V rozhovore pre Hlavné správy o Maďarsku hovorí otvorene a bez ilúzií. Péter Magyar nie je žiadna revolúcia zdola, ale človek s podporou mnohých vplyvných ľudí a mandátom rozmraziť 18 miliárd zo stopnutých eurofondov. V kľúčových otázkach – Rusko, Ukrajina, či konzervatívna agenda – hlása prakticky to isté, čo Orbán, len bez zbytočného hluku. Magyarovo víťazstvo pre Slovensko znamená, že Fico príde o svojho najhlasnejšieho spojenca a jeho pozícia v Bruseli sa oslabí.

Nechýbala ani téma prípadného zrýchleného vstupu Ukrajiny do EÚ. Podľa Draxlera v skutočnosti Ukrajinu v EÚ nikto v blízkom čase nechce. Nehovoriac o tom, že po ukončení konfliktu môže byť aj samotná Ukrajina voči Západu vyslovene nepriateľsky naladená. Keď totiž ustúpi cenzúra, ľudia sa začnú nahlas pýtať, prečo Zelenskyj odmietol mier za výhodných podmienok už na jar 2022 a čo im Západ za ich obete vlastne ponúka.

Veľká časť rozhovoru patrila Iránu. Útok naň sa podľa Draxlera dohodol ešte vlani v decembri na Floride, Pentagon nemal pripravený žiaden scenár a dnes, aj keď by z toho USA radi vycúvali, je neskoro. Irán prežil prvé týždne vojny, blokuje Hormuzský prieliv a nemá dôvod ustúpiť. Izrael medzitým zámerne zvyšuje eskaláciu, je vojensky oslabený a potrebuje prinútiť Washington prevziať celé bremeno na seba. A na druhej strane stojí Čína – trpezlivá, zásobená a pripravená sprostredkovať mier, čo bude pre Washington ďalšia zo série veľkých prehier.

Viac sa dozviete vo videorozhovore s Jurajom Draxlerom, MA.

V sobotu ste sa vrátili z pracovnej cesty z Ruska. Čo ste tam robili, aký bol jej účel?

V Rusku som absolvoval politické rokovania, návštevu hornej aj dolnej komory parlamentu, a to v týždni mimoriadne zaujímavom z hľadiska medzinárodných udalostí. Samozrejme som si nenechal ujsť ani kultúrne podujatia a výstavy, čiastočne aj preto, aby som videl, do akej miery ruský štát pracuje s témami kultúry, vedy a techniky. Program bol mimoriadne náročný, päť plných dní, od rána do noci.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Samotné rokovania boli neverejné. Preberala sa medzinárodná situácia, Stredná Európa, Maďarsko. Rusi ostro sledujú dianie v EÚ a sú znepokojení vývojom, čo potvrdili aj posledné, maďarské voľby. Sú dobre informovaní a konštruktívni.

Dôležité je, že EÚ berú ako fakt. Neexistuje žiadny oficiálny ruský postoj, že by sa Únia mala rozpadnúť. Naopak, vidia v nej veľký potenciál pre spoluprácu a želajú si čo najskôr dosiahnuť mier na Ukrajine a obnoviť s nami hospodárske vzťahy, čo je podľa nich v obojstrannom záujme. Ako Európskej únie, tak aj Ruska. A ja dúfam, že k tomu aj naozaj dôjde.

V tejto chvíli, keď vidíme, čo sa deje v zálive, si myslím, že veľkí nemeckí alebo francúzski priemyselníci už telefonujú alebo rovno chodia do Bruselu a hovoria, že by sme sa predsa len nad tým Ruskom mali zamyslieť a že tie ruské suroviny skutočne potrebujeme.

Ľudia, ktorí sledujú vaše sociálne siete, vedia, že aj ruskú kultúru ste si v Moskve užili naozaj vrchovato.

