– Richter najpresnejšie trafil tam, kde pomenoval premenu podpory na zvyk a zvyku na nárok.

– Slogan „náš fond si nedáme“ povedal o časti protestu možno viac než celé tlačovky.

– Otázka nestojí len tak, komu fond dával, ale aj čo tým kultúra za tie roky naozaj získala.

V spore o Fond na podporu umenia sa už popísalo veľa o zrušených trojročných zmluvách, protestoch a o tom, kto komu siaha na kultúru. Menej sa však hovorí o tom, čo vo svojom vyhlásení presne pomenoval člen Rady FPU Ľubomír Richter. Keď hovorí o prepojeniach a privilegovaných subjektoch, pýta si dôkazy. Oveľa silnejší je tam, kde opisuje premenu verejnej podpory na zvyk, zvyku na nárok a nároku na pocit, že fond je tu prednostne pre niekoho. Práve v tej chvíli totiž neotvára len spor o peniaze, ale aj otázku, na čo vlastne fond slúži. Či otvára kultúru novému, alebo udržiava pri živote okruh starých istôt, ktorého zachovanie si dnes želá ulica. A teda, či ju rozširuje, alebo dusí.

Grant nemá byť renta

Keď Richter píše o privilegovaných subjektoch a prepojeniach v dotačnom systéme, hovorí vážne veci, ktoré si pýtajú dôkazy. No najsilnejší je v momente, keď ukazuje, ako sa časť prostredia po rokoch podpory prestala správať ako žiadateľ a začala sa správať ako spolumajiteľ fondu.

Práve odtiaľ sa začína najdôležitejšia otázka celého sporu. Kedy sa z verejnej podpory stane zvyk, zo zvyku samozrejmosť a zo samozrejmosti pocit, že fond je tu prednostne pre niekoho. V tej chvíli už nejde len o krivdu jednej skupiny, ale o to, či fond ešte slúži kultúre, alebo už len chráni staré istoty.

Najostrejšia Richterova veta je tá, že niektoré subjekty sa ani po rokoch podpory nedokázali postaviť na vlastné nohy. Tým otvoril dôležitejšiu otázku než spor o tom, či mala rada právo zrušiť viacročné zmluvy. Otvoril otázku, na čo má vlastne Fond na podporu umenia slúžiť.

Má byť dlhodobým servisom pre úzky okruh stabilných príjemcov, ktorí si na pravidelnú podporu zvykli tak veľmi, že si bez nej už nevedia svoju existenciu ani predstaviť? Alebo má byť miestom, kde dostanú šancu aj nové projekty, nové formy a nové mená, ktoré si publikum ešte len hľadajú?

Práve sem by sa mala posunúť diskusia o verejných zdrojoch na kultúru. Ak fond roky pomáha tým istým a tí istí bez tejto pomoci nevedia normálne fungovať, nevzniká len otázka spravodlivosti. Vzniká aj otázka životaschopnosti. Nie všetko, čo si zvyklo na verejný kyslík, je automaticky aj nenahraditeľné.

Takéto nastavenie nevedie ku kreativite. Skôr pestuje pohodlnosť tých, ktorí si na podporu zvykli, a oslabuje tlak prinášať do kultúry niečo nové a spoločnosť obohacujúce.

To neznamená, že každý starší alebo etablovaný projekt má byť odstrihnutý. Znamená to len toľko, že roky podpory nemôžu byť samy osebe argumentom na ďalšie kolo. Kto dostával opakovane, mal by vedieť ukázať nový prínos.

Slogan, ktorý povedal viac než chcel

Najvýrečnejší moment Richterovho listu je jeho reakcia na transparent „náš fond si nedáme“. Pýta sa, aký ich fond, keď peniaze z fondu patria širšiemu spektru umelcov, nielen protestujúcim. Práve tu zaznelo možno viac pravdy než v celej kultúrnej prestrelke.

Keď niekto pri verejnom fonde povie „náš fond“, neodhaľuje len hnev. Odhaľuje aj to, ako o fonde premýšľa. Nie ako o verejnom nástroji, o ktorý sa znovu súťaží, ale ako o priestore, na ktorý má jeho okruh prirodzený nárok.

A to je presne problém. Spor o FPU sa už dávno nevedie len o umenie. Vedie sa aj o pocit spoluvlastníctva verejného zdroja.

Nejde o cenzúru, ale o stratu pohodlia

Richter má pravdu aj v inom bode. Keď niekto nedostane grant alebo dostane menej, ešte to samo osebe nie je cenzúra. Rada ani ministerstvo mu predsa nezakazujú tvoriť, neberú mu slovo ani nezatvárajú scénu.

