Vyhľadávané letovisko

Kým u nás panuje pochmúrne dušičkové počasie, Simferopol nás víta zaliaty slnkom. Akoby ani nebol začiatok novembra, po sychravých, ponurých dňoch niet ani stopy. Na väčšine tohto neveľkého polostrova, rozlohou sotva presahujúceho polovicu Slovenska, vládne príjemné kontinentálne podnebie s dlhými horúcimi letami a miernymi zimami. Patrí k najslnečnejším častiam bývalého Sovietskeho zväzu.

V hlavnom meste sa dlho nezdržíme a zamierime k južnému pobrežiu, do Jalty. Teplá prímorská klíma, panenská príroda, ale aj množstvo rozmanitých historických pamiatok Krym doslova predurčili na to, aby sa z neho stalo vyhľadávané letovisko. Zároveň je to však aj vychýrená vinohradnícka oblasť. Tradícia pestovania viniča v týchto miestach siaha do niekoľko tisícročí vzdialenej minulosti a vinárstvo tu zažilo nevídaný rozkvet najmä v 18. a 19. storočí. Krymské vína vysoko hodnotia i znalci, čo dokazujú početné víťazstvá na medzinárodných súťažiach. Aj z tej poslednej v Hongkongu v novembri 2017 priniesli krymskí vinári zaslúženú striebornú i bronzovú medailu. Práve vinohrady lemujú veľkú časť cesty zo Simferopola do Jalty. Početné vinice miestami striedajú ovocné sady. Ich listy ešte len nadobúdajú zlatisté i červenkasté odtiene, čo v kombinácii s hrejivými slnečnými lúčmi vyvoláva dojem babieho leta.

Prekvapí nás pohľad na vedľa seba stojace pravoslávne chrámy, mešity a dokonca aj katolícky kostol. Zhovorčivý taxikár prezrádza, že aj napriek náboženskej i národnostnej rôznorodosti vládne na polostrove pokoj. Z približne 2,34 milióna obyvateľstva tvoria Rusi takmer 68 percent, Ukrajinci pätnásť a Krymskí Tatári desať percent. Spolu s ďalšími národmi i národnosťami, medzi ktorými nechýbajú Gréci, Arméni, Uzbeci, Gruzínci, ale napríklad ani Čuvaši alebo Turci, si tu vraj všetci nažívajú vo vzájomnom porozumení a tolerancii.

Bezpečné pobrežie

Jalta leží v jednej z mnohých zátok Čierneho mora, obklopená vrchmi, vzdialenými sotva niekoľko kilometrov od pobrežia. Neďaleko sa čnie najvyšší vrch polostrova Roman-Koš. Bezpečné pobrežie, tak znie v preklade názov tejto dávnej gréckej kolónie, obývanej kedysi námorníkmi i rybármi. Do povedomia svetovej verejnosti sa mesto dostalo predovšetkým ako dejisko jedného z najdôležitejších stretnutí Roosevelta, Churchilla a Stalina na sklonku druhej svetovej vojny. Práve v priestoroch Livadijského paláca, letnej rezidencie posledného cára Mikuláša II., sa načrtávali kontúry povojnového usporiadania sveta.

Na promenáde pri pobreží vládne čulý ruch. Kombinácia teplého počasia, nedeľného popoludnia i osláv Dňa národnej jednoty je priveľké lákadlo pre všetky generácie. Niektorí sa pomaly prechádzajú, iní posedávajú na múriku oddeľujúcom široký chodník od morského pobrežia. Drobizg nadšene výska na kolotočoch, skupinka svižných dôchodkýň sa energicky vrtí pri melódiách pouličného speváka. Ktovie, aká atmosféra panovala na uliciach krymských miest asi tak pred storočím, keď tu začali z rozhodnutia sovietskej vlády pribúdať sanatóriá, liečebné domy i zotavovne pre široké vrstvy pracujúcich…