Áno, a dráždi to ľudí, ktorým vyhovuje obraz Ruska ako krajiny s rozpadnutými dedinami. Moskva je bohaté, dobre zorganizované mesto s kultúrnymi príležitosťami na vysokej úrovni – interaktívne výstavy, múzeá, školáci tam chodia hromadne. Do kultúry, výskumu a techniky investujú systematicky a vidno, že ich vláda má skutočný záujem to všetko podporovať. Keď má Rusko na Slovensku toľko priateľov, bolo by dobré, aby sme sa tým trošku inšpirovali.

Z Ruska ste sa vrátili v sobotu, deň pred voľbami v Maďarsku. Viktor Orbán prehral, naša progresívna scéna oslavuje, iní to zas až tak pozitívne nevnímajú. Vy ste sa na sociálnych sieťach vyjadrili, že v podstate sa nič zásadné nedeje. Podľa vás bude pán Magyar ako Viktor Orbán, akurát vo verzii light. Čo vás k tomu vedie?

Jeho výroky a postoje, aj hlasovania v Európskom parlamente, kde dlhšie pôsobil. Péter Magyar jednoducho hlása veľmi podobné veci ako Orbán, aj čo sa týka podpory Ukrajiny, aj čo sa týka vzťahov k Rusku. Včera to aj povedal – ak mi Putin zavolá, tak samozrejme zdvihnem.

Zdôraznil, že Maďari, podobne ako aj my, žijú v nejakom priestore a nevyhnú sa tomu. Narážal na to, že s Maďarsko s Ruskom jednoducho bude chcieť spolupracovať aj naďalej. To, čo sa zmení, je to, že nebude až tak silno vystupovať proti Európskej únii, proti európskym inštitúciám a predstaviteľom, ako to robil Viktor Orbán.

Dôvod, prečo Péter Magyar nastúpil do tak veľmi dobre zorganizovanej kampane, je to, že on mal predsa len aj nejakú vnútornú podporu, nie je to len nejaký človek z ulice. V Maďarsku si mnohí želajú, aby sa rozmrazilo tých 18 miliárd z eurofondov, aby tie obrovské zdroje prišli do krajiny. Takže, nebral by som to tak naivne, že sa zjavil niekde zrazu, spoza kríčkov, nejaký človek, ktorý len tak vyhral voľby. On mal určitú podporu aj pomerne mocných ľudí. Práve z toho dôvodu, že jeho úlohou je napraviť vzťahy s Bruselom.

Na druhej strane, on bude raziť konzervatívnu politiku, TISZA je jednoducho konzervatívna strana. A patriotická, ako hovorí už jej samotný názov. Takže z tohto hľadiska bude taký Orbán light. Samozrejme, ten mediálny ošiaľ, ktorý okolo toho bol, treba brať s rezervou, čiastočne aj ako niečo, čo bolo vyvolené práve médiami.

Orbán vyvolával vášne, pre niekoho bol spasiteľ, pre iných diabol. Keď odchádza, mediálny ošiaľ je prirodzený. Slovenská opozícia to zobrazuje ako medzník predznamenávajúci zmeny aj u nás, Brusel hovorí o novom začiatku. Bral by som to ale s chladnou hlavou.

Uvidíme, ako sa nová maďarská vláda postaví k susedským vzťahom. Pre nás je dôležité, či budú vedieť nastaviť komunikáciu smerom na Slovensko, takisto Rumunsko, kde to nemajú ideálne. Orbán to vedel kočírovať.

Takže toto je pre nás dôležité, aby sme vedeli, či s Maďarmi dokážeme naďalej spolupracovať aj v rámci EÚ, tak, ako to bolo za Viktora Orbána. Toto si celkom netrúfam predpovedať, ale vo všeobecnosti si nemyslím, že sa tá situácia až tak dramaticky zmenila.

Magyar vyhlásil, že by chcel rozšíriť, zlúčiť V4-ku so Slavkovským formátom. Takisto naznačil, že sa nejakým spôsobom budú riešiť Benešove dekréty.

