Pri rokovaniach medzi Washingtonom a Teheránom nebolo rýchle uzavretie dohody nikdy reálne. Ak vôbec, išlo o začiatok zdĺhavého procesu, v ktorom je potrebné nahradiť dôveru spoľahlivými mechanizmami.

Iránci si uvedomili, aký poklad držia v rukách

Nové termíny, ultimátá alebo umelé lehoty tu nefungujú, pretože USA majú voči Iránu len obmedzené účinné prostriedky nátlaku a Teherán sa zároveň naučil, ako premeniť čas na vplyv. Irán rokuje z defenzívneho postoja, disponuje však prostriedkom nátlaku, ktorý má väčšiu váhu ako mnohé bombardovania: Hormuzský prieliv.

Prerušenie rokovaní je mocenská hra s otvoreným koncom

Iránci si uvedomili, aký poklad držia v rukách. Teherán má tak navrch. Prerušenie rokovaní medzi Teheránom a Washingtonom nie je skôr definitívnym koncom, ale mocenskou hrou s otvoreným koncom. Irán vníma Trumpov časový tlak a stavia na Hormuz ako na páku svetovej ekonomiky.

Trump stavia na maximálnu hrozbu, pretože musí splniť sľuby vo vnútornej politike. Európa sa snaží udržať most k diplomacii a zároveň riadiť vlastnú zraniteľnosť v oblasti energetiky a dodávateľských reťazcov.

Najnebezpečnejšia fáza často začína práve tu: keď obe strany po zlyhaní hovoria, ako keby vyhrali, a zároveň konajú v situácii, kde stačí jediná chyba, aby potopila ďalšie rokovania.

USA v rozpakoch: Trump musí splniť sľuby – a to rýchlo

USA sa teraz nachádzajú v rozpakoch. Vojensky môžu hroziť a bodovo zasiahnuť, politicky však musia rýchlo splniť sľuby. Súčasne pôsobia tri tlaky.

Z ekonomického hľadiska každá porucha v Hormuzskom prielive tlačí ceny energie nahor, podporuje infláciu a ovplyvňuje náladu. Trhy a podniky sa obávajú, že z regionálneho konfliktu sa stane šoková vlna pre svetovú ekonomiku, a preto burzy a ceny ropy reagujú na každý signál nervózne.

V domácej politike potrebuje Trump viditeľné výsledky, pretože dlhé vojny sa v USA rýchlo stávajú nepopulárnymi, najmä ak rastú vlastné straty a každodenný život sa zdražuje. Vo Washingtone sa počíta najbližší spravodajský cyklus, nie trpezlivosť pri riešení dlhoročného blízkovýchodného sporu.

Ide o dôveryhodnosť USA ako sily zabezpečujúcej poriadok. Dlhotrvajúci konflikt je nákladný, nepopulárny a prostredníctvom cien energií sa priamo prejavuje v každodennom živote. Vzhľadom na vysoké ceny pohonných hmôt a politické termíny chcú USA z vojny s Iránom vystúpiť.

Zo strategického hľadiska musia USA upokojiť spojencov, sledovať situáciu v Izraeli a zabrániť tomu, aby bol tento konflikt vnímaný ako prejav slabosti Západu. Ide o dôveryhodnosť USA ako sily zabezpečujúcej poriadok.

USA: Ďalší neúspech by bol na rade pre súperov

Ak Teherán napriek hrozbám, sankciám a vojenskej prítomnosti naďalej ovplyvňuje dianie v Hormuzskom prielive, pôsobí to ako signál, že Washington síce môže zasiahnuť, ale nedokáže vynútiť konečné politické riešenie.

To oslabuje odstrašujúci účinok, zneisťuje partnerov a oslabuje koalície, pretože spojenci sa skôr poistia, zdržia sa alebo hľadajú vlastné riešenia. Viditeľné zlyhanie by navyše bolo na dosah ruky pre rivalov. Rusko a Čína by to vnímali ako dôkaz, že USA sú preťažené a nedokážu zaručiť stabilitu v kľúčových oblastiach.

Dôsledkom by nebola klasická porážka, ale zreteľná hranica schopnosti presadiť sa. Práve to by sa vo svete vnímalo ako výzva naďalej testovať Washington v iných krízových oblastiach. Čína to bude s ohľadom na Taiwan pozorne sledovať.

Po prerušení rokovaní sú vyhlásenia zriedka objektívnymi správami o situácii, sú skôr súčasťou rokovaní. Washington zdôrazňuje, že Irán musí akceptovať kľúčové požiadavky, najmä pokiaľ ide o jadrový program a regionálnych zástupcov. Ide o politiku signálov smerom dovnútra aj navonok: preukázať tvrdosť, aby nikto nehovoril o ústretovosti, a zároveň nechať dvere otvorené pre ďalšiu diplomaciu.

Teherán poukazuje na nedôveru a označuje požiadavky USA za neprimerané. Tým Irán vytyčuje červené čiary a buduje naratív, že sa nenechá vydierať. Zároveň zostáva v hre diplomacia, pretože Teherán vie, že čím dlhšie trvá neistota, tým je Hormuz účinnejší.

Teherán vykonáva drobné útoky tesne pod hranicou vojny

V podstate ide o bilaterálnu logiku, kde na strane USA prevláda časový tlak a na strane Iránu tlak prostredníctvom vplyvu. Najskôr hrozí verejná eskalácia, pričom v pozadí prebiehajú sondážne rokovania. Washington bude demonštrovať silu prostredníctvom ostrejšej rétoriky, sankčného tlaku a viditeľnej prítomnosti.

Teherán bude reagovať varovaniami a drobnými údermi pod hranicou vojny. Obidve strany bojujú o naratív, kto je na vine, pretože tento výklad má priamy vplyv na ďalšie kolo.

Súbežne by mali nepriame kanály testovať malé balíčky, napríklad pravidlá pre priblíženie, námorné bezpečnostné koridory, obmedzené úľavy výmenou za overiteľné kroky. Najnebezpečnejšou cestou zostáva neúmyselná eskalácia v Hormuze a jeho okolí.

Prerušenie rokovaní nie je skôr definitívnym koncom, ale mocenskou hrou

Čím hustejšia je prítomnosť a čím je situácia napätejšia, tým väčšie je riziko incidentu, ktorý bude vykreslený ako útok a spustí reťaz odvetných a protiodvetných opatrení. Ak sa podarí vyhnúť sa incidentom, rokovania sa môžu opäť obnoviť. Ak dôjde k vážnemu incidentu, dynamika sa posunie smerom k vojenským donucovacím opatreniam a diplomacia sa stane druhoradou.