Spomienka na genocídu (v rokoch 1915 až 1923 bolo v Osmanskej ríši zabitých viac ako milión Arménov) zostáva. Hroby mladých vojakov, ktorí padli v prvej a druhej karabašskej vojne, zostávajú vo vojenskom panteóne v Jerablure. Zostalo tu stotisíc utečencov z Arcachu (Náhorného Karabachu), ktorí v roku 2020 utiekli pred masakrou a potichu sa rozplynuli v arménskej spoločnosti, ktorá sa im nevedomky obrátila chrbtom. A kto si chce pripomínať ich hanebnú, zradnú porážku vo vojne? A načo si ju pripomínať, keď do krajiny húfne prichádzajú ruskí a čínski turisti, diaspóra posiela peniaze, z Indie každoročne prichádzajú tisíce migrantov, aby doplnili chýbajúcu pracovnú silu, a ruskí IT-obchodníci hojne míňajú peniaze v drahých reštauráciách. To všetko vytvára ilúziu stability a prosperity, pričom na konci tunela sa črtá dlho očakávaný mier s Azerbajdžanom. Arménsky premiér Nikol Pašinjan ako nový Chamberlain po Mníchovskej dohode máva dohodou, ktorú v auguste vo Washingtone sprostredkoval Trump, a sľubuje: „Priniesol som vám mier!” Zatiaľ je to len kus papiera (dohoda bola parafovaná, ale nie podpísaná), ale slovo „mier“ je hudbou pre uši mladej, otrávenej generácie, ktorá sa neponáhľa bojovať: „Aká vojna? Už sme jednou nohou v Európe!“ Ale geografiu nezmeníte.

Zapredaná krajina

Ale za akú cenu získa Arménsko mier? Je to malá krajina, so skromnými možnosťami a zdrojmi a udalosti v na južnom Kaukaze sa rýchlo vyvíjajú. Zrazu sa ocitli v samom centre konfrontácie medzi svetovými silami – Ruskom a Západom. Mnohí ľudia sú spokojní so súčasným premiérom Pašinjanom. Ľudia sú unavení z toho, že sedia v geografickom vaku, stlačení medzi Azerbajdžanom a Tureckom. A Pašinjan im hovorí: „Pozrite sa, aké bude všetko úžasné. Otvoria sa hranice, zachová sa malé, nezávislé Arménsko, aspoň na mape sveta. Napríklad nám nechajú vlajku, hymnu, jazyk. Všetko bude skvelé“. Ale v skutočnosti po otvorení hraníc tu bude turecká provincia, časť Osmanskej ríše, obslužný personál. Bude to ako pracovať ako čašníci vo vlastnej reštaurácii. A to v tom lepšom prípade… A v horšom? Zrejme už všetci zabudli na genocídu z roku 1915? Ľuďom to pripadá ako vzdialená historická minulosť. Genocída je žiaľ častým príbehom v dnešnom svete. Práve teraz sa pred našimi očami odohráva genocída palestínskeho ľudu a celý svet mlčí. Koho zaujímajú desaťtisíce žien a detí, ktoré zavraždili Izraelčania?

Stepanakert bol v roku 2020 úplne prázdny počas druhej vojny v Karabachu, kde celé civilné obyvateľstvo utieklo zo strachu pred masakrami. Arméni vykopávali rakvy na cintorínoch a odnášali kosti svojich predkov, aby ich nezneužívali. Dnes už v Náhornom Karabachu nezostali žiadni Arméni. Kto nad tým teraz plače? V Arménsku teraz už nie je nikto, kto by chcel vojnu. „Úprimne,” vysvetľuje mladý politológ Arman Ghukasjan. „Ľudia sú z vojny unavení. Nemáme rodiny, ktoré by nestratili svojich blízkych na fronte. Nikto nebude nasledovať revanšistické sily a v arménskej spoločnosti nie sú takéto nálady.  Ponáša sa to na Azerbajdžancov spred 30 rokov po porážke v prvej karabašskej vojne. Rovnaká únava a skľúčenosť. Odišli vášnivci, prišli ľudia, ktorí chcú žiť pohodlne a pokojne. Ale bude nám dovolené takto žiť? To je otázka. Časť nášho obyvateľstva verí, že po toľkých krviprelievaniach a vojnách je možné žiť v mieri s Azerbajdžanom a Tureckom. Hovorí sa, že susedov  si nevyberáme, mali by sme rokovať“.