Tak, on má v mnohých svojich vyjadreniach taký ten národný, až nacionalistický akcent. Do toho spadajú aj dekréty. Neviem, aké témy si nakoniec on a jeho ľudia vyberú a či už sa rozhodol, ale čo sa tohto týka, mal už nejaké vyjadrenia, že samotné Benešove dekréty by neotváral. Skôr chce riešiť ten na Slovensku prijatý zákon, ktorý spochybňovanie Benešovych dekrétov kriminalizuje.

Ak mám povedať pravdu, myslím si, že bol nezmysel ten zákon prijímať, bola to úplná hlúposť. A zároveň je to pre Maďara – vo vzťahu k jeho domácemu publiku – zámienka, aby sa teraz ako keby zastal Maďarov doma, aj v zahraničí a vystúpil proti slovenskej vláde. Takto by som to čítal.

Je možné, že teraz so svojim tímom zvažuje, či z toho spravia tému. Pravdepodobne si počkajú, či v tom slovenská vláda ustúpi a či dôjde k zmene zákona, alebo k nejakým ďalším ústupkom. A potom by povedali, že dobre, berieme to tak, že sme niečo hneď na začiatku volebného obdobia pre Maďarov vybojovali a možno potom sa tie vzťahy smerom ku Slovensku nejako napravia.

A to, čo ste spomenuli, o rozšírení V4-ky o zvyšok Slavkovského formátu, tak áno, o tom sa diskutuje už dlhšie. Dávalo by to zmysel, ale samozrejme veľmi záleží aj na tom, do akej miery budú ochotní do toho vstúpiť Rakúšania. Trochu to samozrejme evokuje nejaké obnovovanie Habsburgskej ríše. Rakúsko je pre Slovensko dobrý sused, pre Maďarsko taktiež. Je to krajina s bohatou diplomatickou tradíciou, je to bohatá krajina, takže to, aby sme s Rakúskom či už my, a samozrejme aj Maďari spolupracovali, je v záujme v podstate nás všetkých, aj Čechov.

Zaujímavá je ešte jedna vec. Maďar ohlásil, že jeho prvé zahraničné cesty povedú do Varšavy, Viedne a Bruselu. Do Bratislavy nie. Ako to môžeme čítať?

Toto je práve pre jeho domáce publikum. On je dosť dobrý v marketingu, má na to aj dosť dobrý tým, aby vedeli urobiť takéto rýchle body hneď na začiatku.

Premiér Fico už dávnejšie vyhlásil, že v prípade porážky Viktora Orbána preberie tú pomyselnú štafetu bojovníka proti bruselským nezmyslom po ňom. Mnohí sú ale v tomto smere skeptickí a tvrdia, že to bude tak ako doteraz. Silné vyhlásenia, ale keď sa príde do Bruselu, tak sa všetko podpíše, a vrátime sa domov. Myslíte si, že Robert Fico bude nástupcom Viktora Orbána?

Nezamietol by som to pod stôl. Vyjadrenia premiéra Fica sú dôležité, aj keď často len komunikačne. Môžu sa ukázať ako relevantné práve teraz, keď si už aj v západnej Európe uvedomujú, že vzdať sa ruských surovín nebolo dobré.

Na druhej strane, Fico bude mať mimoriadne oslabenú pozíciu. Nebude mať Orbána, ktorý kričal ešte hlasnejšie. Bude zaujímavé sledovať, ako sa tomu prispôsobí.

Péter Magyar bude v podstate vystupovať podobne ako Fico. Niektoré veci sa bude snažiť vymanévrovať, v niečom naznačovať, že to zablokuje, kým si niečo nevymôže. Ale nebude to robiť tak tvrdo, ako Viktor Orbán.

