Keď prišla k parku, začula plakať malé dieťa. Zastala, ale nikoho nevidela. „Haló?“ zavolala o oktávu vyšším hlasom.

„Haló? Je tam niekto?“

Katie Calumetová chodí každé ráno behať. Jedného dňa začuje z auta pri miestnom parku detský plač. Park je prázdny a na ulici niet ani živej duše. Katie ide za hlasom dieťaťa a potom je odrazu všetko čierne. Keď sa spamätá, uvedomí si, že ju vezú v minivane nevedno kam. Netrvá dlho a Katie má spútané ruky a cez hlavu rúško.

V aute bolo tma. Postavila sa na schodík a predklonila sa. Len čo sa tí debili objavia, poriadne im to vytmaví, nech je to, kto chce. Kto už len posadí bábätko na celkom zadné sedadlo minivanu, kam je taký ťažký prístup?

Katie nastúpila do auta a pretlačila sa popri stredných sedadlách, aby mala lepší výhľad.

Zblízka jej znel ten plač trochu čudne.

„Všetko je v poriadku, som tu, som…“

Katie uviazli slová v hrdle. Odtiahla sa a položila si ruky na hruď. Cúvla, chcela sa obrátiť a vystúpiť z auta. Čosi sa jej nepozdávalo.

Vtom ju však ktosi schmatol a stiahol späť…

Vyšetrovanie prípadu prischne detektívovi Justinovi Crossovi. Stopy vedú do divočiny v Adirondackskom pohorí a detektív čoskoro zistí, že vyšetruje svoj dosiaľ najťažší prípad. Okrem iného aj preto, lebo rodina Calumetovcov skrýva pred ním plno tajomstiev. Aj sám Cross prežíva vážnu manželskú krízu.

Pre Katie a Justina sa začnú preteky s časom, ktoré oboch dostanú až na hranicu síl.

Justin pracuje vo dne v noci, aby vypátral, kto a prečo uniesol Katie.

Katie sa zatiaľ zúfalo pokúša utiecť únoscom a dostať sa z divokého lesa, ktorý ju obklopuje so všetkými prírodnými nástrahami, ako sú divé zvery, strmé kopce, prudké zrázy, kaskády a močiare. A najmä hustý lesný porast, v ktorom človek veľmi ľahko stratí orientáciu.

Podarí sa Katie zachrániť, kým nebude neskoro?

Príbeh Sama v lese je od začiatku rozdelený do dvoch dejových línií a my napäto sledujeme snahu prežiť (Katie) a úsilie vypátrať únoscov (Justin). Najmä prvá línia, v ktorej sa Katie snaží utiecť a zažíva pri tom priam neskutočné hrôzy, je bravúrne napísaná.

Začítajte sa do novinky Sama v lese:

Katie vyšla na verandu a zaviazala si šnúrky na teniskách.

V polovici augusta svitá na severovýchode o pol šiestej. Kúsok lososovoružových oblakov nad horami predznamenával vychádzajúce slnko.

Dnes mala pred sebou dosiahnutie srdcového tepu stodvadsaťdva. Cieľový pulz značí, že musí odpočítať svoj vek, čiže tridsaťtri, od čísla dvestodvadsať, a to celé vynásobiť šesťdesiatimi piatimi percentami, keďže rekreačný beh v ideálnom prípade o toľko zvyšuje pulz. Aspoň to tvrdí časopis Runner’s World.

Vyšla z domu a najskôr iba kráčala. Mala nové, dobre odpružené tenisky, pripravené vystreliť vpred. Pustila sa do behu, dostala sa do rytmu a cítila, že je v dobrej kondícii.

Beh patril k jej tajným životným radostiam. Behávala, či pršalo alebo svietilo slnko, odradilo ju len priveľmi blízke hrmenie alebo ak sa blýskalo. Dnešné dokonalé ráno však voňalo borovicami a pokosenou trávou, ožívalo vtáčím spevom. Vlhký vzduch priniesol po chladnej noci príjemnú zmenu od nedávnej vlny horúčav.

