Ukazuje sa, že na Slovensku sú reálne  tri politické prúdy: jeden reprezentovaný súčasnou opozíciou a tzv. novými stranami, progresívcami, stranou Spolu a pravdepodobne Kiskovou stranou, ak ju založí, druhý segment sú koaličné strany a tretí prúd sú protestné hlasy alebo alternatíva. Prvý prúd reprezentuje približne štyridsať percent voličov, druhý segment, ktorý ani nie je celkom koaličný, je to skôr len Smer-SD, predstavuje asi dvadsaťtri až dvadsaťpäť percent voličského potenciálu a tretí segment reprezentujúci politickú alternatívu (Kotleba, Harabin) viaže na seba tiež asi dvadsaťpäť percent voličov. Ale žiaden z týchto segmentov nemá na to, aby vládol a po parlamentných voľbách v roku 2020 to nemusí byť také jednoznačné, ako si niekto myslí.

V prezidentskej kampani však mala navrch kandidátka opozície.

Opozícii a novým stranám treba uznať, že sa poučili z ťažkého precitnutia  v prezidentských voľbách v roku 2004, keď sa kvôli arogancii SDKÚ nedostal ich kandidát do druhého kola. Bola to ich veľká nočné mora, preto, paradoxne, Igor Matovič inicioval známe stretnutie pri bryndzových haluškách, na ktorom sa dohodlo, že jeden kandidát sa vzdá v prospech druhého, úspešnejšieho, aby sa netrieštili sily.

Lenže, celkom to nevyšlo. Matovič preferoval Mistríka pred Čaputovou a napokon sa situácia rýchlo zmenila. Čo bolo príčinou tejto zmeny?

Pravdaže, nie všetko sa dalo naplánovať podľa predstáv šéfa OĽaNO. Mistrík, ktorý sa sám deklaroval ako líder kandidátky, sa ukázal ako politicky neschopný,  bez politického talentu a daností,  čosi ako druhý Kiska, nudný človek bez charizmy. Jeho doping, množstvo bilbordov a mediálna tlačenka, vyprchal, keď začali diskusie a keď na základe agentúrnych prieskumov videl svoje menšie šance, vzdal sa kandidatúry a podporil Čaputovú.

V diskusiách Mistrík nestačil za Čaputovou. Aj to bola jedna z príčin prečo neuspel?

Tam sa to jasne ukázalo. Jeho pôvodný náskok bol len vďaka mediálnemu dopingu. Keď začali diskusie Čaputová získala náskok  a potom zabrali, prieskumné agentúry, z ktorých minimálne jedna agentúra sa snažila verejnosť ovplyvňovať, nie merať, ale vytvárať realitu.

Dobre si to pamätáme. Preferencie kandidátky Čaputovej takmer z jedného dňa na druhý vyleteli prudko hore.

V prieskume, na základe ktorého odstúpil Mistrík, mala Čaputová 23,5 percenta, Šefčovič mal niečo pod dvadsať, Mistrík 13,1 a Harabin trinásť percent. Bolo to ako-tak uveriteľné, ale o tri dni prišiel ďalší prieskum ako z iného sveta – Čaputová mala podľa prieskumu agentúry AKO zrazu 52,9 percent. To bolo úplne mimo realitu. Šéf Mistríkovej kampane vtedy povedal, že toto bolo za všetkými čiarami. Bola to hrubá manipulácia a táto agentúra by mala byť navždy diskvalifikovaná a ľudia by si mali zapamätať jej meno.

Aký zástoj mali v Čaputovej prezidentskej kampani jej volebný tím a najmä najatá izraelská agentúrna skupina „Shaviv Strategy and Campaigns“?

Menovaná agentúra je špičková a veľmi drahá, určená pre extrémne solventných klientov. Vieme, že viedla úspešnú kampaň Netanjahuovi, že jej predstaviteľ Aron Shaviv podľa istých informácií stál aj za pokusom o štátny prevrat v Čiernej Hore. Táto agentúra odfiltrovala všetkých možných opozičných kandidátov, vyrobila a predstavila Zuzanu Čaputovú ako jedinú figúru, na ktorú je spoľahnutie. Tak začala táto kandidátka reálne rásť a všetky hlasy sa skoncentrovali na jej osobu. Treba však objektívne povedať, že Čaputová je nekonfrontačná a rétoricky schopná, aj keď hovorí ako guľomet a ľudia jej niekedy nerozumejú.