Niektorí komentátori tiež tvrdia, že Orbánova porážka odkryje v rámci Európskej únie karty. Pretože veľké štáty, ako napríklad Francúzsko, ktoré tiež nie sú nadšené z prípadného rýchleho vstupu Ukrajiny do únie, sa doteraz mohli zakrývať Viktorom Orbánom. Ale keďže Orbán už nie je, situácia sa mení.

Celá téma rýchleho vstupu Ukrajiny do EÚ je vymyslená. Ukrajincov nikto, minimálne v nasledujúcich 6–7 rokoch, do Únie nebrať nebude. To si v skutočnosti v EÚ nikto neželá – ani veľké, ani malé štáty, ani západné, ani východné. Ukrajina je ťažko zadlžená, má rozbitý priemysel, ako samostatná krajina nebude schopná fungovať ešte dlhé roky.

A samozrejme, máte tam vnútorné problémy, ktoré sa môžu preklopiť aj do toho, že Ukrajina sa stane entitou, ktorá bude voči Európskej únii nepriateľská. Pretože potom, ako jedného dňa nastane mier, tak sa tam verejná mienka môže ešte veľmi dynamicky vyvíjať. Pokojne sa môže stať, že to bude krajina, ktorá bude sklamaná sľubmi, ktoré prichádzali zo Západu, a ktorá zistí, že vlastne išla do toho konfliktu s Ruskom dosť nezmyselne. Tie otázky sa tam vynoria, keď po skončení vojny ustúpi cenzúra.

Ľudia to budú rozoberať – prečo sme nešli do mieru za veľmi dobrých podmienok na jar 2022, keď boli tie prvé mierové rokovania? Prečo nám tu náš prezident Zelenskyj hovoril, že musíme ďalej bojovať, že máme nad Ruskom šancu vyhrať? A potom sme len sledovali, ako ďalej a ďalej ustupujeme.

Takže tam môže byť tá verejná mienka ešte veľmi rôznorodá a môže sa pokojne stať, že Ukrajina nakoniec bude z veľkej časti voči EÚ nastavená aj nepriateľsky. Od typických západo-ukrajinských nacionalistov, ktorí tak či tak nemajú radi mnohé veci, ktoré vidia na Západe. Až po ľudí z iných časti Ukrajiny, Záporožie a podobne, ktorí boli vždy pomerne skeptickí, čo sa týka pôsobenia Zelenského, počas vojny. Ale cenzúra a tak ďalej, mnohé veci až tak otvorene nemohli rozdebatovať.

To, o čo sa bude teraz hrať, je nejaký špeciálny štatút pre Ukrajincov, že Ukrajina bude na tom nejak inak ako iné kandidátske krajiny. Dostane niektoré privilégia, ktoré iné kandidátske krajiny ešte nemajú a povie sa, že Ukrajina tak nejako na polovicu vstupuje do Európskej únie.

Takto sa to politicky zahrá, a má to aj zmysel, pretože ukrajinskému obyvateľstvu naozaj treba ukázať – po stabilizácii pomerov – že si predsa len ako keby niečo vydobili, tým ťažkým a krvavým konfliktom. Bude to o tom, že sa povie – áno, ostane vám voľný pohyb osôb do Európskej únie, dostanete nejaké druhy eurofondov. Samozrejme, zďaleka nie tie normálne eurofondy, ktoré sa dávajú chudobnejším členským krajinám, a tak ďalej. Takto to bude.

Prezident Zelenskyj nedávno povedal aj to, že ropovod Družba bude opravený, keď Ukrajina dostane tých 90 miliárd, čím potvrdil slová Viktora Orbána.