Hoci bola Jalta obľúbeným miestom oddychu, vlakové spojenie s ňou by ste hľadali márne. Železnica pritom preťala polostrov zo severu na juh v roku 1874. Stavba trate sa však zastavila pri Krymských horách a dotiahnuť ju až k letoviskám na južnom pobreží bolo v tých časoch technicky nemožné. Akékoľvek pokusy stroskotávali. Čoraz populárnejšie čiernomorské pobrežie si však vyžadovalo urýchlené riešenie dopravnej situácie. A tak v polovici 50. rokov 20. storočia padlo pomerne netradičné rozhodnutie: vybudovať medzi „bránou Krymu“ – Simferopolom a letoviskami Jalta a Alušta trolejbusovú trať. Jej medzimestský úsek, mimochodom, najdlhší na svete, dosahuje 86 kilometrov a kompletnú trasu možno prejsť za približne tri hodiny. Trať vo svojom najvyššom bode, 752 metrov nad morom, prekonáva Angarský priesmyk v Krymských horách a klesá smerom k čiernomorskému pobrežiu. Na svojom konte má ešte jeden rekord – v roku 2010 sa jeden z krymských trolejbusov, Škoda 9Tr, dostal do Guinnessovej knihy rekordov ako najstarší využívaný trolejbus svete.

Tri milióny otrokov

Azda najväčší záujem turistov zaznamenávajú nespočetné pamiatky. Každý fliačik zeme tu dýcha históriou. Ako jeden z nemnohých európskych regiónov bol Krym súčasťou antického Grécka i Ríma v časoch ich najväčšieho rozmachu. Do dnešných čias sa zachovali pozostatky starogréckej aj byzantskej kultúry. Stredovekú kultúru polostrova zase poznačil vplyv moslimskej, predovšetkým tatárskej a osmanskej architektúry. Práve Krymský chanát bol najdlhšie existujúci následnícky štát po rozpade Zlatej hordy. Jeho centrom bol Bachčisaraj, kde sa do dnešných dní zachoval malebný Chánsky palác, jediný svojho druhu na svete. Pre rozmanitú architektúru a bohatú históriu sa Bachčisaraj označuje aj ako mesto piatich storočí. Neveľkú mramorovú Fontánu sĺz, kde voda len slabo kvapká, pripomínajúc plač, preslávil Puškin v poéme Bachčisarajská fontána. Príbeh nenaplnenej lásky krymského chána Gyreja k poľskej šľachtičnej Márii, unesenej z otcovho sídla do exotického háremu, je plný vášne, nenávisti i hlbokého žiaľu. Ruský poet však – nevedno, či zámerne alebo nechtiac – podáva svedectvo aj o smutnej, dnes akosi opomínanej kapitole našich dejín, konkrétne o početných mongolských i tatárskych nájazdoch na slovanské národy. Ich cieľom bolo zväčša získanie otrokov a ich ďalší predaj na tureckých trhoch. Celkový počet unesených nešťastníkov, ktorí prešli cez krymské trhy s nevoľníkmi, sa odhaduje na tri milióny.

Symbol moci

Po pripojení k cárskemu Rusku nastalo pre Krym obdobie prosperity. Pozemky tu získalo množstvo významných ľudí: vojenskí hodnostári, veľvyslanci, vedci, bankári či bohatí kupci. Knieža Poťomkin sem pozýval všakovakých zahraničných odborníkov, aby pomáhali rozvíjať poľnohospodárstvo, vinárstvo i priemysel. Rozrastali sa mestá, vznikol prístav a základňa čiernomorskej flotily Sevastopol. Nové územia, symbolizujúce moc a bohatstvo ríše, si prišla obzrieť aj cárovná Katarína Veľká s početným sprievodom diplomatov z mnohých krajín. Cesta sa pripravovala niekoľko rokov: stavali sa cesty, na mieste predpokladaného nocľahu vyrastali paláce. Pokladnica však nebola bezodná, a tak si Poťomkin podľa legendy vypomohol šikovným fígľom – pozval vychýrených maliarov, ktorí pozdĺž Dnepra, kadiaľ mala plávať dvorná suita, namaľovali kulisy zobrazujúce bohaté dediny. Popri nich sa pásol dobytok a vyobliekaní dedinčania nadšene mávali sprievodu. Cárovnej však niekoľkokrát ukazovali to isté stádo i obyvateľstvo, ktoré v noci hnali vždy na nové miesto. Či ide o skutočnosť alebo výmysel neprajníkov, sa dnes už s istotou sotva dozvieme.

