Čiernobiely svet OZ Streda

Občianske združenie Streda predstavilo 18. augusta iniciatívu na vyhlásenie referenda proti ruskému veľvyslanectvu v Bratislave. Návrh počíta s prerušením diplomatických vzťahov na tri roky s každým štátom, ktorý hrozí silou voči Slovensku či EÚ. Hoci ide o všeobecnú formuláciu, z vystúpení rečníkov Patrika Lengharta, Ivety Plšekovej, Grigorija Mesežnikova či Petra Tatára bolo zjavné, že ide najmä o útok na Rusko. Jazyk ich kampane pripomínal rétoriku opozície a mimovládok: strach, pocit ohrozenia z Ruska a volanie po „záchrane demokracie“.

Referendom proti ruskému veľvyslanectvu v Bratislave chce rozhodným spôsobom nadviazať na úsilie zahraničím sponzorovaného mimovládneho sektora na prelome rokov 24/25. Aby sa nepremrhal potenciál občianskeho úsilia, ktoré odštartovala návšteva premiéra v Moskve. To, najskôr oslabilo vládou a spravodajskými službami rozšírené obvinenie o príprave štátneho prevratu a neskôr slovami Patrika Legharta s príchodom mája vyšumelo.

Základné posolstvo je až detinsky jednoduché: Rusko = absolútne zlo, Západ = garant dobra.
Jeho falošnosť spočíva v tom, že takéto čiernobiele videnie sveta nemá so serióznou analýzou nič spoločné. Slovensko potrebuje pokojný pohľad na realitu, nie hysterické gestá, ktoré prehlbujú už aj tak dramaticky priepastné rozdelenie spoločnosti.

Bezpečnostné riziko Ruska – realita vs. propaganda

Líder združenia a otec myšlienky Patrik Lenghart hovorí o jadrovej hrozbe a hybridnej vojne. Putin však podmienil použitie jadrových zbraní iba existenčným ohrozením Ruska. Jeho rétorika je teda odstrašujúca, nie útočná. Už Brzezinski otvorene písal, že bez Ukrajiny je Rusko slabé, a ignorovanie ruských varovaní o rozširovaní NATO nás priviedlo k súčasnej vojne. Aj Jeffrey Sachs varuje, že ak USA nepriznajú svoj podiel na eskalácii, jadrové riziko porastie. Strašenie jadrovým útokom na Bratislavu je tak viac propagandou než realitou.

Ak teda hovoríme o bezpečnostnej hrozbe, nesmieme prehliadať, že hystéria a jednostrannosť, ktorú dnes predstavuje aj OZ STREDA, nás paradoxne k jadrovému stretu s Ruskom približujú viac než samotné ruské zbrane.

Rok 1968 ako zneužitá paralela

Paralela s rokom 1968 je zavádzajúca. Vtedy sme stratili politickú slobodu, no ekonomicky ostali fabriky či banky doma. Dnes po troch desaťročiach „slobody“ vlastní kľúčové sektory zahraničný kapitál. Rusko nemá dôvod okupovať Slovensko, obraz hroziacej invázie je iba mobilizačný strašiak.

Navyše, práve táto atmosféra „hroziaceho nebezpečenstva“ slúži na ospravedlnenie rozhodnutí, ktoré v skutočnosti ohrozujú našu sociálnu stabilitu. Slovensko naprieč celým politickým spektrom bez váhania súhlasilo s bezprecedentným zvyšovaním výdavkov na zbrojenie na úkor školstva, zdravotníctva či sociálnych istôt. Spoločnosť, ktorá verí, že je pod stálou hrozbou ruského útoku, ľahšie prijme aj takéto kroky.

OZ Streda tým neprispieva k pokoju a jednote, ale k udržiavaniu permanentného stavu strachu, ktorý sa politicky zneužíva.

Znevažovanie Slovákov ako národná stratégia

Najviac bije do očí vyjadrenie Patrika Lengharta, ktorý označil Slovákov za „mizerný národ a mizernú vlasť“. V jeho optike je odmietanie vojenskej povinnosti na obranu vlasti voči Ruskej Federácii, vo vojne, do ktorej nás tlačí nezodpovedná politika západných elít, dôkazom slabosti a „úspechu ruskej propagandy“.