Myslím si, že to bolo úplne jasné. Keďže Ukrajinci odmietali pripustiť hocikoho zvonku, aby si pozrel to údajné poškodenie, tak táto hra bola absolútne zrejmá. Jednoducho, bol to nejaký taký tlak smerom na Maďarsko, aby sa ukázalo, že aj ten Orbán môže mať s Ukrajinou problémy. Neviem, či to malo nejaký vplyv na verejnú mienko v Maďarsku, alebo nie. Že neprúdila ropa, že sa ukázalo, že Orbán nie je schopný vybaviť si hocičo, lebo Ukrajinci jednoducho ten tok zastavili. Plus, zo strany Zelenského to bola aj hra o to, aby poškodili Ruskú federáciu.

Poďme aj k iným témam, Irán, prezident Trump… Vy ste patrili k ľuďom, ktorí pred jeho nástupom do úradu nejasali. Mnohí doňho vkladali veľké nádeje, no jeho kroky za ostatné mesiace už naozaj celému svetu dvíhajú tlak.

Upozorňoval som na to už pred americkými prezidentskými voľbami. Okolo Trumpa sa vytvoril ošiaľ, čo boli naivné očakávania. Je napojený na ultramiliardárov, ktorí majú jasnú agendu – maximálne privilégiá pre seba a demontáž všetkého, čo považujú za socializmus.

Keď bol prvýkrát v úrade, nemal vlastný tím a vzal starých harcovníkov z think-tankov. Pred druhým nástupom si budoval tím vyslovene lojálnych ľudí. Bolo teda jasné, že tentokrát to bude oveľa radikálnejšie. V prvom období síce tiež prekračoval hranice iných administratív – napríklad preložil veľvyslanectvo do Jeruzalema, zrušil jadrovú dohodu s Iránom – ale k bombardovaniu Iránu nepristúpil, hoci obavy tam boli. Teraz má okolo seba ľudí vybraných ním a jeho sponzormi, a preto bolo jasné, že sa tam bude diať niečo oveľa radikálnejšie.

Steve Bannon, šéfideológ MAGA, pracoval na tom, aby dal dokopy širokú koalíciu podporovateľov, od duchovných, až po politické organizácie. A zároveň pripravil program radikálnych krokov od prvej minúty v Oválnej pracovni. Čo sa aj stalo. Očakávania, že Trump zreže výdavky na armádu alebo si poradí s neoconmi, boli teda naivné od začiatku.

Vyzerá to tak, že Trump si už robí nepriateľov v podstate na celom svete, najnovšie sa rozhádal s pápežom. Čo sa týka tej situácie v Iráne, už sa vraví o ďalšom americkom fiasku, ako po Vietname, či Afganistane…

Fiasko to určite je. Celá tá genéza je pomerne jednoduchá. Na zničenie Iránu tlačil Izrael. Keď hovorím Izrael, tak sú to samozrejme tie sionistické kruhy, ako v Spojených štátoch amerických, tak v samotnom Izraeli, ktoré majú plán spraviť z Izraela dominantnú mocnosť celého tohto regiónu.

A Irán im prekáža. Irán im prekážal už za šáha, ktorý o tom mimochodom hovoril. Po tom, ako bol zvrhnutý hovoril, že ho nechali zvrhnúť sionistické kruhy v Spojených štátoch, pretože v posledných rokoch svojho vládnutia ich začal dosť tvrdo kritizovať. Napriek tomu, že predtým sa s Izraelom snažil o – nazval by som to – férové vzťahy. Takže Izraelu prekáža mocný Irán bez ohľadu na to, kto tam vládne. Samozrejme, kritizuje sa režim ajatolláhov, ktorý môžeme nazvať kontroverzným, niekto by povedal, že v niektorých črtách až nechutným, minimálne z nášho, európskeho pohľadu.

Sionisti potrebujú, aby v regióne neexistovala žiadna krajina, ktorá je vojensky a hospodársky taká mocná, že by mohla Izraelu odolávať. To je už niekoľko desaťročí izraelská politika, ničiť všetky krajiny, ktoré majú v regióne určitú moc.