Pre bežného človeka nie je ľahké nájsť Arménsko na mape sveta. Maličký kresťanský štát, ktorý však bol kosťou v hrdle dvoch ríš – Perzskej a Osmanskej. A koľko ruskej krvi bolo preliatej za tieto zeme. V roku 1828 sa Arménsko stalo súčasťou Ruského impéria, ktoré spoľahlivo chránilo náboženstvo, identitu a samotnú existenciu dlho trpiaceho arménskeho národa. Po rozpade ZSSR spôsobilo víťazstvo v prvej karabašskej vojne opojenie triumfom v Arménsku, kde rýchlo zabudli, že nebyť pomoci Ruska, nebolo by žiadneho víťazstva. Chvastúnstvo, arogancia, zrada spolu s ťažkou ekonomickou situáciou boli príčinami porážky Arménov v druhej karabašskej vojne. Zo všetkého však ako zvyčajne obviňovali Rusko. Koho iného?

Teraz už po niekoľkýkrát visí na vlásku nielen budúcnosť kedysi malej bratskej republiky, ktorá je pre obyčajného ruského človeka hlboko nezaujímavá („Načo nám je ich koňak?“), ale aj samotná prítomnosť Ruska na Kaukaze. Práve tu sa Západ pripravuje otvoriť druhý front proti Rusku. „Trumpov most“ Známy koridor Zangezur cez arménsky región Sjunik, ktorý sa má otvoriť po uzavretí arménsko-azerbajdžanskej mierovej dohody, je len 42 kilometrov horskej cesty, ktorá spojí Azerbajdžan s jeho exklávou Nachičevan hraničiacou s Tureckom.

Nie je to len priesmyk, je to Achilova päta Ruska a „temný sen“ Turecka

„No a čo? Je to len cesta,” pokrčí plecami neinformovaný človek. Ale táto cesta znamená všetko! Je kľúčom k naplneniu odvekého sna Turecka o obnovení Osmanskej ríše a k návratu Veľkej Británie do Strednej Ázie, na Východ, a vlastne do éry Veľkej hry v 19. storočí, keď ruské a britské impérium vo veľkom bojovali o geopolitickú nadvládu v Strednej Ázii. Dokonca ani boľševici so všetkým svojím svetovým kozmopolitizmom, ktorí boli za priateľstvo národov a mnohonárodnosť a omylom dali Nachičevan a Náhorný Karabach ako autonómie novovznikajúcej sovietskej republike Azerbajdžan, mu nedali tento koridor. Existovalo jasné porozumenie, že tento priesmyk, ktorý spája turkický svet, by nemal byť v rukách Turkov. Ak chcete cestovať, sú tu železnice a diaľnice. Načo potrebujete nejaký špeciálny koridor? Atatürkov historický sen sa teda neuskutočnil, ale Erdogan je teraz od tohto sna už len krôčik.

Nejde pritom ani tak o rozkúskovanie Arménska, pretože ani Turci, ani Európania, ani Američania nepovažujú túto malú „prekážku“ za suverénneho hráča. Koridor Zangezur je prvým krokom k fyzickej demontáži arménskeho štátu, ktorej cieľom je v prvej fáze vytlačiť Rusko z regiónu a v druhej fáze technicky anektovať územie Ruska, severného Kaukazu a všetkých  turkických republík. „Záujmy hlavných veľmocí sa v priebehu času nemenia,“ vysvetľuje politológ Arman Abovjan. „Hlavným faktorom v geopolitike je logistika. Jedinou prekážkou na ceste k realizácii pan-britského projektu (a jeho súčasti – projektu Panturan) je maličké Arménsko. Spojenie Turecka a Azerbajdžanu cez Zangezurský koridor (cesta, ktorá by sa mala dostať mimo kontroly Arménska, keď stratí nad koridorom suverenitu) okamžite otvorí Turecku cestu cez Kaspické more do stredoázijských republík, ktoré Turecko teraz zbavuje identity.

