Tak najskôr folklórny súbor Urpín. Nikto nie je tak naivný, aby si myslel, že v čase, keď preberali objednávku v súbore nevedeli, kto je organizátorom a kto bude na oslavách vystupovať. Za posledných tridsať rokov už bolo toľko pripomenutí SNP, že len absolútny tupec by nevedel, aký bude scenár. Veď všetky oslavy mali rovnakú organizačnú štruktúru, ako keby boli písané cez kopirák. Nepamätám si, žeby na niektorých nebolo vystúpenie prezidenta, predsedu parlamentu a premiéra len občas poprekladané vystúpeniami iných činovníkov, najmä priamych účastníkov.

Preto tvrdenie vedúcich súboru, ktorí zrazu precitli a vyjadrili sa, že nechcú sa zapájať do politického zápasu, je na menej pevnej pôde ako na piesku. Teda muselo dôjsť politickej intervencii, ktorá upozornila „apolitické” vedenie súboru Urpín, že by mali svoju účasť odrieknuť.

Ale to je len časť pravdy. Neexistuje na svete štát, ktorý by organizoval štátne oslavy štátneho sviatku, kde by hlavnými rečníkmi neboli najvyšší ústavní činitelia. Vie si niekto predstaviť, žeby sa víťazná prehliadka v Moskve konala bez ruského prezidenta, alebo oslavy 14. júla v Paríži by neboli v réžii francúzskeho prezidenta? Asi nie! Preto odmietnutie vedenia súboru Urpín zúčastniť sa na štátnych oslavách, kde účasť prisľúbil, nemožno chápať len ako nejaký kapric. Je to jasný akt odporu proti štátu a jeho ústavnému zriadeniu. Pretože štát, najmä demokratický štát má legitímnu vládu odvodenú z vôle ľudu. A tú vládu treba rešpektovať, aj keď sa nám nepáči!

Predpokladám, že súbor Urpín nevykonáva svoju folklórnu činnosť len z halierových zbierok svojich členov a sympatizantov, ale že je štedro dotovaný aj z grantov, ktoré mu poskytuje štát. Preto je ich psiou povinnosťou tento štát rešpektovať. Ak ho rešpektovať nechcú, nemajú podľa môjho názoru nárok na štátnu podporu. Preto sa mi zdá veľmi malým trestom to, že im zrušili vystúpenie na Agrokomplexe. Otvorene hovorím, mali by prísť o podporu štátu. Je mi pri tom jedno, či to urobili dnes R. Ficovi alebo by to urobili niekedy v budúcnosti hocikomu inému.

Keď niečo povie Veronika Premúdrelá, pasuje to ako holý zadok na ježa. Žiaľ, podobnými výrokmi ako Veronika, sa dnes prezentovali aj viacerí ďalší reprezentanti opozície. Vraj dnešná vláda nemá právo oslavovať SNP, lebo proti takýmto politikom povstalci povstali! Ozaj?

Tak si poďme povedať, proti komu a proti čomu sa postavili slovenskí vojaci a partizáni v SNP. Môj otec ako vojak slovenskej armády mal na to jednoduchú odpoveď. Vôbec to nebolo to, čo sa tu už desaťročia omieľa dookola. Jediný dôvod toho, že zobral flintu do rúk, bol úplne jednoduchý: „Nemci nás napadli a my sme sa museli brániť.” Potom si povzdychol a dodal: „Ale keby sme boli vedeli, čo bude nasledovať potom, mnohí by sme si to rozmysleli.” Teda nie nejaké výmysly sformované neskoršími „historikmi” povstania, ale prostý vlastenecký cit viedol bežných Slovákov do ozbrojeného odporu proti nacistickým vojskám.

Z toho vyplýva aj fakt, proti komu bolo namierené ozbrojené vystúpenie najmä slovenských vojakov. No, v prvom rade proti okupačným vojskám a sekundárne proti tým, ktorí v slovenskej politickej reprezentácii stelesňovali aktivistickú spoluprácu s Berlínom. V svojej výpovedi pred Národným súdom, ktorú som už niekoľkokrát publikoval, Ladislav Novomeský tvrdí, že až do 17. septembra 1944 zostal v Bratislave, lebo čakal, že niekto z vládnych činiteľov sa s ním bude chcieť stretnúť a dohodnúť spoluprácu. Potom mu však minister vnútra A. Mach (sic!) odkázal, aby zmizol, lebo Nemci po ňom idú. V svojej výpovedi napísal doslova: „Privítali by sme v Bystrici aj Tisa. Nevedeli sme síce, čo by sme s ním robili, ale privítali by sme ho.” Zmena postojov nastala až v dôsledku vývinu situácie.

Bez toho, žeby som chcel robiť plytké analógie s dneškom, hlavným cieľom odboja slovenských povstalcov boli nemecké okupačné vojská a politici, ktorí vehementne, bezmyšlienkovite a aktivisticky nadbiehali politike Berlína, vtedajšieho mocenského centra, ktoré až do SNP určovalo politické bytie a nebytie na Slovensku. Medzi slovenskými politikmi boli takí, čo robili len nevyhnutné a chránili slovenský národný záujem, aj keď to bolo ťažké, ale boli tam aj takí, ktorí tvrdo požadovali úplné podčinenie sa záujmom Berlína, teda spojenca a v očiach sponzorujúcej mocnosti dezavovali tých, ktorí toto odmietali robiť. Nechám na čitateľa, nech si urobí vlastný názor na dnešných politikov z pohľadu toho, proti čomu SNP bojovalo.