Súhlasíš s tým, že hovorila, hoci rýchlo, ale pekne samé frázy o potrebe zmeny?

Áno, je to výstižné. Kasting na top kandidátku opozícii a najmä strane Progresívne Slovensko tentoraz vyšiel. Čaputová bola určite vhodnejší a lepší typ ako Mistrík alebo Remišová, o ktorej sa tiež uvažovalo.

A Maroš Šefčovič? Nebolo chybou že začal neskoro?

Do istej miery. Žiaľ, v jeho prípade fungoval absolútne iracionálny, tupý a absurdný argument – lebo Fico. Všetky hriechy sveta dávali na jeho plecia. Pritom treba povedať, že nikdy nebol členom strany Smer-SD, nemal nijaké väzby na jej štruktúry, nenesie nijakú zodpovednosť za kauzy, ktoré sa pripisujú tejto strane. Šefčovič bol bezpochyby najkompetentnejší kandidát, ktorý dokáže na druhý deň po inaugurácii ísť na samit Európskej únie a byť rovnocenným partnerom popredným európskym politikom. Politika je však unfair, nie je o tom, kto je najlepší, politické posty sa neobsadzujú na základe kritérií objektívnych, ale výsostne subjektívnych. Eduard Kukan mal pravdu, keď povedal, že Smer-SD je olovená guľa na jeho nohe.

Nebol Šefčovičov hendikep aj v tom, že nie je reálnym politikom, ale diplomatom?

Je vysokým diplomatom, vysokým manažérom-technokratom, lenže politik potrebuje iné vlastnosti: človek, ktorý funguje v politike, musí byť v istej miere populistický, musí hovoriť to, čo chcú ľudia, musí byť bezprostredný, musí vyvolávať emócie. Mistrík povedal, že nie je politický talent, Šefčovič je na tom oveľa lepšie, ale nedokázal vyvolať emóciu tak, ako to dokázala druhá strana.

Myslíš si, že vhodnejším kandidátom by bol diplomat a na Slovensku oveľa známejší politik Miroslav Lajčák? Dajú sa vôbec porovnávať títo dvaja ľudia?

Šefčovič nie je človek, ktorý by bol upriamený len na seba. Lajčák kalkuloval, uvedomil si, že Smer-SD je na zostupe a pre jeho kariéru by bola kandidatúra na prezidenta riziková záležitosť. Nemal tú mieru solidarity so skupinou, ktorá ho vyniesla na prestížne politické posty. Šefčovič prijal túto ťažkú misiu, hoci mu bolo jasné, že nemusí dopadnúť dobre, a napriek tomu v jeho rozhodovaní prevážila lojalita a prirodzená poctivosť.

Venujme sa aj iným relevantným kandidátom. Tretím v poradí bol Štefan Harabin. Aké boli plusy a mínusy jeho prezidentskej kampane?

Harabin celkom oprávnene vytvoril o sebe obraz kvalifikovaného právnika známeho tým, že doteraz vyhrával všetky súdne spory . Do kampane išiel v štýle Donalda Trumpa – s obrovským  sebavedomím a nekorektným politickým jazykom: Ja som ten, kto zbúra tento nespravodlivý systém. Voliči mu verili, lebo vniesol do kampane silnú emóciu, ale bola to rovnako silne polarizujúca emócia, ktorú on vytváral skôr intuitívne ako vedome. Za hranou bola kriminalizácia jeho oponentov. Z jeho úst zaznela kognitívna disonancia, keď sa po prvom kole vyhlásil za faktického víťaza volieb, čím zneistil mnohých svojich voličov a sympatizantov. V každom prípade urobil vo voľbách dobrý výsledok – z nuly sa dostal na veľmi slušnú úroveň, keďže nemal ani bilbordy a nestáli za ním finančné zdroje ani médiá, jeho výkon treba oceniť.

Harabin zaujal pomerne veľkú časť voličov. Nemal by zúročiť výsledok v prezidentských voľbách a založiť politickú stranu?

Ak sa Harabinov významný segment voličov nepodchytí v budúcich parlamentných voľbách, iste to bude veľká škoda. Pre budúcnosť by si však mal nechať niekým poradiť a mal by si nájsť priestor na sebareflexiu, lebo jeho model kampane funguje na istých voličov, ale ak chce získať okrem svojich skalných aj mäkšie voličské jadro, mal by sa zamyslieť, zapracovať na sebe.