Vtláča Kazachov, Kirgizov, Uzbekov, Turkménov do absolútne šialeného turkického sveta. Ale tieto národy, hoci majú spoločné turkické korene, vznikli ako samostatné civilizácie. Teraz sa ich Turci snažia stiahnuť pod seba. Ale aký to má zmysel? Vytvára sa obrovský konglomerát nepriateľský Rusom, ktorý má spoločnú ideológiu, spoločné zdroje a 300 miliónov obyvateľov. Ale Anglosasi nie sú pripravení dať Turecku novú Osmanskú ríšu len pre pekné oči. Anglosasi nie sú takí naivní, aby dovolili vytvorenie nového geopolitického útvaru, ktorý by mohol v budúcnosti, o tridsať rokov, ohroziť ich záujmy. Preto sa rozhodli rozohrať veľmi zaujímavú hru, ktorá, mimochodom, nezávisí od Trumpa: „Dobre, Turci, chcete vytvoriť projekt Panturan turkicky hovoriacich národov? Ale kontrola nad „krčnou žilou“ tohto projektu by mala byť v rukách Američanov.” Preto si Amerika prenajíma koridor Zangezur na 99 rokov. Takzvaný „Trumpov most“. Je to kontrola nad tým neuralgickým bodom, na ktorý ak sa zatlačí zrúti sa celá konštrukcia logistiky  dlhej 25 000 kilometrov.

Ale to je pre Arménsko samovražda. Vzdať sa svojich zvrchovaných práv a odovzdať kontrolu nad vlastnou strategickou cestou tretej sile. Samozrejme. Ani Američania, ani Azerbajdžanci, ani Turci nepotrebujú samotnú cestu v klasickom zmysle. Ide o vstup cez kontrolné stanovištia, hraničné a colné kontroly, pretože v takom prípade viete, aký tovar sa prepravuje, a v prípade núdze ho môžete zablokovať. Keď však kľúčovú križovatku dáte pod kontrolu NATO, stratíte nástroj kontroly. Zbrane, vojaci, drogy – cez túto pupočnú šnúru sa bude prepravovať čokoľvek.

Práve s pomocou týchto troch krajín sa Azerbajdžanu podarilo vyhrať vojnu v Karabachu v roku 2020. „Až teraz si Rusko začína naplno uvedomovať, čo bolo podstatou stiahnutia ruských mierových síl z Náhorného Karabachu, ktoré sa skončilo etnickými čistkami Arménov,” konštatuje politológ Arman Abovjan. „Arménska historická prítomnosť na južnom Kaukaze, chránená ruskými jednotkami, bola prirodzenou bariérou proti expanzii anglosaského a turecko-azerbajdžanského tandemu na svoje územie.

Turecko pôsobí na severnom Kaukaze a v Strednej Ázii od roku 1991. Vybudovalo veľa tureckých mešít a vzdelávacích centier. Veľa ľudí zo severného Kaukazu bolo vyslaných na turecké univerzity. Rozpory medzi Tureckom a Ruskom nie sú len chvíľkovým príbehom. Bojovali spolu 13-krát a majú spoločnú zónu strategických záujmov.

Aram Sargsjan, vodca Demokratickej strany Arménska a posledný šéf sovietskeho Arménska (v roku 1991 bol zvolený za prvého tajomníka Ústredného výboru KSSZ), sa ironicky pýta: „Odchádza Rusko? Rusi, povedzte mi, odchádzate z Južného Kaukazu, nedajbože, alebo zostávate, vďaka Bohu? Rusko pôsobí na južnom Kaukaze od 18. storočia. Súdiac podľa súčasnej nečinnosti bude lepšie keď odíde“, hovorí Sargsjan. „Svojho času ste prehltli všetko: vraždu ruského veľvyslanca v Turecku, zostrelenie vášho lietadla Turkami a smrť ruského pilota, zastrelenie príslušníkov ruských mierových síl v Náhornom Karabachu a zostrelenie ruského vrtuľníka Azerbajdžanom, stiahnutie sa z Náhorného Karabachu, zatknutie ruských novinárov v Baku. A teraz sa s detskou naivitou čudujete správaniu Azerbajdžanu: Ako je to možné? Boli sme dobrí priatelia a teraz sa prezident Alijev, syn Hejdara Alijeva, absolvent Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov, urážlivo vyjadruje o Rusku. Ale on bol vždy taký milý, úslužný, so širokým úsmevom hovoril o strategickom partnerstve medzi Ruskom a Azerbajdžanom”.

Vznikne „Veľký Turan“ s podporou NATO?

