Po odchode z Európskej ľudovej strany (EPP) v marci 2021 sa strana Fidesz maďarského premiéra Viktora Orbána vydala na dlhú cestu skúmania nových spojenectiev.

Orbán so svojou stranou sa tri roky snažili nájsť politický domov v rámci európskeho konzervatívneho spoločenstva. Čiastočne kvôli tomu, že existujúce skupiny EPP obsahovali na ľavici aj na pravici ideologicky vážne nesúrodých členov, sa cesta Fideszu musela takmer nevyhnutne skončiť vytvorením novej frakcie. A tak postupne vznikla formácie PfE , Patriots for Europe, ktorú založila Slobodná strana Rakúska (FPÖ) pod vedením Herberta Kickla, Fidesz maďarského premiéra Viktora Orbána a česká strana ANO expremiéra Andreja Babiša a naberá nových členov.

PfE

Skupina odráža novo definovanú národnú suverenistickú identitu šíriacu sa európskou politickou krajinou. Hoci nebude predstavovať existenčnú výzvu pre dve najväčšie ľavicové skupiny v EP, “eurokonzervatívcov”z EPP Manfreda Webera alebo tvrdú pravicovú progresívnu alianciu Socialistov a demokratov (S&D), určite nanovo definuje kritériá stredopravej suverenistickej politiky s cieľom ponúknuť jasnú a nekompromisnú alternatívu k dominancii európskej ľavice.

Prvá a možno najtvrdšia lekcia, ktorú zriadenie PfE ponúkne, bude nepochybne smerovať k Európskym konzervatívcom a reformistom (ECR) ktorí sú pod vedením Giorgie Meloniovej. Tí podobne ako Manfred Weber urobili z vojenskej pomoci Ukrajine hlavné kritérium pre spoluprácu európskej pravice. Na základe tejto podmienky nebolo maďarskej vládnej strane Fidesz umožnené vstúpiť do ECR, hoci Meloniová aj poľský Mateusz Morawiecki popierajú, že by osobne blokovali vstup Maďarov do ich skupiny.

Na dôvažok však ECR urobili osudové rozhodnutie, že namiesto Fideszu prijali rumunských otvorene maďarofóbnych ultranacionalistov AUR. Máté Kocsis, predseda parlamentnej skupiny Fideszu na to reagoval : „Fidesz by v žiadnom prípade nemal sedieť v jednej skupine s takouto stranou v Európskom parlamente! V žiadnom prípade!“

Obavy u Poliakov

Meloniová však už v mainstreamových ľavicových médiách nie je označovaná slovami ako “krajne pravicová” alebo “postfašistická”, ako tomu bolo predtým. Stala sa medzi európskou ľavicou prijateľnou tvárou konzervativizmu.

To by však malo v prvom rade vystrašiť jej vlastných talianskych voličov, ktorí žiadali tvrdú ochranu hraníc, koniec rodovej politiky a návrat k tradičným európskym hodnotám… Namiesto toho dostali slabý odvar “zainteresovaného” konzervativizmu, ktorý zahŕňa spoluprácu s každým, kto je ochotný. A tak v skutočnosti nereprezentuje nikoho.

Bizarné útoky na zahraničnú politiku Viktora Orbána, konkrétne na jeho kontakty s Organizáciou tureckých štátov zo strany spolustraníka ECR Nicolu Procacciniho, budú nakoniec ešte viac nahrávať európskej ľavici.

Táto skutočnosť by mala vyvolať určité obavy aj u ich poľských partnerov v ECR, v PiS, ktorí sa nechtiac ocitli v pozícii “mladšieho brata” Meloniovej centristických ambícií. V dôsledku toho,
Morawieckého konzervatívci, ktorí využili svoje vyhrážky, že vstúpia do PfE ako tromf v boji o najvyšší post v ECR, by sa v budúcnosti mohli ocitnúť za jedným stolom so svojimi úhlavnými rivalmi – Občianskou platformou Donalda Tuska, ktorá je členom EPP.