Vybrala sa po Everett Road a zamierila k okružnej trase číslo tri, naladila sa na tlkot srdca. Vždy na srdce, ale dnes ráno aj na spomienky na mamu. Katie striedala tri trasy. Prvá a najkratšia sa končila blízko malého mesta. Druhý okruh sa mierne rozširoval a bol tam aj strmý kopec. Tretia trasa znamenala najdlhší beh.

Keď si zahriala svaly a predĺžila krok, v myšlienkach sa preniesla od mamy k manželovi Davidovi a k zvyšku rodiny, v ktorej sa vždy o niečom klebetilo, zvyčajne o Gloriiných finančných problémoch.

Ale najnovšie sa zrejme trúsili reči okolo Katie, či si už mieni nájsť čas aj na to, aby otehotnela. Jej nevlastná matka, ktorá nemala vlastné deti, si myslela, že v tridsiatich troch rokoch už Katie smeruje k potenciálnemu rizikovému tehotenstvu. Katina sestra zasa už chcela byť tetou. Nikto však nevedel, že Katie a David sa niekoľko mesiacov pokúšajú o dieťa. Čím dlhšie behala, tým mala jasnejšiu myseľ, až sa myšlienky napokon celkom stratili. Ďalej sa zameriavala už iba na srdce, predstavovala si, ako vykonáva svoju prácu.

Slnko nad zvlneným horizontom práve maľovalo žltý pruh. Bežala k nemu, zrýchlila a začala sa potiť.

Keď dobehla k parku, zbadala pri ceste auto, biely minivan.

Trochu spomalila a z diaľky ho pozorovala.

Autá neboli v parku zriedkavým javom. Veľa ľudí, ktorí pracovali v meste, sa sem prichádzalo naobedovať. Vychutnávali výhľad na rieku a z papierových pohárov popíjali kávu. Ale bolo ešte len šesť hodín, priskoro aj na raňajky.

Prešla do chôdze, a kým ďalej pozorovala auto, merala si pulz. Rozmýšľala, či patrí niekomu z miestnych. Napadlo jej, že možno videla podobné auto pred obchodom s potravinami. Keď už nejaký čas žijete v malom meste, naučíte sa rozoznávať každé vozidlo. Ale toto možno ešte nie.

Namerala si pulz stodvadsaťosem úderov. Nebolo to zlé. Blížila sa k cieľovému pulzu.

Cesta sa končila pri lávke ponad rieku. Blížila sa k nej a nespúšťala oči z minivanu. Nevyzeral, že by tu parkoval cez noc, nebol zarosený. A zazdalo sa jej, že cestou zachytila slabý pach výfukových plynov, akoby ten minivan práve dorazil.

Katie sa obzrela. Ak nechcela pokračovať v ceste po zvyčajnom okruhu, ostávala jej iba jediná možnosť, rozbehnúť sa nazad domov. Ale predstava, že by sa mala obrátiť len preto, že pri malebnom parčíku stojí nejaký minivan, ju znervózňovala a pripadala jej iracionálna.

Vinila Facebook, že ju kŕmi historkami o ženách, ktoré niekto prepadol pri behu, a o klaunoch, čo číhajú v lese. A spravodajské portály ako CNN s klebetným a senzáciechtivým spravodajstvom.

Túžila po titulku, ktorý by hlásal: Napriek zločinom, ktorých sa v poslednom čase dopustili rôzni debili, 99,9 % žien nehrozí pri behu žiadne nebezpečenstvo.

Je to ako so strachom z lietania. Dnes to už vie každý, cesta autom na letisko je stokrát riskantnejšia ako let do plánovanej destinácie. Ale havárie lietadiel sú proste dramatickejšie a zaručujú lepšie novinové titulky.

Pridala do kroku a opäť sa rozbehla. Ale keď míňala auto, počula, že z neho vychádza nejaký zvuk.

Znelo to ako plač dieťaťa.

Zastala.

Započúvala sa.

Určite to bolo malé dieťa a dosť nešťastne nariekalo.

Možno ju len klamali zmysly a ten zvuk nevychádzal z auta. Lenže najbližší dom stál dosť ďaleko.

Na vzdialenej ulici brechal pes. Neďaleko zurčala rieka. Detský plač neutíchal.