Pomerne dobrý výsledok dosiahol aj Marián Kotleba. Posilnil tým postavenie svojej strany pred parlamentnými voľbami v budúcom roku?

Keď sa jeho hlasy získané v prezidentských voľbách porovnajú s výsledkom, ktorý dosiahla strana ĽSNS vo voľbách v roku 2016, tak je to teraz o pätnásť – dvadsať tisíc hlasov viac. Zdalo by sa, že jeho strana rastie, ale keď vezmeme do úvahy, že v roku 2016 v parlamentných voľbách prišlo k urnám päťdesiatdeväť percent voličov a v prvom kole terajších prezidentských volieb len necelých štyridsaťdeväť percent, potom extrapoláciou týchto dvoch volieb zistíme, že veľa nezískal, možno by mal len o jedného poslanca viac.

Hovorí sa, že „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.“ František Mikloško však vstúpil neúspešne do mútnych vôd prezidentských volieb tretíkrát. Dá sa tento jeho exces vysvetliť nejako rozumne?

Reagovať sa dá iba vtipne. Musel sa ako dôchodca alebo veľmi nudiť, alebo chcel utiecť od svojej ženy J,  alebo keď bol „prefackaný“ dvakrát, myslel si, že bude uctievaným trpiteľom, ak dostane aj tretiu facku. Zaujímavé je, že vtedy mal a aj dnes má svojich päť percent skalných voličov.

Béla Bugár utŕžil dosť veľký debakel. Čo vlastne očakával od svojej kandidatúry? Mal vôbec na to, aby zabodoval?

Pre Bugára to bola ťažká frustrácia. Očakával, že jeho osobné preferencie budú vyššie ako strany Most-Híd. Realita bola iná, jeho voliči volili racionálne. Keď sa pozrieme na volebné mapy, tak napríklad v Dunajskej Strede, kde je deväťdesiat percent Maďarov, Čaputová získala päťdesiatsedem percent, teda vyše dvoch tretín hlasov, kým Bugár len tridsať percent. Jeho voliči vedeli, že nemá šancu a volili radšej Čaputovú, aby ich hlasy neprepadli.

Čo to znamená pre budúcnosť?

Bugár to má nahnuté. Most-Híd stratil hlasy slovenských slniečkárov a môže mu pomôcť iba to, že získa časť voličov Strany maďarskej komunity, ktorá je v útlme, ako o tom svedčí alarmujúci výsledok Józsefa Menyhárata, predsedu tejto maďarskej strany. Pre nejasnú politiku Bélu Bugára je to posledné varovanie, ak prelezie do parlamentu, tak len veľmi tesne.

Milan Krajniak tiež skončil pod čiarou svojich schopností. O čom svedčí jeho vyslovene zlý volebný výsledok? A prečo výrazne klesol Eduard Chmelár?

Krajniak dosiahol len štvrtinu zisku vlastnej strany a polovicu toho, čo získal politický veterán František Mikloško, hoci bol vo volebnej kampani aktívnejší a oveľa viac si toho odrobil. Poškodil mu hrubý populizmus – konzervatívci dali prednosť staršej verzii toho istého, aj keď je Krajniak Mikloškovým birmovným synom. Mladá a stredná generácia nezosadila starú generáciu konzervatívcov. Keď vstupoval do kampane Eduard Chmelár, v podstate boli známi len dvaja kandidáti – on a Štefan Harabin. Chmelár to prekoučoval, mal zlú stratégiu, začal veľmi skoro, prepálil kampaň a oslovoval protichodné skupiny voličov. V zahraničnej politike vystupoval z hľadiska protestných voličov dobre – kritizoval NATO, ale na druhej strane liberálne témy, gender ideológia a promigračná rétorika mu u tejto veľkej voličskej skupiny ublížili. Súťaž s Čaputovou o jej slniečkárov bola vopred prehratá vec a nemohlo mu to priniesť ani najmenší zisk z okruhu voličov Štefana Harabina, ktorý mal jednoznačný a jednosmerný ťah na bránku.

Ako sa pozeráš na zvláštnosť týchto prezidentských volieb, na Martina Daňa, známeho glosátora politických udalostí na videách v službe YouTube?