Skutočnosť, že Meloniovej plán vytvoriť stredopravú širokú koalíciu s EPP sa neuskutočnil, nebol dôsledkom nedostatku ochoty jej strany Bratia Talianska (FdI), ale výsledkom neprekvapivého rozhodnutia Urusly von der Leyenovej. Leyenová sa totižť namiesto ECR obrátila na Zelených, Socialistov a Liberálov.

SMER-SSD

Hungary Today dodáva, že o členstve v PfE údajne uvažoval aj slovenský SMER-SSD: „Ale ako to už u sociálnych demokratov Roberta Fica niekedy býva, v rozhodujúcej chvíli sa rozhodli naďalej trpezlivo čakať v čakárni S&D na rozhodnutie o svojom pozastavenom členstve namiesto toho, aby v praxi realizovali svoj vlastný politický program, s ktorým išli do kampane: antiprogresivizmus, suverénny nacionalizmus, boj proti migrácii a rodinné hodnoty. Medzi ich voličmi na Slovensku je citeľný a rastúci hnev z ich rozhodnutia držať sa európskych socialistov napriek tomu, že to v praxi znamená porušenie ich predvolebných sľubov.“

A napokon je tu Demokratická aliancia Maďarov v Rumunsku (RMDSZ). Napriek tomu, že RMDSZ zastupuje maďarskú menšinu v Rumunsku, ktorá je existenčne závislá od hospodárskej a politickej podpory vládnych strán v Budapešti, zostáva pri svojom členstve v skupine EPP Manfreda Webera. Bez ohľadu na to, že EPP predstavuje všetko, čo je v rozpore s maďarskou národnou politikou a záujmami európskych autochtónnych menšín, rumunskí Maďari sa zdráhajú vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a vstúpiť do PfE.

Úloha Viktora Orbána pri vzniku novej konzervatívnej aliancie v EP je bez konkrétnych podrobností skôr anekdotická, ale málokto pochybuje o tom, že nová formácia vznikla najmä z jeho iniciatívy. Tým sa mu podarilo rozptýliť mýtus o údajnej “izolovanosti” maďarskej vlády, ktorý udržiavajú ľavicové médiá.

Orbán zároveň sňal korunu z hlavy Giorgie Meloniovej, ako európskej tváre národného konzervativizmu, a pomyselnú korunu odovzdal francúzskemu Jordanovi Bardellovi (RN). Práve on sa stal lídrom najväčšej kresťansko-konzervatívnej skupiny v EP (v súčasnosti 84 členov oproti 78 členom ECR). Teraz hovorí za európskych konzervatívcov Bardella, nie Meloniová.

Budúcnosť

Úspech PfE však do značnej miery závisí od vytvorenia silnej spoločnej platformy so stranami ECR. Meloniová aj Morawiecki v minulosti dokázali, že majú odvahu postaviť sa za konzervatívne politiky, ako je kontrola migrácie alebo boj proti LGBTQ.

Obaja sú však náchylní na to, aby ich rozptyľovali teatrálne gestá európskej solidarity zo strany ľavice, ktoré jedného z nich stáli voľby a spôsobili, že druhý sa ocitol mimo hry.

Orbán sa naučil, že európskej ľavici nemôže dôverovať a nič od nej nemá očakávať. Jeho “mierová misia” cez politické rozpory v Kyjeve, Moskve, Pekingu a Washingtone je len jedným z prejavov tejto skutočnosti.

Orbán však zanecháva pre svojich potenciálnych konzervatívnych spojencov v Európe jednu zásadnú lekciu: „Keď ide o národný záujem a suverenitu, nepýtajte sa, čo je možné alebo čo je dovolené. Pýtajte sa, čo je nevyhnutné. To čo je možné a to, čo je dovolené by malo byť v súlade s tým, čo je nevyhnutné. Nikdy nie naopak.“

Prečítajte si tiež :

• Nová aliancia či volebný podvod?
• Soumrak unijních elit