Teraz to potvrdzujú aj takí ľudia, od ktorých by ste to nečakali. Taký Anthony Blinken, ktorý bol ministrom zahraničia za Joea Bidena, pričom Joe Biden seba samého označoval za – on povedal – veľkého priateľa Izraela. Dokonca povedal, že ja cíti byť sionistom. A Anthony Blinken bol takisto veľmi silno proizraelský.

Napriek tomu aj takýto človek teraz hovorí – ani my sme si netrúfali urobiť to, čo urobil Trump. Na nás tiež tlačili, že musíme začať bombardovanie Iránu. Ale jednoducho, keď sme pozreli scenáre toho, k čomu môže ten konflikt viesť, tak nám z toho nevychádzalo, že by sme mohli sa dopracovať k výsledku, ktorý by bol ako tak pre Spojené štáty „hrateľný“.

Ale Izrael a mocní ľudia, ktorí sú s ním spojení, na tom jednoducho trvali. A im sa samozrejme hodí, že obrovské bremeno takéhoto konfliktu na seba preberú Spojené štáty. To už povedali aj ďalší ľudia.

O útoku na Izrael sa rozhodlo na konci decembra, keď Netanjahu na Floride navštívil Trumpa. Tam sa dohodlo, že ten útok bude. A tie samotné akože rokovania, v podstate slúžili len ako taká zásterka na to, že tam Spojené štáty sťahovali vojenské sily. Malo to vyzerať tak, že ich tam sťahujú v rámci rokovaní, aby mali silnejšiu pozíciu a vytvorili nejaký nátlak. V skutočnosti išlo o to, aby tam tie vojenské sily boli pripravené už na ten samotný konflikt. Donald Trump teda do tohto konfliktu napochodoval a teraz nevie, ako z neho preč.

V prvých dňoch ešte bolo možné spraviť konečnú salvu a povedať – zničili sme 50% odpaľovacích zariadení, dosiahli sme ciele, odchádzame. Teraz to už nejde. Irán pristúpil k blokovaniu Hormuzského prielivu a začal bombardovať zariadenia arabských spojencov USA. A v tejto chvíli nemá dôvod tieto pozície opustiť. Pre Irán je to otázka prežitia, vytlačiť USA z regiónu a žiť bez strachu z izraelských či amerických bombardérov. Irán nemá prečo ustúpiť a má ďalšie možnosti eskalácie. Napríklad Húsiovia môžu zablokovať aj Adenský záliv. To by už bolo veľmi vážne. Pre hospodársku situáciu vo svete, aj pre Európu, by to bola veľmi tvrdá rana.

Čiže Irán v tejto chvíli tým, že prežil prvé týždne bombardovania a že si stále zachoval celkom slušné vojenské kapacity, dostal sa do pozície, že on určuje to, akým spôsobom pôjde vývoj ďalej.

Jednoznačne sme to videli pri pokuse o nejaké mierové rokovania. Iránci povedali, že Trump im ustúpil, že pristupuje na tých ich 10 bodov. Potom, keď im J.D. Vance vysvetľoval, že v skutočnosti to je inak, povedali – no tak my ideme domov. A išli. Budú ďalej tlačiť na to, tie ústupky, na ktorých trvajú, od USA dosiahli.

Na druhej strane, Izrael sa snaží situáciu eskalovať. Videli sme, že vtedy, keď to vyzeralo na mierové rokovania, Izrael podnikol doteraz najtvrdší útok na Libanon, kde zabil obrovské množstvo civilistov. A to preto, že Izrael je v tejto chvíli vojenský mimoriadne oslabený a potrebuje, aby USA na seba to bremeno plne prebrali. Oni potrebujú situáciu eskalovať tak, aby došlo zo strany Iránu k nejakým odvetným úderom. A aby USA na Irán začali útočiť ešte silnejšie.

