“Milujem vodu. Milujem rieky. Mám zvláštnu záľubu siahať do riek, do ktorých som ešte nesiahol.” (Petr Hannig)

IDnes.cz zverejnil upozornienie Petra Procházku z Centra pre vodu, pôdu a krajinu (CVPK), ktorý uviedol, že ČR má znepokojujúci deficit pitnej vody, že sme takmer na poslednom mieste z krajín EÚ, ak ide o pitnú vodu a jej zdroje…

Petr Hannig: Tiež som to čítal, žeby sme na tom mohli byť podobne s Maltou a Cyprom.

Stručne: Ako vidíte problém vody, vzhľadom na to, o čom politici inak hovoria? Dôležité veci unikajú pozornosti? Koľkokrát riešime malichernosti, pritom sa verejnosť “zrazu” dozvedá, že tu nebudeme mať, čo piť. Ako by nestačilo, že voda v Česku, vodovody a kanalizácie už štátu nepatria. Potvrdil nám to pred časom napr. pán Vojtech Filip z KSČM.

Na vine, okrem klimatických zmien, je tiež nešetrné zaobchádzanie s pôdou u nás. To málo vody, ktoré máme, nám z polí rýchlo uniká preč.

Dievča z Heřmánkovej návsi (popíja džús …), ukazuje malebnú českú dedinu, kde sa ľudia starali o svoje pitné zdroje…

Ak ČR bude musieť pitnú vodu dovážať z cudziny, aké opatrenia by sa mali urobiť, aby tento okamih nenastal? Ako sa pripraviť na možný deficit pitnej vody?

V prvom rade by sme mali mať zákon o vode, vodných zdrojoch, nerastných zdrojoch ako takých. Tak ako to má Slovensko, alebo aký pripravuje Slovensko a veľa iných krajín. Takto to u nás nemáme.

Necháme vybrakovať našu krajinu nielen našimi podnikmi a podnikateľmi, ale aj zahraničnými. To všetko malo byť okamžite zakotvené v legislatíve už v 90. rokoch: malo by byť zakotvené zaobchádzanie s pôdou. Pôda by potom prispievala k zadržiavaniu vody.

Environmentálne otázky sa mali prerokovávať už v 90. rokoch, aby sa napravilo to, čo malo a aby nové problémy nevznikali. Začalo sa zarábať. Peniaze boli na prvom mieste. Toto sú dôsledky. Trebárs by sme dnes neboli tretí odzadu, čo sa týka vodného bohatstva. Mali sme byť šetrnejší k životnému prostrediu, resp. k pôde a vodným zdrojom.

ČR vraj nevlastní už ani kanalizáciu, ani rúry, ktorými sa transportuje voda. Nemáme vo vlastníctve vodnú infraštruktúru. Hovoria o tom politici v dostatočnej miere? Veď ide o strategickú vec…

Riešila sa v médiách nezmyselná otázka okolo ministra kultúry, napríklad… Bolo to bezpredmetné a k ničomu. Naši politici sa mali radšej zaoberať vecami života a smrti našich obyvateľov, pretože ak by sme nemali vodu, potom je to problém. Ako chcete dovážať vodu? To nejde. Nedokážem si predstaviť, ako dovážať vodu pre celú našu populáciu.

Samozrejme, ako ste hovorili, od 90. rokoch sa obchodovalo s vodnými zdrojmi, kanalizáciami, vodovodným potrubím. To pozitívne (s vodou), čo sa kedy urobilo, bolo za minulého režimu: voda zo Želivky, ktorá podporila pražské zásoby vody. V novej dobe sa absolútne nič vo vodnom hospodárstve neurobilo, ba naopak. Robili sa veci záporné.

Čo by ste poradili politikom, ako sa majú zachovať?

Mali by vec naliehavo riešiť, navrhovať zákony o zachovaní vodných zdrojov, o navrátenie všetkých záležitostí, týkajúcich sa vodných zdrojov (vodovody, kanalizácie, vodárne…) späť zo súkromných rúk do spoločenského vlastníctva, teda do vlastníctva štátu, miest, krajov a pod.

Všimol som si, že máte pesničky, ktoré sa týkajú vody.

Nepriamo o vode hovodí, napríklad moja pieseň “Dievča z Heřmánkovej návsi”. Je to nostalgická pesnička, ktorá sa obzerá za českou dedinou, kde si vážia aj vodné zdroje, kde sa môžete napiť. Každý na dedine mal prístup k studni… Určite som o vode skladal… Musel by som si viac zaspomínať.

Môžeme pár slov ku Smetanovej symfonickej básni “Má Vlasť”? Jedna jej časť má názov Vltava. Ako túto kompozíciu vnímate ako vlastenec?

Vždy ma to dojme, je to silná melódia. Dokonca si ju jeden štát vzal ako hymnu. (Hovorí sa, že izraelská hymna “Hatikvah” je ovplyvnená motívom Vltavy, pozn. red.).

Motív Vltavy sa hrá v lietadlách pri pristátí, v Pendoline pri príchode do Prahy. Vltavu by mohli púšťať aj v parlamente, aby politici nezabúdali, že voda je dôležitá.

V Smetanovej symfonickej básni je predsa tiež motív Vyšehradu, ktorý čnie nad vodou… Dvořák a jeho Rusalka, to je aj o vode. Vodná víla. Voda je erotika. Milujem vodu. Milujem rieky. Mám zvláštnu záľubu siahať do riek, do ktorých som ešte nesiahol. Siahol som do Nílu, do Mississippi, teraz som bol v Pobaltských republikách – do Nemenu, do Západnej Dviny, do Narvy, do Visly… Európske rieky mám ohmatané. Milujem vodu, rieky, jazerá, moria.

Vaše najobľúbenejšie miesto pri vode v ČR, kam dlhodobo jazdíte, kam sa radi vraciate?

V Pardubiciach je miesto, zvané Hrádek. Trebárs sem som jazdil rád. Teraz sa to tam zmenilo. K Hrádku do Pardubíc som jazdil najradšej.

Posledná otázka: Zažili ste v nejakých českých tokoch rakov?

Keď som bol malý, tak áno. Na začiatku 90. rokov som po predvojnovej Juhoslávii jazdil s revuálnou reláciou. Pri prístave Ploče usporiadatelia vylovili raky a pripravili nám ich k jedlu. To bolo úžasné. Také raky som nikde inde nejedol. Jedol som homáre, ale raky ako také len v bývalej Juhoslávii.

Budeme si priať, aby sa k nám do krajiny raky vrátili, aby sme mali dosť vody a aby naša pozícia v EÚ opäť stúpla. Aby nevznikla kríza okolo vody, ktorá sa dá piť. Vďaka za rozhovor.

Tiež ďakujem. A ešte dodám, že k vode musíme mať taký vzťah, ako k svojej matke. Voda je ako matka prírody.

Stará dobrá (pod)vodná hastrmanská; to sa ešte nevedelo, že voda na pitie je všetko, podobne ako soľ nad zlato (hudobné aranžmán Petr Hannig):