Simferopoľ 16. apríla 2017 (HSP/Foto:Screenshot YouTube)

Po informačnom šume ohľadne „anexie Krymu“, ktorý zorganizovala ukrajinská strana a „priatelia Ukrajiny na Západe“, aj sa obyvateľom Európy a Ameriky ťažko orientuje v najnovších dejinách polostrova, ktoré sa začali 16. marca 2014, v deň referenda.

Vtedy obyvateľom Krymu ponúkli voľbu: znovuzjednotenie s Ruskom alebo návrat Ústavy z roku 1992, ktorá vyhlásila Krym za právny, demokratický svetský štát, ktorý si buduje vzťahy s Ukrajinou na základe zmlúv. Túto Ústavu Kyjev jednostranne zrušil 17. marca 1995 a zvláštne na tom je, že vtedy na Západe nikto nevyzýval ukrajinskú vládu, aby neporušovala normy medzinárodného práva a práva obyvateľov Krymského polostrova.

A predsa vtedy, v roku 1995, prišli robiť „ukrajinský poriadok“ na Kryme a Sevastopole Ukrajinské špeciálne jednotky a Ozbrojené sily Ukrajiny, tieto obsadili budovu Najvyššej rady Ukrajiny, kde sa nachádzala aj administratíva oficiálneho prezidenta Krymu Jurija Meškova a žiadali jeho vydanie. Keď však Meškov neopustil svoje pracovisko, pokúsili sa ho otráviť.

„Prinášali mi stravu do Najvyššej rady. Raz mi akási staršia žena čosi doniesla a veľmi naliehala, aby som si to dal. Vypil som donesenú kompótovú šťavu a stratil som vedomie. Odviezli ma do cholerového baraku na okraji Sevastopoľa. Tam ma šmarili na posteľ s matracom z kovových pružín… Vzápätí za mnou prišiel zástupca Ukrajinskej bezpečnostnej služby a zakázal lekárom nasadiť mi špeciálne lieky. Chápalo sa to ako príkaz na moju likvidáciu. A tu ležím na tomto matraci a cítim, že zomieram. Požiadal som, aby zavolali službukonajúceho lekára a pritom som tak stisol rukami pružiny, že keď som sa prebral, celé dlane som mal od krvi. Pribehol lekár, oživovali ma. A potom ma vojenskou dopravou z Belbeku transportovali do Moskvy. Lekári povedali, že som len zázrakom zostal nažive,“ rozpráva prvý a jediný prezident Krymu.

Takýto bol záver skutočnej, stopercentnej anexie Krymu Ukrajinou; táto anexia sa začala v roku 1991 zo svojvôle ukrajinského parlamentu, ktorý prišil Krymskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku k ukrajinskému územiu napriek výsledkom referenda o vyhlásení autonómie. Anexia za mlčanlivého súhlasu Západu trvala štyri roky. Skončila sa zrušením Ústavy a likvidáciou funkcie prezidenta Krymu. Avšak nikto ani v Európe, ani v Amerike neuvalil sankcie na  novovzniknutú ukrajinskú republiku, ktorá hrubo porušila právo národov na sebaurčenie: podľa sčítania obyvateľstva v roku 1989, tri štvrtiny obyvateľstva Krymu neboli Ukrajinci a nezávislá Ukrajina sa nijako nemohla na Kryme „sebaurčiť“.

Podľa názoru väčšiny obyvateľov Krymu bola v marci 2014 znovunastolená historická spravodlivosť: Ukrajina prišla len o to, čo získala v rokoch 1991 – 1995 nezákonne pomocou podvodu a vojenskej sily. Nároky, ktoré si Ukrajina robí na polostrov, ako aj to, že Západ tieto nároky podporuje, to všetko vyzerá v očiach krymských obyvateľov veľmi čudne. V deväťdesiatych rokoch si svet akosi „nevšimol“, že Ukrajina anektovala Krym, a pošliapané práva občanov Krymskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky nikoho netrápili. Ale keď sa tí istí občania v roku 2014 rozhodli uplatniť svoje právo na sebaurčenie, urobil sa z toho medzinárodný škandál, ktorého plamene sa dodnes nepodarilo uhasiť.