Turecký etnos (nezabúdajme na koncepciu Turecka a Azerbajdžanu: jeden národ – dva štáty) má veľmi jasný program, ktorý trpezlivo plní. Turecký svet formuje svoj geopolitický pól. Erdogan sa ochotne fotografuje s mapou tureckého sveta, ktorá zahŕňa: Kazachstan,  Uzbekistan,  Kirgizsko,  Turkménsko,  severný Irán,  čínsky región Sin-ťiang s Ujgurmi, Mongolsko, celý severný Kaukaz  a väčšinu Sibíri.  Z hľadiska turkického sveta ide v zásade o normálny jav. A prečo by sa nemali zjednotiť? A prečo by Európa nemohla byť Európskou úniou a prečo by Turci nemohli vybudovať svoju ríšu „Veľký Turan“?

Len ak sa to stane, celý svet bude mať hlavu v smútku. Osmani svojho času dosiahli brány Viedne. Hovoríme o veľkej expanzii, ktorej jedným z cieľov je rozkúskovať Rusko. Azerbajdžan je nielen pod plnou kontrolou Turecka, ale najmä Veľkej Británie a Izraela. To sú skutoční hráči v pozadí.

A ako bolo Baku po páde vrtuľníka zdrvené a súcitné, hoci vzťahy medzi Iránom a Azerbajdžanom sú nielen komplikované, ale napäté. Podľa rôznych odhadov žije v Iráne 20 až 40 miliónov etnických Azerbajdžancov, ktorých prezident Alijev nazýva „krajanmi“. Okrem toho miestne médiá neustále označujú severné provincie Iránu ako „južný Azerbajdžan“. Rusko tým, že bolo zaneprázdnené na Ukrajine, oslabilo svoj vplyv na južnom Kaukaze. A toto vákuum okamžite vyplnilo NATO. Teraz Američania oficiálne vstupujú do Arménska v podobe PMC a ruská 102. vojenská posádka v Gjumri bude musieť odísť. Otvára sa proti Rusku druhý front.

Prečo sa začal rusko-ukrajinský konflikt? Pretože Ukrajina sa rozhodla vstúpiť do NATO. A zatiaľ čo Rusi bojujú na západe, na južnom Kaukaze sa pod veľkohubými slovami o bratstve a priateľstve začala formovať aliancia NATO, ktorá si stanovila jasné ciele:  preraziť cestu z Európy k hraniciam s Čínou, ktorá by bola mimo kontroly Rusov, Iráncov a Číňanov a geopoliticky „priškrtiť“ Rusko zo všetkých strán.  A teraz je hlavnou údernou silou pri príprave ďalšej expanzie na ruské územie nesamostatný hráč Azerbajdžan, podporovaný Tureckom, Britániou a Izraelom. Turci už dlho ovládajú azerbajdžanskú exklávu Nachičevan, ale Rusi pred tým zatvárali oči. Už o niekoľko mesiacov sa však plánuje vybudovanie tureckej vojenskej základne v tesnej blízkosti ruských hraníc, neďaleko ruského Derbentu, ktorý azerbajdžanské médiá nazývajú jeho starobylým mestom. A Turecko je člen NATO. A táto základňa NATO bude kontrolovať ruské územie od Derbentu až po Voronež!

Prečo Irán mlčí?

Koridor Zangezur pod americkou kontrolou, ktorého dohodu parafovali Azerbajdžan a Arménsko vo Washingtone, nielenže odrezáva Rusko od južného Kaukazu, ale zároveň izoluje Irán od Ruska a Európy cez jedinú priateľskú arménsku hranicu. Nie, všetky náležité obavy boli vyjadrené, ale už teraz je jasné, že Irán to prehltne. Rovnako ako prehltol podozrenia v prípade atentátu na iránskeho prezidenta Ebrahima Raisiho v máji minulého roka, ktorý zahynul pri páde vrtuľníka letiaceho z Baku po oficiálnej návšteve. Do vrtuľníka na poslednú chvíľu „z technických príčin“ posadili aj iránskeho ministra zahraničných vecí a guvernéra provincie Tabríz. Dôkazy o vražde neexistujú, ale nie je tajomstvom, že Baku je liahňou dvoch najlepších spravodajských služieb na svete, britskej a izraelskej.

