Môj profil 
Predplatné
V súvislosti s rozširovaním NATO, ale aj s Alianciou všeobecne, sa podľa Róberta Ondrejcsáka spomína veľké množstvo neprávd, dezinformácií, často aj klamstiev. “Z toho potom vznikajú mýty, ktoré sa vo verejnom diškurze udržia pomerne dlho – hoci faktami sa dajú vyvrátiť jednoducho. Len tie fakty treba dostať k ľuďom… dnes som sa rozhodol poukázať na najrozšírenejšie mýty súvisiace s rozširovaním NATO,” uviedol na začiatok.
Ako prvé spomenul stručný prehľad rozširovania Severoatlantickej aliancie po ukončení studenej vojny:
1990 – zjednotením Nemecka sa územie bývalého komunistického Východného Nemecka automaticky dostali do Aliancie, ako súčasť aliančného Nemecka.
1999 – Česko, Maďarsko a Poľsko sa stali členmi NATO. Slovensko, hoci začiatkom 90-tych rokov bolo na tej istej štartovacej čiare ako vyšehradskí susedia, nebolo súčasťou tejto vlny rozšírenia, kvôli nedemokratickým praktikám Mečiarovho režimu.
2004 – tzv. „Big Bang“: rozšírenie o 10 krajín, vrátane Slovenska, ďalej troch pobaltských štátov, Slovinska, Bulharska a Rumunska.
2009 – Albánsko a Chorvátsko.
2017 – Čierna Hora, “ktorá sa do Aliancie dostala aj napriek intenzívnym ruským zásahom do vnútropolitických procesov”.
Následne sa zameral na údajné “konkrétne mýty súvisiace s rozširovaním”.
Ako mýtus č. 1. označil údajnú dohodu medzi Gorbačovom a nemeckými lídrami o „nerozširovaní“ NATO. “Často sa spomína, že „cenou“ za súhlas Moskvy so zjednotením Nemecka bolo, že nemeckí lídri súhlasili, že Aliancia sa nebude rozširovať smerom na východ. Je to „zaručená informácia“, ktorá sa veľmi často a pravidelne objavuje v komunikácii Ruska, rôznych priaznivcov Moskvy a odporcov NATO – ale nie je to pravda. Po prvé, samotný Gorbačov existenciu takejto dohody poprel. Po druhé, nemeckí lídri, či už vtedajší kancelár Kohl, alebo niekto iný, napriek ich značnému vplyvu, nemohli sľúbiť v mene celej Aliancie, že sa tá nebude rozširovať. A ani v mene stredoeurópskych či pobaltských štátov, že nebudú ašpirovať na členstvo. Naozajstná dohoda hovorila o nerozširovaní významnej vojenskej infraštruktúry na územie bývalého Východného Nemecka.”
Druhým často používaným mýtom je podľa Ondrejcsáka tvrdenie, že NATO sa rozširuje nasilu, USA do toho „tlačia“ krajiny. “Tento pohľad v podstate dáva na rovnakú úroveň NATO a bývalú Varšavskú zmluvu. Štáty bývalej Varšavskej zmluvy boli donútené stať sa členmi nasilu, z Moskvy, bez možnosti vlastného rozhodnutia. NATO na rozdiel od toho je alianciou slobodných štátov, kde o rozširovaní rozhoduje kandidátska krajina a každý jeden už členský štát, konsenzom. Členstvo má veľmi prísne politické a vojenské kritériá, často vidíme silný záujem štátov o vstup (napríklad Gruzínsko, Ukrajina, Macedónsko), ale neochotu členov s rozširovaním súhlasiť. USA – hoci sú najsilnejším spojencom – nemajú možnosť žiadny demokratický štát „donútiť“ aby sa stal členom NATO,” dodal.
“Mýtus č. 3. – NATO rozširovaním „obkľučuje“ Rusko.” Na vyvrátenie tohto tvrdenia podľa neho stačí krátky pohľad na mapu. Rusko je rozlohou obrovský štát, má viac ako 17 miliónom kilometrov štvorcových. “Členské štáty NATO tvoria veľmi malé percento ruských hraníc na západe ruských území. Obrovské územia Ruska na východe, strede a juhu ležia ďaleko od hraníc členských štátov NATO.”
“Tieto tri tvrdenia sa objavujú azda najčastejšie, hoci existuje mnoho ďalších… postupne sa k nim snáď dostaneme. Pozn.: na mape ešte Čierna Hora nefiguruje ako člen,” dodal štátny tajomník rezortu obrany.
.JPG)
