Mal by kresťan naozaj “nastaviť aj druhé líce” v každej bitke?

Bratislava 12. septembra 2019 (HSP/Foto:Maxpixel)

Archimandrita Jaroslav Lajčiak dnes odpovedal na facebookovej stránke “vladyk Milan odpovedá” na otázku, či má kresťan v sebaobrane alebo obrane druhého vždy nastaviť druhé líce. Alebo či môže aj zakročiť

“Rád by som sa opýtal na správny výklad Kristových slov :Mt5,39: No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé”. Ako to mám chápať v kontexte možnosti mňa ako kresťana konať v nutnej obrane. Teda ak ma napadne útočník takým spôsobom, že ma udrie po tvári a následne sa chystá úder zopakovať, avšak ja mam dostatočne schopnosti uplatniť prostriedky sebaobrany a rukou mu vyblokovať jeho úder, môžem tak učiniť ?

Alebo situácia, keď zlodej so zbraňou prepadne banku a drží rukojemníkov, a zo všetkých okolnosti je zrejmé, že práve ide zastreliť jedného z rukojemníkov, lebo mu nevyhoveli, a kresťan (napr. policajt) má možnosť tohto útočníka zneškodniť práve v okamihu keď ide zastreliť rukojemníka. Alebo prípad keď ISIS stínal hlavy našim arabským bratom mučeníkom, mohol by niektorí z nich, ktorý by povedzme ovládal bojove umenie, vykonať nejaký chvat a hmat, ktorým by následne aj eliminoval vraždiacich útočníkov a všetkých oslobodil. Teda do akej miery sa kresťan môže brániť násiliu ba až smrti v duchu tohto Božieho slova.”

Archimandrita Jaroslav Lajčiak vysvetľuje, že prikázanie “Nezabiješ!” sa týka tak ochrany života svojho, ako aj blížneho. Preto vyššie spomínané príklady sú samozrejme dobrou reakciou na nespravodlivého útočníka. “Inými slovami povedané – život človeka od prirodzeného počatia nesmieme zabíjať a nesmieme ho nechať zabíjať, či poškodzovať tak u seba, ako aj u iných. Preto primeraná obrana proti útočníkovi je samozrejmosťou.”

Lajčiak vo vysvetľovaní pokračuje ďalej a hovorí, že Ježiš týmto výrokom skôr myslel na hnevlivé vracanie si “úderov”, či už fyzických, alebo psychických, ktoré dlhodobo poškodzujú vzťahy medzi ľuďmi. “Kdesi sa tá nenávisť musí zastaviť, ak nechceme, aby stabilne narúšala pokoj medzi ľuďmi, lebo pri neustálom vracaní si urážok, obvinení a “faciek”, bude sa hnev predlžovať “do nekonečna” a bude narastať. Je väčšia nádej zastaviť ho “nastavením druhého líca”, lebo ten druhý dostane možnosť zamyslieť sa nad svojím počínaním, a vo väčšine na takéto zastavenie zloby, viac morálnych síl má nevinný, ako vinný.” Archimandrita ako príklad poukazuje napríklad aj na rodiny, kde pre dobro iných “múdrejší ustúpi”. A dodáva, že v takýchto prípadoch platí aj ľudové porekadlo, že “nie ten je chlap, čo bije, ale ten kto vydrží”.

V závere ešte dodáva, že na nás kresťanov je v tomto smere kladená tá náročnejšia požiadavka, ktorou je zastaviť zlobu aj cez nastavenie druhého líca, nie cez vracanie si v zmysle: “oko za oko, zub za zub”/Mt 5,38/. “Prvým, ktorý nám dal v tom príklad bol Ježiš, ktorý nikdy nevracal údery, ale radšej napomínal, ako napr. veľkaňazovho sluhu, ktorý ho udrel po tvári.”