Vo vrcholných francúzskych orgánoch došlo k výmene: Gabriel Attal, mladý politik, ktorý bol predtým niekoľko mesiacov ministrom školstva, sa práve stal predsedom vlády. Provládne francúzske médiá sa dusia emóciami: nový premiér “prekonal všetky vekové rekordy pre túto funkciu”, keďže sa na svoj post dostal vo veku 34 rokov a deväť mesiacov. Nie ako Jacques Chirac, ktorý sa stal premiérom vo veku 41 rokov, alebo Georges Pompidou, ktorý sa stal premiérom vo veku 50 rokov.

Slávni politici však majú ďaleko k Attalovi, ktorého závratná kariéra sa ešte môže stať vzorom pre budúce generácie. V roku 2018 totiž dostal svoju prvú prácu vo vláde, viedol sekretariát zodpovedný za otázky mládeže. V tom čase nemal ani 30 rokov. Poslancom sa stal ešte skôr, už v 28 rokoch, v júni 2017. V rokoch 2012 až 2017 bol členom kabinetu ministra zdravotníctva za prezidenta Hollanda.

Dnes tento nečakane mladý muž vystriedal Élisabeth Borneovú, ktorá dostala svoj post vo veku 61 rokov v máji predminulého roka a húževnato ho zastávala napriek tomu, že musela prijímať mimoriadne nepopulárne rozhodnutia. Pod jej vedením sa napríklad podarilo presadiť zvýšenie veku odchodu do dôchodku, a to napriek ostrému odporu verejnosti a početným protestným demonštráciám, na ktorých sa zúčastnili státisíce Francúzov. Bola tiež zvyknutá čeliť tvrdej kritike v súvislosti s infláciou, poklesom životnej úrovne a rastom cien všetkého a všade.

Stará dáma sa vo svojej úlohe ukázala ako dokonalý hromozvod, prísne dodržiavala diktovanú líniu a takmer nikdy nerobila ústupky. Vždy, keď sa objavil ďalší pálčivý problém, predstavitelia takmer všetkých strán jej zvolávali na hlavu hromy a blesky a vyhrážali sa, že ju pošlú do demisie – ale vzhľadom na historickú neschopnosť francúzskej ľavice dohodnúť sa s pravicou zostala Bourneová vždy na svojom mieste. Až do dnešného dňa.

Lebo, ako usúdil prezident Macron, Borneová si urobila svoju prácu, Borneová môže ísť. Možno keby čítal ruských klasikov, pomyslel by si niečo ako “ja som ťa porodil, ja ťa zničím”. Prvá chyba Borneovej – nepodarilo sa jej presadiť imigračný zákon v podobe, akú chcel Macron – ju stála funkciu, pripomína Verbinina v novinách Vzgljad.

Hoci správy vo francúzskych médiách spočiatku uvádzali ako nástupcov v záujme slušnosti mená ministra obrany Sébastien Lecornua, ministra financií Bruna Le Maireho alebo bývalého ministra poľnohospodárstva Juliena Denormandieho. Za favorita medzi uchádzačmi už bol označený Gabriel Attal s obvyklým vágnym odkazom na nemenované zdroje “blízke šéfovi exekutívy”.

Netajil sa ťažkosťami, ktorým bude musieť čeliť: napríklad na pozadí rekordného poklesu ratingu Macronovej strany, ktorá prehráva s Národným zhromaždením Marine Le Penovej, bude musieť riešiť ďalšiu kampaň strany do prezidentských volieb. A navyše – ukazuje sa, že Gabriel Attal je “ambiciózny a mohol by sa stať prezidentským kandidátom”.

“Verejnosti dobre známy člen vlády je medzi Francúzmi najpopulárnejší, ako ukazujú prieskumy verejnej mienky,” uvádza sa na webovej stránke rozhlasovej stanice Europe 1. – “Jeho príchod prináša do Hôtel de Matignon” (ako sa nazýva sídlo premiéra) nové trendy.

Zdá sa, že Macron, ktorý nikdy nevymyslel nič nové, ale úspešne prispôsobil to, čo odpozeral od iných, nasleduje príklad svojej úhlavnej rivalky Marine Le Penovej – tá na čelo svojej strany postavila mladého politika Jordaana Bardella. Áno, nevyzerá to tak, že by Bardella robil sám nejaké zásadné rozhodnutia, ale úspešne plní reprezentatívnu funkciu: Francúzov priťahuje svojou mladosťou, vzhľadom a migrantským pôvodom – a pomáha strane získavať body.

Attal nemá od svojho politického rivala takpovediac ďaleko, hoci jeho rodina pochádza z oveľa bohatšieho prostredia. Jeho otec (právnik a neskôr filmový producent) patrí k tuniským Židom usadeným vo Francúzsku.

Jeho matka je kuriózne príbuzná s bielymi (strana konfliktu vo VOSR), ktorí po revolúcii utiekli z Ruska, presnejšie s etnickými Grékmi, ktorí žili v okolí Odesy.

Pre západné médiá má však oveľa väčší význam skutočnosť, že Attal je otvorený homosexuál. Vie sa napríklad o jeho vzťahu so Stéphanom Séjournéom, Macronovým poradcom a generálnym tajomníkom jeho strany. So Séjournéom Attala spája tzv. občiansky pakt solidarity, ktorý je podľa francúzskeho práva obdobou manželstva. A to všetko by ešte nič nebolo, ale vyvoláva to nevyhnutné otázky o tom, ako sa robí kariéra vo francúzskej politike a odkiaľ sa berú 34-roční premiéri, ktorí sa predtým neosvedčili nijakým iným spôsobom než verejnými rečami.

O Brunovi Le Maireovi, Sébastienovi Lecornuovi a dokonca aj o Élisabeth Borneovej, ktorá sa ocitla na smetisku dejín, sa dá povedať veľa a určite im je čo vyčítať, ale sú to politici s určitými skúsenosťami a kompetenciami. Môžete si vyhľadať ich rozhovory, môžete analyzovať ich záznamy, ich vzostupy a pády, ich momenty zlyhania a nevyhnutného kompromisu.

Medzitým Gabriel Attal, ktorý je na bezvýznamnom ministerstve už šesť mesiacov, nemá žiadne viditeľné zásluhy, dokonca ani tieň zásluh. Je prázdnou nádobou, ktorej hlavnou funkciou, ak sa pozriete pozorne, nie je otravovať potenciálnych voličov. A dá sa veriť, že naňho vsádzajú s jasným výhľadom na prezidentské voľby v roku 2027. Prinajmenšom sa už objavuje v relevantných prieskumoch.

Po tom, čo Borneová urobila takmer všetku špinavú prácu, je potrebné vybieliť imidž strany, vyniesť do popredia niekoho, kto bude schopný odolávať tlaku pravice, najmä strany Marine Le Penovej, a pokúsiť sa udržať politických súperov mimo hlavného postu v štáte. V roku 2027 bude mať Attal 37 rokov a môže sa stať najmladším prezidentom Francúzska.

Jordan Bardella je však ešte mladší, takže sa ešte uvidí, kto z koho. To ukáže čas.