V slovenskom kultúrnom priestore sa príliš rýchlo ujala skratka, že každé oslabenie podpory je automaticky útok na slobodu. Nie je. Niekedy ide aj o to, že sa niekomu rúca dlhoročný komfort a ten sa potom prekladá do moralistického jazyka o záchrane kultúry.

To, že nejde o cenzúru, však ešte neznamená, že každé rozhodnutie rady je múdre, spravodlivé alebo dobre zdôvodnené. No samotný protest ešte nič nedokazuje. Rovnako ako nič automaticky nedokazuje hlasné volanie, že roky dotovaného okruhu kultúra skolabuje.

Čo vlastne spoločnosť za tie peniaze dostala

Richter na konci zatína do živého otázkou, či roky podpory kultúry spoločnosť naozaj spojili. Práve v tom totiž vidí jedno zo základných poslaní kultúry. Spájať ľudí, nie ich ešte viac rozdeľovať. Ak sa o niektorých subjektoch hovorí ako o nenahraditeľných nositeľoch kultúry, malo by to byť vidieť aj na výsledku. Na širšom priestore, väčšej rozmanitosti a schopnosti oslovovať i spájať.

Lenže dnešný obraz vyzerá skôr opačne. Spor sa neodohráva medzi kultúrou a barbarstvom. Odohráva sa medzi dvoma pohľadmi na spravodlivosť. Na jednej strane stoja tí, ktorí oslabenie svojej dlhoročnej istoty berú ako krivdu. Na druhej strane tí, ktorí sa k takejto istote nikdy nedostali a pýtajú sa, či fond vôbec niekedy fungoval ako otvorený priestor pre nových.

Ak mali roky verejnej podpory viesť k tomu, že kultúra bude širšia, živšia a spoločenským tmelom, výsledok tomu veľmi nenasvedčuje. Namiesto rozširovania priestoru pre nové a rozmanité sa časť systému začala uzatvárať do vlastnej bubliny, ktorá si podporu vysvetľuje ako obranu kultúry, hoci pre väčšinu mimo nej pôsobí skôr ako obrana vlastnej pozície a vlastného podielu na fonde.

A tak paradoxne fond, ktorý mal pomáhať kultúru rozširovať, mohol svojím dlhodobým nastavením prispieť k jej zúženiu.

Rovnaká štartovacia čiara nestačí

Richter píše, že fond by mal byť spravodlivo rozdelený a všetci žiadatelia by mali mať rovnakú štartovaciu čiaru. Tu sa s ním dá polemizovať. Rovnaká štartovacia čiara znie pekne, ale sama osebe ešte nevytvára živú kultúru.

Ak dostane v každom kole rovnakú štartovaciu čiaru aj ten, kto už roky čerpá, má zázemie, meno, kontakty a zabehnuté publikum, a zároveň aj ten, kto prichádza s niečím novým a ešte len hľadá svoje miesto, výsledkom nemusí byť spravodlivosť. Výsledkom môže byť len ďalšie konzervovanie starého rozloženia síl.

Fond nemá byť slepý k pamäti vlastného systému. Má vedieť rozlišovať medzi tým, kto už dostal opakovane šancu a čo z nej vyrástlo, a tým, kto sa k takej šanci doteraz ani nedostal. Ak má verejná podpora nejaký zmysel, tak aj v tom, že otvára priestor novému. A daňovník má plné právo pýtať sa, prečo má ďalej financovať projekt, ktorý ani po rokoch podpory nevie ukázať nový prínos a stále nedokáže stáť na vlastných nohách.

Verejná podpora by po novom nemala znamenať rovnostárstvo, ale spravodlivosť. Väčší priestor by mali dostať tí, ktorí prinášajú nový impulz, nový smer, nové publikum alebo nový pokus o rast. Tí, ktorí už roky podporu dostávali, by mali vedieť ukázať, že verejné peniaze u nich nevyrábajú len zotrvanie, ale aj nový prínos. Inak fond nepodporuje rozvoj kultúry. Len financuje trvanie starých istôt. A to je aj najväčší paradox dnešného sporu. Tí, ktorí sa najradšej hlásia k pokroku, tu v skutočnosti často nebránia priestor pre nové, ale stabilitu pre vlastných.

Verejný fond nesmie byť dedičstvom nikoho

Richter presne pomenoval, že problém FPU nie je len v tom, komu fond roky dával peniaze. Je aj v tom, že časť prostredia si po rokoch začala myslieť, že fond je tu prirodzene pre ňu.

A práve preto dnešný spor nie je len o zmluvách a dodatkoch. Je aj o bolestivom náraze na realitu, že grant nie je renta, fond nie je dedičstvom nikoho a verejné peniaze nie sú rodinné striebro.