Nad jedným okrúhlym výročím: Postup veľmoci bol v súlade s medzinárodným právom

Bratislava 22. augusta 2018 (HSP/Foto: Screenshot YouTube)

Okrúhle výročia sú vhodnou príležitosťou na to, aby sme sa na veci pozreli zo širšieho uhla pohľadu. S odstupom času sa veci javia inak ako vo chvíľach, keď je všetko horúce a vedomie je pod vplyvom bezprostredného návalu emócií. Poďme sa teda z nadhľadu pozrieť na jedno okrúhle výročie a zamyslieť sa nad jeho širším geopolitickým kontextom.

Je tomu už 60 rokov od čias, keď sa v roku 1958 kubánskym revolucionárom podarilo vybojovať najdôležitejšie boje svojej revolúcie, aby ju o rok neskôr dokončili a definitívne porazili krvavú diktatúru Fulgencia Batistu. Napriek tomu, že Spojené štáty Batistov režim výrazne vojensky podporovali (podľa Wikipédie napríklad aj dodávaním napalmových bômb, ktoré Batistove vojska používali pri bombardovaní dedín v povstalcami ovládaných oblastiach), revolúcia na Kube zvíťazila.

Jej vodca Fidel Castro spočiatku popieral, že by chcel Kubu pretransformovať na štát komunistického typu, ale v máji 1959 vyhlásil radikálnu pozemkovú reformu, čo v praxi ukončilo koloniálne panstvo USA nad kubánskym vidiekom. Spojené štáty následne vyhlásili voči Kube silné ekonomické embargo a začali proti nej organizovať mnohé sabotáže a teroristické akcie a pripravovať aj ozbrojený útok.

Plán invázie odobril americký prezident Dwight D. Eisenhower už v marci 1960, ale jeho definitívnu podobu schválil až tesne pred jeho realizáciou prezident John F. Kennedy. V apríli 1961 sa na pobreží v Zálive svíň vylodila skupina vyše 1400 amerických invázistov kubánskeho pôvodu vycvičených a riadených CIA. Američania však situáciu na ostrove neodhadli, k invázii sa nepridala ani časť armády, ani miestni obyvatelia. Už po prvých náletoch amerických lietadiel Fidel Castro vyhlásil všeobecnú mobilizáciu a kubánska armáda inváziu v priebehu troch dní porazila, väčšina povstalcov bola zajatá a neskôr vrátená do USA.

USA sa nikdy nedištancovali od svojej histórie, a keďže vieme, že pokiaľ ide o dodržiavanie demokracie a ľudské práva, Spojené štáty sú naším vzorom, tak musíme voľky-nevoľky konštatovať, že invázia na Kubu, ktorú CIA zorganizovala s cieľom zlikvidovať tamojšiu revolúciu a nastoliť opäť bábkový proamerický koloniálny režim, bola dozaista demokratická, a taktiež nepochybne v súlade so zásadami medzinárodného práva.

Alebo nie? Rôznych možných uhlov pohľadu na otázky medzinárodnej politiky je tak veľa… Keď ich však porovnávame a analyzujeme, môžeme zistiť, že vlastne sú všetky prechodnými formami medzi dvoma pólmi, medzi dvoma krajnými principiálnymi možnými spôsobmi, ako sa na veci pozerať: idealistickým a pragmatickým.

Mnohí ľudia robia tú chybu, že miešajú argumenty idealistické s pragmatickými, jablká s hruškami. Priznávať jednej strane nejaké právo a inej ho upierať je nielen logicky nekonzistentné, ale aj nekorektné, to pripúšťa každý slušný diskutér. Lenže v skutočnosti nie je v poriadku ani to, ak selektívne vyberáme jednotlivé formy nadvlády a iné nezohľadňujeme. Lebo je tak isto nedemokratické niekoho mať v ekonomickom otroctve, ako ho ovládať vojensky – rozdiel je vo forme a jej kultúrnosti, ale nie v samotnom princípe. Buďme logicky dôslední a povedzme si: tak teda je prípustné ovládať druhých, áno alebo nie?

Nadvláda je neprípustná?

Aká by mala byť medzinárodná politika z „idealistického“ hľadiska? Ideálom je demokracia, vláda ľudu – ľudia si vo svojej krajine veci spravujú výlučne a dôsledne sami. Ak máme byť dôsledne demokratickí, potom nie je prípustné akékoľvek zasahovanie zvonka.

V takom prípade je neprípustné ovplyvňovanie verejnej mienky cez médiá kontrolované cudzinou, neprípustné je zasahovanie do vecí verejných mimovládnymi a lobistickými skupinami financovanými a koordinovanými zo zahraničia. Neprípustná je akákoľvek forma cudzej vojenskej prítomnosti. Neprípustné je vlastniť ekonomiku inej krajiny a tým ovládať jej demografiu, kultúru, politiku, atď.

Z tohto pohľadu sú zločinmi aj všetky vojenské intervencie: tak rok šesťdesiatyôsmy, ako aj bombardovanie Sýrie, rozvrátenie Líbye, zničenie Iraku, Vietnamu, Srbska… Neprípustná je prítomnosť amerických vojsk v Nemecku, kontrola slovenských médií cudzincami, ekonomické otroctvo mnohých krajín v područí (neo)koloniálnych mocností. Neprípustné je ovládanie všetkých oceánov a dôležitých prieplavov pomocou flotily lietadlových lodí jednou jedinou krajinou. Neprípustné je, keď jedna krajina má sedemsto vojenských základní v troch štvrtinách krajín celej planéty… a takto by sa dalo veľmi dlho pokračovať.

Nadvláda je nevyhnutná?

A aká je medzinárodná politika z toho druhého, „pragmatického“ pohľadu? Je to prístup, keď akceptujeme geopolitickú realitu a otvorene si pomenujeme jej hlavný princíp, ktorý platil vždy v histórii, a zdá sa, že ešte veľmi dlho platiť bude: právo silnejšieho, právo víťaza. Machiavellizmus je podstatou fungovania geopolitiky, a kto chce tvrdiť niečo iné, je buď naivný, alebo je za to platený.

Áno, oficiálne sa deklarujú akési medzinárodné princípy a práva… nad ktorými sa medzinárodnej v praxi zvyknú zatvárať obidve oči, a ktoré sú silnými hráčmi neomylne pošliapané vždy, keď je to pre nich z dlhodobého hľadiska výhodné a beztrestné. A tieto zvyknú byť následne ospravedlňované cynickými a bezočivými lžami cez mediálny aparát, ktorý je na ten účel perfektne vyladený.

Keď nahliadame na veci z tohto „pragmatického“ uhla pohľadu, zvyčajne akceptujeme fakt, že veľmoci majú svoje sféry vplyvu, ktoré si chránia. Pri takomto, dozaista nedemokratickom, ale o to realistickejšom pohľade na medzinárodnú politiku sú potom štandardnou súčasťou fungovania sveta aj rôzne invázie, imperiálne vojny a kolonializmus vo všetkých jeho formách. Nie, neznamená to, že invázie, vojny a kolonializmus sú dobré. Nie sú. A nie sú ani vždy všetky strany konfliktu rovnaké. Ale nie je to ani tak, že jedni sú iba dobrí a druhí iba zlí. Aj jedni aj druhí robia presne to, čo môžu, využívajú príležitosti, ktoré by inak využil protivník. Je to šachová partia, kde cieľom je zobrať figúrky súperovi. A ak poviete, že je to cynické, bezohľadné a odporné, máte stopercentnú pravdu. Realita, žiaľ, nie je vždy taká, akú si ju prajeme mať…

Ivan Lehotský