Takže tá situácia bude ešte pravdepodobne veľmi, veľmi komplikovaná. Uvidíme, ako tam sprostredkovateľsky bude pôsobiť jednak Rusko, ktoré za oponou je. A takisto Čína, ktorá je teraz v pomerne silnej, aj sprostredkovateľskej pozícii. A dodám, Čína sa dostala do veľmi silnej pozície práve preto, že Spojené štáty nie sú schopné sa z toho vykrútiť. V regióne sa vytvorila aj koalícia Turecko, Egypt, Pakistan a Saudská Arábia, ktorá teraz vystupuje ako koalícia za mier. A svoje kroky koordinujú práve s Čínou, čo je pre Spojené štáty obrovská prehra.

Rusko a Čína sú veľmoci, ktoré ale – aspoň oficiálne, navonok – zatiaľ do toho diania až tak veľmi nezasahovali. V zákulisí je to samozrejme asi inak, ale oficiálne sa držali v úzadí a boli zdržanliví.

Ani zasahovať nemuseli, im stačilo počkať, ako sa situácia vyvinie. Tak to bolo v prípade Číny, čakali. Potom tá koalícia štyroch štátov, ktoré som spomenul, vytvorila nejaký kontext pre ďalší spoločný postup. Potom, ako sa stretli, odletel pakistansky minister zahraničia do Pekingu, kde ho už čakal čínsky minister zahraničia, a vydali spoločné vyhlásenie. Takže v tej chvíli začalo byť jasné, kto sú tie rozhodujúce krajiny, ktoré v regióne môžu ďalej pôsobiť, tá koalícia nie je dočasná. Ona bude trvať a bude svoju spoluprácu prehlbovať.

Pre Čínu je to na jednej strane samozrejme nepríjemné z hľadiska toho, že z oblasti zálivu berú naozaj pomerne veľký objem ropy. Na druhej strane, oni majú aj svoju vlastnú produkciu ropy, veľmi veľkú. A čo je veľmi dôležité, majú naozaj obrovské strategické zásoby. Oni si v tejto chvíli, na rozdiel od Indie, Indonézie, Vietnamu, Srí Lanky a tak ďalej, môžu dovoliť čakať. Mimochodom, o rok im nabehne nová vetva ropovodu z Ruska, vďaka ktorej budú v zásobovaní ropou ešte viac sebestační. Takže v skutočnosti je Čína vo veľmi dobrej pozícii.          Pravdepodobne to naozaj dopadne tak, že na konci dňa, až nastane nejaký mier, Spojené štáty budú vo veľmi oslabenej situácii, pretože zvyšok sveta je zdesený z toho, ako pôsobia. Na druhej strane Čína vystupuje ako stabilný, rozumný partner. A vystupuje aj ako sprostredkovateľ, ktorý nakoniec docieli to, že bude nejaké mierové riešenie. A v rámci toho mierového riešenia budú Spojené štáty pravdepodobne musieť niektoré pozície v zálive opustiť.

Zaujímavý je aj postoj Turecka, ktoré pritvrdzuje rétoriku najmä voči Izraelu. Čítal som, že v Turecku prebieha proti Netanjahuovi súdny proces, samozrejme v jeho neprítomnosti, ide o zločiny proti ľudskosti, genocídu v Gaze a podobne. A tureckí prokurátori pre neho žiadajú až nejakých 4600 rokov väzenia.

Až také detaily som nesledoval, ale áno. Turecko je moslimská krajina, čiže Turci – teraz myslím obyvateľstvo – veľmi citlivo vnímajú to, keď vidia úplne zničenú Gazu, vnímajú veľmi citlivo, keď vidia, ako Izrael beztrestne ničí juh Libanonu. A vôbec sa tým netají.

Turecké médiá – odporúčam ich sledovať – veľmi otvorene prinášajú správy z Izraela, vrátane preložených článkov z izraelských médií. A to je dôležité. Pretože smerom navonok, k svetovej verejnosti, sú Izraelčania pomerne opatrní. Ale vo vnútri Izraela je tá rétorika extrémne agresívna. Turecké médiá to prinášajú, majú špecialistov na jazyk, aj na sledovanie izraelských médií.