Daňo ako obskúrna figúrka mal byť oživením kampane. Sotva štvrtina tých, čo ho sledujú na internete, ho berie vážne. Svoju kampaň odflákol, nemal vlastný program, ľudia očakávali z jeho strany aspoň spestrenie, ale ani toho sa nedočkali.

Zuzanu Čaputovú volila predovšetkým mládež. Čím si to vysvetľuješ?

Veľa  tu zohrala liberálna výchova na školách, kde si podávajú kľučky úderky z Denníka N, aktivisti ako Smatana a Benčík, ktorí vymývajú mozgy mladým začínajúcim voličom. Čaputovej kampaň bola zacielená práve na týchto voličov, mala to dobre pripravené. Prezentovala sa ako nová sympatická tvár, ktorá má čím osloviť mladých fungujúcich na emóciách a nie na racionalite. Bola pre nich tá správna kandidátka, veď chodí na Pohodu tak ako Kiska, zúčastňuje sa na protestných zhromaždeniach mládežníckej iniciatívy Za slušné Slovensko, je liberálka tak ako väčšina z nich – nuž prečo by ju nevolili.

Voľby nakoniec skončili výsledkom 58 percent pre Čaputovú a 42 precent pre Šefčoviča. Volebná účasť klesla zo 48 percent na 42 percent. Prečo to dopadlo práve tak?

Pravdu povediac, očakával som plus-mínus tri možné výsledky. Ten najhorší bol šesťdesiat ku štyridsať v prospech Čaputovej, čo by znamenalo výraznú prehru. Pri troche optimizmu a mobilizácii voličov som očakával výsledok päťdesiatpäť ku štyridsaťpäť v prospech Čaputovej, to by bola dôstojná prehra. No a nevylučoval som ani volebný zázrak, aj keď som ho nepredpokladal. Nakoniec sa výsledky prezidentských volieb priblížili skôr k tej horšej prognóze. Kto za to môže? Niet pochýb, že aj demobilizačná kampaň Harabina a čiastočne aj Kotelbu. Aj preto účasť klesla o šesť percent. Treba však zdôrazniť, že úspešná bola len čiastočne. Nakoniec sa ukázalo, že až sedemdesiat percent voličov Harabnina išlo voliť,  z toho osemdesiatpäť percent dalo hlas Šefčovičovi. U Kotlebu to bola asi polovica, ale čo nepochopím, je, že až tridsať percent z nich dalo hlas Čaputovej. Ak národné a tradičné sily tak ľahko naskočia na argument „lebo Fico“, tak to je naozaj veľmi zlé. Otázne je, či vôbec mal kandidát s podporou Smeru šancu vyhrať. Ukazuje sa, že momentálne asi nie a vôbec nezáleží na jeho kvalitách. Na výhru dnes aj pred piatimi rokmi stačilo, že kandidát v druhom kole nemal žiadne väzby na Smer. Bohužiaľ, to je tristná realita našich dní.

Čo nás čaká po víťazstve tejto dobrej víly, známej z pezinskej skládky, ktorá nahradí dobrého anjela v úrade slovenského prezidenta?

Aby som bol trochu optimistický – horšie ako za Kisku to určite nebude. Je jasné, že to nebude zmena, samozrejme, hovorím o ideovej kontinuite s doterajším nájomníkom prezidentského paláca. Je otázne, či si nechá aj nejakých ľudí z Kiskovho poradného zboru. Nazdávam sa, že nebude tak hrubo lámať ústavu ako právny poradca Mazák, nebude taká agresívna, nie je konfrontačný typ, bude viacej autonómna, bude menej aktivistická prezidentka ako bol Kiska. Keď dostala otázku, či by poverila Roberta Fica zostavením vlády, ak by vyhral v parlamentných voľbách, odpovedala, že by akceptovala vôľu voličov. Nemyslím si, že by sa dopúšťala takých obludností ako jej predchodca. Myslím si, že bude reprezentovať Slovensko ako istý typ politického naratívu, istého videnia sveta, ktorý je liberálny, ktorý má však aj agresívne podoby, aké sme mohli vidieť v prejave známeho gymnazistu schopného strieľať vlastenecky orientovaných Slovákov. Nehovorím, že Čaputová takto rozmýšľa, ale bude to posilnenie pre tých, čo si myslia, že ich nezmieriteľný liberálny pohľad na svet je jediný správny.

Text vyšiel aj v SNN