Park pozostával z niekoľkých piknikových stolov, ohniska na opekanie, drevených hojdačiek a detskej preliezačky. Les pretínala spleť turistických chodníkov, lákala na prechádzky po prírode so psami alebo bez nich. Katie si premerala stromy, ale nablízku nebolo živej duše.

Mobil mala v malom zazipsovanom vrecku bežeckej sukne. Vždy si ho brala so sebou, keď šla behať, aj keď mala obľúbené bežecké šortky v špinavej bielizni a mobil ju trochu udieral do stehna a šuchotal o náhodnú účtenku z potravín.

Vybrala telefón z vrecka a chvíľu váhala.

Preháňala by, keby zatelefonovala na políciu? A čo by im povedala? Dobrý deň, bežím okolo Footbridge Park v Hazletone a plače tu dieťa. Prosím vás, pošlite sem pomoc, možno potrebuje vymeniť pokakanú plienku. A, pán policajt, nie som si istá, ale možno je aj hladné, tak prineste aj dojčenské mlieko. Ak môžete… nech je organické.

Manžel ešte asi spí, pomyslela si. Nemusím ho zobudiť. Rozhodla sa, že mu pošle správu.

Išla som si zabehať. Pri parku plače nejaké malé dieťa. Idem sa tam pozrieť. Ak sa ti už neozvem, volaj políciu 😀

Odložila si mobil.

Možno sa jej to iba zdalo, ale to dieťa akoby nariekalo čoraz zúfalejšie.

Katie podišla k minivanu v nádeji, že vnútri zazrie pohyb dospelého človeka, ktorý sa stará o dieťa. Ale auto malo tónované sklá.

Spomenula si na ďalšiu nedávnu tragédiu zo správ. Nebola síce taká čerstvá ako tie o bežkyniach, ale ešte ju mala v živej pamäti. Bola o mužovi, ktorý odišiel do práce a v aute nechal malé dieťa.

Hoci bol minivan biely a odrážal slnko, vnútri už čoskoro bude horúco.

„Haló?“ zvolala o oktávu vyšším hlasom. „Haló, je tam niekto?“

Auto malo tmavé bočné a zadné sklá, ale cez predné sklo mala lepší výhľad. Nevidela síce úplne jasne, ale vzadu zbadala detskú sedačku s malou pripútanou postavou.

„Ahoj, bábo, tíško. Všetko je v poriadku, dieťatko.“

Dieťa sa však neutíšilo.

Katie skúsila predné dvere spolujazdca, ale zistila, že sú zamknuté. Zrýchlil sa jej pulz. Čo ak je to dieťa v aute uväznené? Takto by mala skutočný dôvod zavolať políciu. No len čo skúsila bočné dvere, povolili. Katie ich odsunula a nahla sa dnu. „Neboj sa, všetko je v poriadku, drobček. Som tu. Pomôžem ti…“

V aute bolo tma. Postavila sa na schodík a predklonila sa. Len čo sa tí debili objavia, poriadne im to vytmaví, nech je to, kto chce. Kto už len posadí bábätko na celkom zadné sedadlo minivanu, kam je taký ťažký prístup?

Katie nastúpila do auta a pretlačila sa popri stredných sedadlách, aby mala lepší výhľad.

Zblízka jej znel ten plač trochu čudne.

„Všetko je v poriadku, som tu, som…“

Katie uviazli slová v hrdle. Odtiahla sa a položila si ruky na hruď. Cúvla, chcela sa obrátiť a vystúpiť z auta. Čosi sa jej nepozdávalo.

Vtom ju však ktosi schmatol a stiahol späť. Zvalila sa na sedadlá a potom pristála na dlážke minivanu. Myšlienky sa jej celkom pomotali. Čo sa deje? Inštinktívne mlátila okolo seba rukami a kopala, ale nemala sa čoho zachytiť. Vtom sa jej v zornom poli objavila silueta muža. Keď sa pokúsila vstať, udrel ju do hlavy a zrazil nazad na podlahu.

Dvere sa s buchotom zatvorili. Ktosi naštartoval.

A potom ju už viezli v minivane niekam preč.

BUX.sk – knihy, ktorými žijete