Rétorika vo vnútri Izraela je plná agresivity a sebavedomia – vyženieme Arabov, všetko naokolo dobijeme. A to samozrejme pôsobí aj na turecké publikum. Pre Erdogana je to príležitosť posilniť svoje pozície, ako moslima, ako šéfa regionálnej veľmoci, lebo Turecko je regionálna veľmoc.

A zároveň môže byť Turecko veľmi silno byť poškodené v prípade, že by bol silno poškodený Irán, kvôli obchodným vzťahom. Aj kvôli tomu, ako to následne vplýva na ďalšie hospodárstva v regióne. Takže oni si želajú, aby sa toto všetko čo najskôr skončilo a aby Irán nebol zničený. Naopak, aby prekvital. Takže Turci sú v tejto chvíli na Izrael nahnevaní a taktiež vidia veľkú príležitosť do týchto procesov vstúpiť a ako jedna z mocností sa na tom konečnom mierovom riešení podieľať.

Asi nikto si netrúfa predpovedať, ako sa to bude ďalej vyvíjať, ale predsa len… Aký očakávate v súvislosti s Iránom vývoj? Skončí sa ten konflikt v dohľadnom čase, alebo je podľa vás pravdepodobnejšie, že eskalácia bude pokračovať a prerastie to do naozaj veľkého problému?

To je veľmi ťažké predpovedať. Pretože na to by ste museli mať detailné informácie jednak z Trumpovho okruhu, akým spôsobom sa vyvíja tá mienka medzi jeho najbližšími, aj sponzormi, aj ďalšími ľuďmi… A to sa môže meniť zo dňa na deň. Zrazu sa okolo neho môže vytvoriť nejaká koalícia, ktorá má iný názor, ako ten zvyšok.

A na druhej strane, my takto zvonku nevieme, ako skutočne mocný je stále Irán, vojensky. Vidíme, že tie sľuby, ktoré dával Netanjahu, sa vôbec nenaplnili. A koniec koncov sa nenaplnili ani Trumpove tvrdenia, že Iránu zničili všetky vojenské kapacity v priebehu pár hodín, alebo pár dní.

Takže ešte nevieme, do akej miery budú Iránci schopní napríklad zasahovať územie Izraela. Pre Irán je to samozrejme veľmi citlivé. Oni musia zvažovať, do akej miery a čo zničia. Mimochodom, tie škody sú podľa všetkoho oveľa rozsiahlejšie ako to, čo vidíme v mainstreamových médiách, Iránci mali zopár veľmi úspešných zásahov. Ale tiež musia zvažovať, akým spôsobom to chcú voči Izraelu eskalovať, pretože Izrael – na rozdiel od Iránu – má aj jadrové bomby. Takže musia byť veľmi opatrní.

Ja by som povedal, že sa to ešte niekoľko týždňov bude naťahovať. Je možné, že k nejakej eskalácii dôjde. Ale po niekoľkých týždňoch pravdepodobne dôjde k mierovému riešeniu, za účasti tých štyroch regionálnych veľmocí a za účasti Číny. Aj s nejakou sprostredkovateľskou úlohou zo strany Ruska.

USA budú musieť jednoducho do nejakej miery ustúpiť. Je možné, že si napríklad formálne v regióne zachovajú svoje základne, aby nestratili tvár. Reálne tam ale nebudú môcť dodávať súčiastky na to, aby opravili tie miliardové radarové zariadenia, ktoré tam sú a ktoré tam Irán v žiadnom prípade nechce. Je dosť možné, a Irán naozaj ráta aj s tým, že si do budúcna ponechá kontrolu nad Hormuzským prielivom. A dohodne sa s Ománom na nejakých základných bodoch toho, ako budú prieliv administrovať, keď nastane mier.