napokon sovietske impérium, ktoré sa zosypalo.

Povstanie ukovalo našu hrdosť a dôstojnosť, našu humanistickú vieru, že oddanosť slobode je vzácnejšia ako oddanosť štátu, že národ, ktorý sa postaví na odpor neznesiteľnému útlaku, možno poraziť vojensky, ale nemožno ho zničiť historicky. Najväčšia sila Povstania nespočíva v jeho dramatických príbehoch, ale v odvahe odolať sugestívnej kapitulantskej argumentácii a pochopiť, že faktická porážka nemusí byť porážkou mravnou a že mravné víťazstvo sa môže neskôr obrátiť na víťazstvo faktické, kým mravná porážka nikdy.

Význam Povstania, význam nášho boja za slobodu, tak má pre našu štátnosť väčší význam ako sme si boli doteraz ochotní pripustiť. Na tom, že sme sa v roku 1938 (po Mníchovskej dohode) a v roku 1968 (po invázii vojsk Varšavskej zmluvy) rozhodli nebrániť, nie je nič vznešené. Môžete vysloviť pochopenie pre správanie vtedajších aktérov, ale nemôžete byť na nich hrdí. Keď sa Jana Masaryka po vojne pýtali, čo by robil jeho otec, zakladateľ Československa T. G. Masaryk, keby sa dožil Mníchova, bez váhania odpovedal: „Tatík by řekl, tož budeme sedlat.“ Dá sa predpokladať, že ten istý údel by si vybral aj generál Štefánik. Lebo vlasť vám patrí iba vtedy, keď ste ochotní za ňu bojovať a brániť ju.

Z tohto hľadiska má Slovenské národné povstanie doteraz nedocenený štátotvorný význam. Ten okyptený útvar, ktorý vznikol z vôle Adolfa Hitlera a z jeho vôle by bol po vojne aj zničený, totiž nebol náš štát. Svoju demokratickú štátnosť sme si začali budovať v Povstaní, kedy sme vlastnými silami, vlastnými zdrojmi a vlastnými prostriedkami začali tvoriť štátne inštitúcie, ktoré nám už nikto nikdy nevzal a ktoré neskôr zohrali kľúčovú úlohu tak v zápasoch za federatívne usporiadanie ako aj pri vyhlásení nezávislosti Slovenska – na prvom mieste Slovenskú národnú radu. Tú Slovenskú národnú radu, ktorú založili pred 170 rokmi štúrovci, obnovili ju pred 100 rokmi zakladatelia republiky a druhýkrát ju vzkriesili protifašistickí povstalci. Nie je náhodné, že Deklarácia SNR z 1. septembra 1944 zdôrazňovala navlas rovnako ako Deklarácia SNR z 30. októbra 1918, že Slovenská národná rada je „jedine oprávnená hovoriť v mene slovenského národa“. Povstalecká SNR sa však neuspokojila len s deklaratórnou rovinou a išla ešte ďalej. Tým, že sme bojovali za slobodu, sme bojovali aj za vlastné štátoprávne usporiadanie, za vlastnú demokratickú štátnosť. Ak by bolo Slovenské národné povstanie úspešné, ak by sme dosiahli víťazstvo vlastnými silami, vyriešili by sme aj svoju emancipáciu a rovnocenné štátoprávne postavenie v obnovenej republike.

Túto kľúčovú vec si dodnes málokto uvedomuje: Povstaním sa vytvorila kvalitatívne absolútne nová situácia. Sami sme vstúpili do protihitlerovskej koalície, sami sme si vytvorili politické, vojenské a štátne inštitúcie, bez akéhokoľvek zásahu zvonku sme rozhodovali o svojich záležitostiach v takom rozsahu ako nikdy predtým. Dokonca aj prezident Beneš zúril, akonáhle zistil, že nemá situáciu pod kontrolou. Keď Edvard Beneš navrhol, že pre povstalecké, resp. oslobodené územie vymenuje vládneho delegáta, ktorý mu bude priamo podriadený, odpoveď z Banskej Bystrice bola rýchla, tvrdá a jednomyseľná: SNR označila stanovisko prezidenta za „prekonané slovenským povstaním a terajším skutočným stavom“ a rázne odmietla vládneho delegáta ako niečo, čo sa „prieči princípu demokracie a úplne znehodnocuje domáci odboj“. Tisova vláda takto suverénne nikdy nekonala. Beneš bol potupený a napokon donútený kapitulovať – musel akceptovať, že správa povojnového Slovenska bude odovzdaná do rúk Slovenskej národnej rady, ktorú na rozdiel od predchádzajúcich pokusov v rokoch 1848/49 a 1918/19 už po oslobodení nikdy nikto nezrušil. Londýn sa musel zmieriť s tým, že Slovenská národná rada dva mesiace na povstaleckom území skutočne a suverénne vládla, čo na jednej strane nebolo dlho, no na strane druhej to stačilo na to, aby tento orgán získal trvalú legitimitu pri správe vecí verejných na Slovensku.

Kľúčový význam SNP pre naše moderné dejiny a najmä jeho vplyv na formovanie nášho kolektívneho vedomia v nasledujúcich desaťročiach je nesporný. Slovenská národná rada prevzala v prvých povojnových rokoch iniciatívu pri presadzovaní federácie. V tejto súvislosti je zaujímavé, že takmer každý, kto v Povstaní niečo znamenal, sedel počas komunistického teroru v päťdesiatych rokoch vo väzení – ak nemal to šťastie a neemigroval. Ak si odmyslíme dobový ideologický balast o buržoáznom nacionalizme, predstavitelia povstaleckej generácie boli odsúdení práve za svoje národno-emancipačné aktivity. Pretože my sme naozaj bojovali v Povstaní aj za náš vlastný štát, za našu demokratickú štátnosť. Nie formálne nadobudnutá samostatnosť, ale boj za slobodu dáva zmysel našej existencii, hrdosť a dôstojnosť, s akou sme dali prednosť večným hodnotám pred krátkodobým bytím. Preto je Slovenské národné povstanie gordickým uzlom filozofie slovenských dejín.

Hlboko sa skláňam pred všetkými účastníkmi Povstania, pred ich statočnosťou, odvahou a vytrvalosťou. Pred ich hlbokým mravným odhodlaním, ktorým by zahanbili nejedného z nás, neschopných obetovať sa za vyššie princípy. Účastníkom SNP sa kedysi vzdávala úcta, ktorá sa medzitým vytratila ako prázdne klišé. Chcel by som toto heslo oprášiť, pretože by bez akéhokoľvek pátosu malo tvoriť kostru symbolov našej historickej pamäti: Česť a sláva hrdinom Slovenského národného povstania!

Ostatní kandidáti svoje názory na SNP do času publikovania tohto článku nezverejnili