Tu už však nejde o diskusiu o bezpečnostných hrozbách, ale o otvorenú dehonestáciu vlastného národa. Typické pre progresívnu rétoriku je, že namiesto hľadania riešení a práce s obavami ľudí sa ide cestou ponižovania, moralizovania a urážania.

Slovenský odpor voči vojne a voči ťahaniu našej krajiny do cudzích konfliktov má pritom racionálne jadro: vychádza zo skúsenosti malej krajiny, ktorá už neraz doplatila na cudzie geopolitické hry.

Demagógia hybridnej vojny

Patrik Lenghart na tlačovej konferencii vyhlásil, že slovenská demokracia, sloboda slova, spoločenská súdržnosť a dôvera v inštitúcie upadá preto, lebo sme „terčom hybridnej vojny Ruska“. Tento výrok je ukážkou čistej demagógie.

Nedôvera v políciu a súdy nevznikla vďaka ruským agentom, ale pre nevyšetrené  domáce korupčné kauzy a justičné škandály, ale aj nevyšetrené kauzy z predošlých vlád Matoviča, Hegera, či Ódora, ktoré otriasli dôverou občanov v spravodlivosť.

Sloboda slova sa nerozpadá kvôli hybridnej vojne, ale kvôli cenzúrnym zásahom štátu a Bruselu, ktoré blokujú nepohodlné weby a podporujú len „správne“ médiá.

Rozdelenie spoločnosti nespôsobil Kremeľ, ale politika covidových opatrení, povinného očkovania, progresívnych ideologických nátlakov a neschopnosť domácich elít viesť dialóg.

Politický úpadok a strata dôvery sú výsledkom troch dekád vládnutia, ktoré Slovensko ekonomicky aj politicky vykorenilo a urobilo závislým od cudzích centier.

Lenghart týmto trikom presúva zodpovednosť: nie sú to naši politici, elity ani médiá, kto nesie vinu za krízu dôvery – za všetko môže „zlý vonkajší nepriateľ“. To je pohodlné, ale pre Slovensko nebezpečné, lebo to bráni skutočnej reflexii a hľadaniu reálnych riešení.

Vplyvové operácie, odolnosť voči propagande

Ruské vplyvové operácie sa spomínajú bez dôkazov – Vrbětice, údajná podpora Trumpa 2016. Zato britská sieť Zinc Network bola zdokumentovaná: platby influencerom a manipulácia verejnej mienky v 22 krajinách vrátane Slovenska. Ak je ruská propaganda hrozbou, prečo sa o západnej mlčí? To je ukážka dvojitého metra.

Poslankyňa Plšeková dokonca tvrdila, že odpor k očkovaniu spôsobil Kremeľ. Pravdou je, že vznikol po sklamaní z klamlivých sľubov o vakcínach. Sputnik sa odmietol čisto z ideologických dôvodov v čase, keď ideologicky „správna“ vakcína ešte na trhu nebola. Hoci ho ľudia chceli – slovenské životy sa stali obeťou geopolitiky.

Podľa OZ Streda je Slovensko extrémne náchylné na proruskú propagandu.

Čiastočne majú pravdu – prieskumy to ukazujú. No dôvod nie je v Rusku, ale v klamstvách vlastných elít. Politici a médiá, ktorí šíria nepravdy o tom čo sa okolo nás deje od Nežnej revolúcie až po súčasnosť, všetci tí, ktorí sľubovali lacné energie a potom zatiahli krajinu do krízy, stratili dôveru obyvateľov.

Ak Slováci neveria oficiálnej línii, nie je to dôkaz proruského vplyvu, ale dôsledok zlyhania domácich autorít.

Jednostrannosť Mesežnikova

Mesežnikov prezentoval Rusko ako jediného agresora, no mlčí o Iraku 2003, bombardovaní Juhoslávie 1999 či zničení Líbye. Takáto selektívna pamäť je propaganda, nie analytika.

