Bratislava 19. mája 2019 (HSP/Asiarussia/Foto:mining.com )

Keď som po prvýkrát navštívil Mongolsko, nemal som prakticky žiadnu skúsenosť s tým, s akými ľuďmi sa tam stretnem. Ak by ľudia, ktorí sa chystajú uskutočniť niečo nové, vedeli vopred čo ich čaká, tak by celkom určite viac ako polovica všetkých projektov nikdy neuzrela svetlo sveta

Kto sú Mongoli? Čím sa zaoberajú, ako žijú a o čom snívajú? Vyhnúť sa generalizovaniu je naozaj ťažké. Stále totiž platí, koľko ľudí  – toľko aj rôznych názorov medzi nimi. Samozrejme, vybrať typické vlastnosti, ktoré charakterizujú dnešný mongolský národ sa dá. Ja si však nedávam za cieľ ukázať len kladné vlastnosti charakteru tohto kočovného národa. A taktiež nie je mojím prianím hľadať v nich ich negatívnu stránku. Pokúsim sa ukázať oba póly ich osobnosti.

Naložiac svoju neveľkú batožinu do vlaku, vydal som sa na svoje stretnutie s neznámom. Ak mám byť úprimný, spočiatku som bol presvedčený, že sa nestretnem s problémami v styku s Mongolmi. Bol som presvedčený o ich podobnosti s nami. Hoci nie výzorom, vnútrom určite áno. Nech je to akokoľvek, 70 rokov spoločných dejín muselo predsa zanechať odtlačok v ich myslení a konaní. Veľmi rýchlo som sa však mal presvedčiť o tom, že my  – Rusi a Mongoli – sme veľmi rozdielni nielen čo sa týka našich tradícií, no aj vlastnosťami, temperamentom, zvykmi a mnohým ďalším.

„Doraziac sem, spočiatku som si myslel, že my (Rusi) sme ich „staršími“ bratmi.“

Kdesi hlboko vo vnútri sa skrýval pocit istej prevahy. Podľa všetkého, to isté zakúsili Európania vo svojom vzťahu k Indiánom, keď kolonizovali americké kontinenty. Pocit prevahy vo všetkom bol v daný moment hnacím motívom mojich činov – mal som chuť pomôcť Mongolom… stať sa lepšími? Rusi majú také príslovie – „svoje poriadky v cudzom chráme zavádzať…“. So mnou to bolo niečo podobné.

Z nejakého dôvodu som im chcel priniesť svoju predstavu o živote a o tom, ako treba pracovať. V mojich úvahách nebol jednoducho predpoklad, že mongolský národ si stáročiami sformoval svoj vlastný pohľad na život, vlastné tradície, ktoré sa ponárali svojimi koreňmi hlboko do dejín tohto národa.

„Mongoli – to sú kočovníci. Kočovnícka podoba ich života sformovala za mnohé stáročia ich myslenie a vzťah k životnému prostrediu vo všeobecnosti.

Predstavte si pasúci sa dobytok. Kráča si pomaličky a za chodu prežúva trávičku. Kdesi povedľa tiež bez akéhokoľvek náhlenia ide na svojom malom koníku pastier. Pozerá sa vôkol seba: na pasúce sa kozy, ovce a kone, modré nebo, step a hory, rieky a doliny, lesy a hájiky, ktorými je obklopený, a v mysli preberá tento pastier svoje nikam sa neponáhľajúce sa myšlienky.

„Zvedavosť – to nie je záporná vlastnosť Mongola, to je životná nevyhnutnosť. Prostredníctvom pozorovania získava Mongol pre neho všetky potrebné informácie.

Mongoli sú ľudia, ktorí žijú pastierskou prácou, bývajú v jurtách (jurta – slovo rus.pôvodu, mongolské označenie je ger), často bez elektriny a televízie. Nezáleží na tom, že ste sa vybrali na túru a bývate niekoľko dní v stane. Exotika! No exotika iba na niekoľko dní a po jej skončení  – sa ponáhľate naspäť domov, do mesta, pod sprchu a k televízoru. No pastieri žijú týmto spôsobom celý svoj život.

Hoci, v súčasnosti spravila civilizácia veľký krok v ústrety Mongolom: mnohí z nich začali používať slnečné kolektory, ktoré počas dňa nabíjajú autobatérie v ich jurtách, čo mnohým rodinám dáva možnosť sledovať televíziu a počúvať rádio. No, tiež to však závisí od životnej úrovne pastierskych rodín.

O čom premýšľa mongolský pastier, keď ide na koníkovi za pasúcim sa stádom? Premýšľa o tom, aby jeho zvieratá boli nakŕmené a v bezpečí. Aby počas leta nabrali dostatočný tuk a boli silné, pretože zimy v Mongolsku bývajú veľmi chladné a surové. Aby sa mláďatá kôz a ovcí rodili životaschopné a zdravé. Aby kravy dobre dojili, aby výkupné ceny za vlnu a kožušinu ešte viac vzrástli. Je toho mnoho o čom premýšľa pastier, sediac vo svojom sedle. A tak pokračuje deň za dňom. Stále rovnako a to isté. Život sa akoby zastavuje a pohybuje stále v jednom kruhu. Čas sa zastavuje. V Mongolsku niet zhonu, náhlenia, nik sa nerozčuľuje ak sa niekto omešká.

Meškať 15-30 minút voči dohodnutému času – to je pravidlo. A s týmto sa nedá nič robiť. Spočiatku som s tým bojoval, potom som sa s tým zmieril a nakoniec som sa prispôsobil.

„V styku s Mongolmi som pochopil jednu dôležitú vec: netreba sa pokúšať prerábať a nútiť ich žiť tak, ako to potrebujeme my.

Mongoli sú veľmi pohybliví. Táto láska k pohybu je aj na genetickom základe. Nevedia sedieť na jednom mieste. Pastieri a ich rodiny kočujú z miesta na miesto najmenej štyrikrát do roka – v lete, na jar, na jeseň a na jar. Veľmi im v tom pomáha ich jednoducho rozložiteľné a opäť naspäť poskladateľné obydlie, nám známe ako jurta. Poskladať alebo rozobrať mongolskú jurtu možno veľmi rýchlo, skúsená rodina si s tým poradí v priebehu jednej hodiny.  V dome kde bývam, sa v priebehu piatich rokov vymenilo viac ako 50% obyvateľov. Frekvencia výmeny sa začína v jesenno-jarné obdobie. Neprejde však mesiac, kedy by z môjho domu niekto neodišiel či naopak neprišiel na ich uprázdnené miesto.

Medzi Mongolmi nie je veľa vynikajúch vedcov…, zato je však každý druhý od prírody obdarený hudobným sluchom a hlasom, v ich radoch je mnoho umelcov, ktorí maľujú prekrásne obrazy s motívmi mongolskej krajiny, života a spôsobu života ako takého.

Mongolské piesne –  sú všade: ak cestuješ autom či autobusom, vždy budeš počuť pomalé mongolské melódie, v ktorých sa spieva o rodičoch a ich deťoch.

„ Stretol som sa s mnohými Mongolmi, ktorí si cenili priateľstvo a boli pripravení skôr sa vzdať posledného, akoby nemali pomôcť.

Čas letí a celý svet sa búrlivo mení. Mení sa aj Mongolsko, pretože predsa len nie je izolované od okolitého sveta.

A ja úprimne verím, že si tento národ uchová a ochráni všetko to dobré, niekedy až detsky naivné, čo za stáročia stalo vlastným tomuto kočovnému národu.

Preložil Milan Paulus