Môj profil 
Predplatné
Sviatok Sedembolestnej Panny Márie, ktorú pápež Pavol VI. vyhlásil v roku 1966 za hlavnú Patrónku Slovenska, si celé Slovensko a Katolícka cirkev pripomína každý rok 15. septembra. Ani dnes tomu nebolo inak. Vo všetkých katolíckych kostoloch sa ráno ozývali z úst slovenského národa mariánske piesne a prosby k Matke Božej, Panne Márii. V Európe nenájdeme menší národ, ktorý by mal toľko mariánskych kostolov a mariánskych pútnických miest, ako ich má náš slovenský národ. Nie raz počas storočí sa k nej slováci utiekali a prosili požehnanie aj o pomoc, aby ich neopustila, aby chránila slovenský národ pred vojnou, hladom či morom.
Ako uviedol jeden kňaz v dnešnej homílii: ,,Nikdy sa nevzdávajme, hoci naša bolesť je veľká. Viera, ktorú žijeme, je ten hnací motor, ktorý nám pomôže zvládať každú bolesť.“ Aj Matka Sedembolestná stála pod krížom, plakala a pozerala sa na svojho jediného syna, ktorý trpel, prežíval muky, po tvári mu tiekol pot a po celom tele stekala krv, bičovali ho, tŕňová koruna ho tlačila a židia sa mu celou cestou na Golgotu vysmievali, od bolesti i únavy padal a nevládal ďalej ísť, ale zároveň aj vstával, kvôli nám. Ale Mária, Ježišova matka aj napriek veľkej bolesti, ktorú mala v srdci, verila, že aj keď jej syn zomiera, stretne sa s ním v nebeskej sláve. Jej láska aj viera boli silnejšie ako hana a urážky ľudí. Vedela, že jej syn zomrie, ale vedela, že v nebi sa s ním stretne. Iste prežívala veľkú bolesť. Ako nám je ťažko, ak nám niekto blízky zomrie. Strácame chuť ísť ďalej pretože nás opustil človek, ktorého sme mali radi, s ktorým sme sa smiali aj plakali. Bol to človek, ktorí sa tešil z našich úspechov, ktorý nás pochválil aj pokarhal. Bol našou súčasťou v živote a odrazu odišiel – ostali sme možno sami. Niekedy nechápeme, prečo to je tak! Rozmýšľame: “ako to bude ďalej?” Pýtame sa, trápime sa, ale odpoveď neprichádza. Je dobré, ak sa máme sa s kým porozpávať a povedať mu, čo nás trápi. On nás objíme, pochopí a kráča sa nám v bolesti ľahšie. Lebo nám ju pomáha niesť. Ale nie všetci ľudia majú to šťastie. Niekedy si ľudia myslia, že ostali sami a nemajú sa s kým o bolesť podeliť, ale nezabúdajme, že je tu naša Matka Mária. Kľaknime si a prosme ju o pomoc, veď je naša patrónka. Patrónka nás, Slovákov. Ona pozná, čo je utrpenie. Mala v živote veľa bolestí a pozná aj tie naše. Pozná nás po mene. Stačí, ak sa k nej budeme utiekať. Nikdy nezabúdajme, že jej láska je bezhraničná. Vzdajme jej úctu a prosme ju o pomoc, aj keď veľakrát padneme…ona podá ruku. Veď, Mária je Matkou najdrahšou.
Janka Pavelová
