Môj profil 
Predplatné
Téma večnosti, „aj keď je v kresťanskej skúsenosti nevyhnutná a centrálna, javí sa ako dosť zanedbaná, ako v teologickom výskume posledných rokov, tak aj – a to predovšetkým – v ohlasovaní a formácii veriacich“, píše pápež v posolstve adresovanom predsedovi Pápežskej rady pre kultúru kardinálovi Gianfrancovi Ravasimu, ktorý je zároveň predsedom Koordinačnej rady pápežských akadémií.
Ide o záležitosť jadra kresťanskej viery
Otázka večného života je vecou vyznania viery v Ježiša Krista, konštatuje na začiatku svojho posolstva pápež František:
„Ide o nevyhnutné jadro kresťanskej viery, skutočnosť úzko spätú s vyznaním viery v Krista, ktorý umrel a vstal z mŕtvych. A predsa eschatologická reflexia o večnom živote a zmŕtvychvstaní v katechéze i pri slávení nenachádza miesto a pozornosť, ktorú si zasluhuje. Niekedy máme dojem, že táto téma je zámerne zabudnutá a zanedbávaná, pretože je zdanlivo vzdialená, cudzia každodennému životu a súčasnej citlivosti.“
Toto slabé venovanie pozornosti téme večnosti môže závisieť od viacerých faktorov, pokračuje Svätý Otec:
„Jedným z fenoménov, ktorý poznačuje súčasnú kultúru, je práve uzatváranie transcendentných horizontov, uzatváranie sa v sebe samých, takmer výlučná pripútanosť k prítomnosti, opomínajúc či cenzurujúc dimenzie minulosti a predovšetkým budúcnosti, vnímanej osobitne mladými ľuďmi ako temnej a plnej neistôt.
Budúcnosť po smrti sa v tomto kontexte zdá byť nevyhnutne ešte vzdialenejšia, nedešifrovateľná či úplne neexistujúca.“
Krásu večnosti treba vyjadriť správnym štýlom
Ďalší faktor tejto obmedzenej pozornosti voči večnému životu sa týka „tradičného jazyka používaného pri kázaní či v katechéze na ohlasovanie tejto pravdy viery“. Ten sa dnes „môže javiť takmer nezrozumiteľný a niekedy odovzdáva obraz večného života, ktorý je málo pozitívny a príťažlivý“ . Večný život „tak môže byť vnímaný ako monotónny a opakujúci sa, nudný, dokonca smutný či úplne bezvýznamný a irelevantný pre prítomnosť“.
Pápež František v posolstve spomenul pohľad na večnosť zo strany cirkevných otcov ako sv. Gregora z Nissy či sv. Tomáša Akvinského. Ten okrem iného učí, že «každý blahoslavený bude mať viac než koľko túžil a dúfal […] a jedine Boh ho môže nasýtiť, ba príde oveľa ďalej, až k nekonečnu».
„Reflexia cirkevných otcov a veľkých teológov by nám teda mala pomôcť a povzbudiť nás v tom, aby sme – s jazykom adekvátnym našej každodennosti i s vhodnou hĺbkou – účinne a s oduševnením znova predostreli srdce našej viery, nádej, ktorá nás živí a dáva silu kresťanskému svedectvu vo svete: krásu večnosti.
Pevne verím, že ako na teologickej úrovni, tak aj na úrovni ohlasovania, katechézy a kresťanskej formácie, sa obnoví záujem i reflexia ohľadom večnosti, bez ktorej je rozmer prítomnosti ochudobnený o konečný zmysel, o schopnosť obnovy, o nádej v budúcnosť.“
Ocenenia pápežských akadémií mladým bádateľom
Slávnostné zasadanie pápežských akadémií tohto roku organizovali Pápežská teologická akadémia a Pápežská akadémia sv. Tomáša Akvinského. V jeho priebehu boli tradične udelené ocenenia mladým vedcom, ktorí sa vyznačili „v šírení nového kresťanského humanizmu“ vo svojich odboroch.
Ocenenie z rúk vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina si tento rok prebrali dvaja mladí študenti: Stefano Abbate za dizertačnú prácu na tému „moderného mesianizmu“ – Sekularizácia a kresťanská nádej cez prizmu gnózy a ebionizmu (La secularización de la esperanza cristiana a través de la gnosis y el ebionismo. Estudio sobre el mesianismo moderno) a Francisco Javier Pueyo Velasco za prácu s názvom „Pozemská plnosť Božieho kráľovstva v dejinách teológie“ (La plenitud terrena del Reino de Dios en la historia de la teología). Pápežská medaila bola tento rok udelená Guillermovi Contínovi Aylónovi za teologickú prácu o Kristovom nanebovstúpení v komentároch sv. Tomáša Akvinského k Jánovi (Vado ad Patrem. La Ascension de Cristo en el Comentario a Juan de santo Tomas de Aquino).
.jpg)
.jpg)