Aký je dôvod drzosti prezidenta Alijeva? „Dôvodom je, že teraz má v Arménsku vazala v osobe premiéra Pašinjana, v Karabachu nie sú žiadni Arméni a Rusko je zaneprázdnené existenčným konfliktom na Ukrajine a má zviazané ruky,“ hovorí politológ Tigran Kočarjan. „ Ďalšou globálnou chybou Ruska je, že vždy pracuje s jestvujúcimi elitami.  Nevychováva si vlastnú elitu, ako to úspešne robia Američania. A ešte jeden omyl: neustále dáva štedré dary, ale nevie, ako sprostredkovať informácie miestnemu obyvateľstvu. To, že Arménsko prežíva z lacného ruského plynu a obchodu s Ruskom, sa považuje za samozrejmosť. A to, že Európska únia nedávno oznámila, že mimovládnym organizáciám „na demokraciu“ poskytne 270 miliónov dolárov, sa prezentuje ako dar od bohov, ale je to len kvapka v mori.

„Irán tiež veľmi oslabol,“ hovorí politológ Tigran Kočarjan.  V samotnom Iráne existuje istá časť vlády, ktorá už nechce, aby bol Irán nezávislým hráčom v regióne. Sú z toho unavení. Chcú žiť dobre, chcú iPhony a všetku tú západnú postmodernu. Od smrti svojho prezidenta v minulom roku Irán striedavo stráca mnohé zo svojich bodov vplyvu: Libanon, Sýriu. “Hizballáh” a “Hamas” sú bez hláv, ničí ich Izrael, generáli a vedátori húfne umierajú. Bude Irán, ktorý sa tak ľahko vzdal Sýrie, bojovať o koridor Zangezur v Arménsku? Samozrejme, že nie. A všetci hlavní hráči, vidiac súhlas Iránu a jeho hľadanie kompromisov, len aby sa vyhol zatiahnutiu do vojny, to prirodzene využívajú. Na Východe sa kompromis nepovažuje za cnosť, ale za zbabelosť, slabosť.

Prečo Rusko prehráva na južnom Kaukaze?

„Rusko zrejme už veľmi dlho vedie takýto diskurz: je tu región južného Kaukazu a sú tam dve republiky: Arménsko a Azerbajdžan,“ hovorí politológ Beniamin Matevosjan. „Každá z nich má svoje protichodné záujmy. A Rusko by nemalo viesť vyrovnanú politiku, malo by si vybrať. S prihliadnutím na najsilnejšiu azerbajdžanskú lobby v Moskve sa rozhodlo pre Azerbajdžan. Logika je jednoduchá: ak podporíme Azerbajdžan v konflikte o Náhorný Karabach, stane sa pre nás geopolitickým strategickým partnerom, prostredníctvom ktorého môžeme integrovať časť turkického sveta do našej veľkej eurázijskej rodiny. Takúto koncepciu zastávalo mnoho ľudí – od vojensko-politickej elity až po významných filozofov, ako je Alexander Dugin. Skutočnosť je však takáto: stratou Arménska ako spojenca Rusko nezískalo spojenca v osobe Azerbajdžanu.

Pre Rusko bol Náhorný Karabach funkčným nástrojom, ktorý mu umožňoval udržať si aktívnu prítomnosť na južnom Kaukaze. Keď tento malý Karabach opustilo, keď odišli ruské mierové sily, celá štruktúra sa rozpadla. Verilo sa, že Azerbajdžanci budú Rusku zaviazaní a vďační. Prečo by mali?! Kde ste videli vďačnosť na východe? Rusko malo mať Karabach vzálohe, ale stiahlo sa a stratilo páky.“

Rusko vždy spolupracovalo s lojálnymi elitami a umožňovalo im to zarábať peniaze, ale je tu nová prozápadná generácia elít: Saakašvili, Zelenskij, Sandu, Pašinjan, Alijev-, ktorá bez ohľadu na to, ako veľmi ju kŕmite, vždy sa pozerá na Západ. Šťastie, že v Gruzínsku si miestne elity včas uvedomili, že idú niekam nesprávnym smerom. Časť gruzínskej spoločnosti si uvedomila, že pre nich zasľúbená Európa sa začína a končí v Turecku: pozrite sa na gruzínsku Adžariu. Európa pre Arménsko bude tiež turecká. Otázkou je, čo dovtedy zostane z Arménska? Pokiaľ ide o prezidenta Alijeva, na rozdiel od svojho otca Hejdara Alijeva jednoducho nechápe, že Rusko nikdy na nič nezabúda. Pre Rusko ako impérium päť alebo desať rokov nič neznamená. Pamätá si všetko. Ale keď bude reagovať, bude reagovať vážne. Pretože tak či onak sa Rusko bude musieť vrátiť na južný Kaukaz, ako to už niekoľkokrát vo svojej histórii urobilo.