Obdobie rozmachu zažíva Krym aj dnes. Z istého hľadiska je to jednoducho nevyhnutnosť. Po odtrhnutí sa od Ukrajiny zablokoval Kyjev Severokrymský kanál, čím polostrov fakticky odrezal od dodávok vody. A keďže nebolo čím zavlažovať, škody utrpelo aj poľnohospodárstvo. Kolomojského Privat banka odtiaľto zo dňa na deň odišla a ľudia tak prišli o svoje úspory. Prestali chodiť vlaky, nedovážali sa potraviny ani lieky. Simferopol sa s tým všetkým dokázal popasovať rýchlym naštartovaním priemyslu. Tým sa to však neskončilo. Koncom novembra 2015 sa polostrov ponoril do tmy – niekto vyhodil do vzduchu stožiare vysokého napätia, cez ktoré sem prúdila väčšina energie. Krym bol totiž na približne 70 percent závislý od dodávok z Ukrajiny. Záložné generátory nestačili, a tak sa 1,6 milióna obyvateľstva ocitlo bez elektriny. Na Kryme bol vyhlásený núdzový stav. „Bolo to hrozné,“ spomína na neľahké časy Anna, ktorá vtedy vyučovala na univerzite v Sevastopole. „Vďaka generátorom sme mali elektrinu aspoň 2-3 hodiny denne. Niektorí moji študenti z oblastí, kde bolo generátorov pomenej, si však museli vystačiť len s hodinovými dodávkami. Najhoršie sa mali ľudia v bytoch bez plynu, nemali si ani kde navariť. Tak sme prežili dlhé dva mesiace. Len zázrakom sa to zaobišlo bez obetí na životoch.“ Krym to však nepoložilo na lopatky. Dnes sa veľká časť energie dodáva z pevninského Ruska cez podmorský kábel na dne Kerčského prielivu.

Na sankčnom zozname

Chvíľu nám trvá, kým si všimneme, že naše mobilné telefóny sú hluché. Nefunguje roaming. „Sankcie,“ smeje sa Mária z Moskvy. Sprvoti to považujeme za žart. Pridáva sa aj Anna a potvrdzuje, že v rámci sankcií západní operátori odpojili Krym od svojich sietí. Na polostrove fungujú len ruské SIM karty. Problematický je aj výber hotovosti či platba kartou. Aj keď sa sem po čase vrátil MasterCard, neskôr aj Visa, ak je banka spracúvajúca operáciu na sankčnom zozname, platba jednoducho neprejde, prípadne bankomat môže kartu pri pokuse o výber zablokovať. Rusko preto zaviedlo vlastný platobný systém Mir. Život na Kryme tak ide ďalej, aj napriek sankciám, na ktoré najviac doplácajú obyčajní ľudia.

Pre Kyjev je Krym stále ukrajinské územie, len dočasne okupované Ruskom a cudzincom naň umožňuje vstup iba na základe špeciálneho povolenia. Návštevu polostrova letecky cez Moskvu či loďou z blízkeho Krasnodarského kraja považuje za nelegálne prekročenie vlastných hraníc, teda de facto za zločin. Rozhodnutie krymského ľudu o svojom vlastnom osude jednoducho neuznáva. Nebolo by však na škodu nazrieť do histórie, konkrétne do roku 1954. Krym sa totiž vtedy stal súčasťou Ukrajiny rozhodnutím prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR, aj keď zmena teritoriálnej príslušnosti akejkoľvek časti krajiny bez súhlasu občanov do jeho kompetencií podľa ústavy nepatrila. Aj o legálnosti tohto kroku by sa preto dalo polemizovať…

Kašmír, Golanské výšiny, Cyprus, Tibet, Kosovo. Na svete je stále nemálo území, o ktoré sa vedú roky, ba desaťročia neutíchajúce spory. Aj keď rozdeľujú svet politiky a diplomacie na znepriatelené tábory, ich obyvatelia naďalej žijú svoje životy plné každodenných radostí i starostí. Tak ako aj ľudia na Kryme.

Reportáž vyšla v mesačníku Extra plus, www.extraplus.sk