Jeho tvrdenie, že Slovensko nemá komunikovať s Moskvou, lebo sme na zozname „nepriateľských štátov“, je zavádzajúce.

Faktom je, že Slovensko je od roku 2022 zaradené do zoznamu tzv. „nedruzhestvennye gosudarstva“ – krajín, ktoré sa voči Rusku správajú nepriateľsky. Rozdiel je zásadný: nejde o oficiálne označenie za nepriateľa v zmysle vojny, ale o technický právny status pre štáty, ktoré zaviedli sankcie alebo iné obmedzenia voči Rusku. Na tomto zozname sú všetky krajiny EÚ a NATO – teda aj USA, Nemecko či Francúzsko.

Treba pripomenúť, že nie Rusko prvé označilo Slovensko či NATO za nepriateľov. Tento slovník zaviedla Severoatlantická aliancia. Na summite NATO vo Varšave v roku 2016 bola Ruská federácia oficiálne pomenovaná ako „hlavná hrozba pre bezpečnosť euroatlantického priestoru“.

Odvtedy všetky strategické dokumenty Aliancie počítajú s Ruskom ako s protivníkom, a to ešte pred začiatkom vojny na Ukrajine. V praxi to znamenalo rozsiahle presuny vojsk na východnú hranicu NATO, zvýšené výdavky na zbrojenie a rozširovanie vojenskej prítomnosti v krajinách strednej a východnej Európy.

Je preto pokrytecké, ak sa dnes tvrdí, že Slovensko „nemôže komunikovať“ s Ruskom, lebo nás zaradilo do svojho zoznamu. V skutočnosti bol to Západ, kto dlhodobo definoval Rusko ako protivníka, a Moskva na to reagovala recipročnými krokmi. Eskalácia bola obojstranná – slovník „hrozby/nepriateľa“ sa postupne inštitucionalizoval na oboch stranách.

Ak teda Mesežnikov tvrdí, že Slovensko nesmie komunikovať s Ruskom, klame verejnosť. Slovenská diplomacia má právo aj povinnosť udržiavať kontakt, pretože ide o základ ochrany našich záujmov a občanov. Všetky veľmoci na zozname komunikujú s Moskvou, a preto je úplne absurdné, ak niektorí aktivisti požadujú, aby Slovensko robilo pravý opak.

Agenda OZ Streda je chorá a nebezpečná

Prekvapivým momentom bolo, že na tlačovej konferencii OZ Streda sa nezúčastnilo žiadne mainstreamové médium. Médiá, ktoré bežne preberajú či podporujú prozápadné posolstvá, tentokrát úplne chýbali. Rečníkom tak spoločnosť robili iba tie redakcie, ktoré k ich prozápadnej propagande nezdieľajú rovnaký postoj. Je téma zatvorenia ruského veľvyslanectva a vyhostenia „agentov“ pre „nezávislé“ médiá už príliš radikálna, a preto sa rozhodli ju ignorovať?

Nie, Slovensko nepotrebuje ďalšie hysterické kampane, ďalšie bubliny nenávisti. Slovensko potrebuje: kritické myslenie – priznať chyby aj Západu, aj Ruska, otvorenú diskusiu – nie umlčiavanie a nálepkovanie, skutočnú suverenitu – ochranu pred vplyvom veľmocí z oboch strán.

Iba takto sa spoločnosť môže stmeľovať. Inak sa bude ďalej trieštiť na nepriateľské tábory – covidové, klimatické, proruské, prozápadné. A to je cesta do chaosu.

Združenie Streda neponúka Slovensku cestu k mieru ani k stabilite. Ponúka iba radikalizmus, ktorý z nás robí korisť cudzej geopolitiky. Ich cieľom nie je ochrana Slovenska, ale jeho poslušné začlenenie do jednej názorovej línie. Takéto „referendum“ nevedie k pravde, ale k ešte väčšej nenávisti.

Ak máme ako národ prežiť, musíme hľadať pravdu, nie podliehať propagande – nech už prichádza z Východu alebo zo Západu.