Ukrajina, ktorá si bezostyšne prisvojila Krym na úsvite svojej nezávislosti od ZSSR, zatiaľ veľmi intenzívne propaguje tému „vrátenia“ polostrova do svojej jurisdikcie napriek tomu, že veľmi dobre vie, že drvivá väčšina samotných obyvateľov Krymu je jednoznačne proti takému riešeniu. Je na počudovanie, že do uší OSN sa za posledné tri roky hlas tejto väčšiny nedostal. Ba čo viac, proti Ukrajine ani neboli zavedené sankcie za pokus o odrezanie obyvateľov polostrova od vody a elektriny. Kyjev pritom otvorene vystupoval pod heslom „Krym bude alebo ukrajinský, alebo ľudoprázdny!“

V roku 2014 ukrajinská vláda rozkázala zablokovať Severokrymský kanál (ktorý mimochodom nepostavila Ukrajina, ale komsomolci z celého Sovietskeho zväzu v rokoch 1961 – 1971), v dôsledku čoho sa plocha zavlažovanej pôdy na Kryme zmenšila o 85%. Koncom septembra 2015 skupina krymských Tatárov, ktorí utiekli na Ukrajinu a vystupujú tam v mene Medžlisu krymských Tatárov, zorganizovala dopravnú „blokádu Krymu“: zastavili premávku na diaľniciach vedúcich na Krym, aby sa zabránilo dodávkam ukrajinského tovaru na polostrov a aby tak vznikol deficit potravín, ktorý by viedol k nárastu cien, pretože námorná a letecká preprava z kontinentálneho Ruska, prípadne doprava cez Kerčský prieliv trajektom je veľmi komplikovaná a drahá.

Neskôr, keď vysvitlo, že plán nevyšiel a „potravinová blokáda“ zasiahla najviac malé obchodíky, ktorých majitelia sú krymskí Tatári, Refat Čubarov, predseda Medžlisu, zrazu neočakávane vyhlásil, že „blokádu zorganizovalo niekoľko jednotlivcov, medzi ktorými bol aj predseda Medžlisu, ale samotný Medžlis s tým nemá nič spoločné.“ V konečnom dôsledku najväčšiu ujmu utrpeli ukrajinskí podnikatelia, ktorí prišli o možnosť predávať potraviny obyvateľom Krymu. Veľkoobchodníci na Kryme sa totiž veľmi rýchle preorientovali na dodávky z Ruska, zmobilizovali sa vnútorné zdroje, zjavili sa mobilné trhy, na ktorých sa predávali potraviny z Bieloruska.

V roku 2016 bola na Kryme otvorená sieť značkových maloobchodných predajní radu bieloruských mäsospracujúcich závodov, konkrétne Pinského, Berezovského, Dzeržinského a Brestského, pričom nesmieme zabudnúť, že sa tak stalo v podmienkach tvrdej konkurencie miestnych výrobcov mäsa a údenárskych výrobkov! Napriek tomu sa súkromní podnikavci každý mesiac pokúšajú v taškách a kufroch previezť z Ukrajiny na Krym za účelom priekupníctva viac než tonu potravín živočíšneho pôvodu.

V novembri 2015 si organizátori „obchodnej blokády“ Krymu uvedomili, že svoj cieľ nedosiahli: na polostrove ani nenastal hlad, ani nejako prudko nevzrástli ceny, ani nedošlo k sociálnym protestom. Na dôvažok sa mnohí obyvatelia Krymu začali z blokády vysmievať na sociálnych sieťach, kde uverejňovali fotografie z trhov a obchodov, ktoré vôbec nesvedčili o deficite potravín, ale naopak dokazovali, že situácia s mäsom, chlebom, mliekom a krúpami je na Kryme úplne normálna, nehovoriac o hojnosti rýb a ovocia.

V dôsledku blokády vyšiel najavo aj pre Ukrajinu dosť nepríjemný fakt: do krymských obchodných sietí dodáva sladkosti Lipecká cukrovinkárska fabrika, ktorej majiteľom je Petro Porošenko. Účastníci blokády (k zástupcom Medžlisu sa pridala aj politická strana Pravyj sektor a Civilný korpus Azov) sa neobmedzili iba na blokovanie premávky nákladných vozidiel. Začali zastavovať aj osobné autá, ktoré išli na Krym alebo prichádzali z Krymu, nelegálne „kontrolovali“ civilné osoby, porovnávali doklady obyvateľov Krymu so zoznamami „nepriateľov Ukrajiny“ uverejnenými na portáli Mirotvorec, ktorého iniciátorom je poradca ministra vnútra Ukrajiny.

Veľmi usilovne hľadali najmä ruské pasy, ľudí vyzliekali zo šiat, ponižovali. Syn mojich priateľov, ťažký invalid, ktorý na vlastnej koži zažil takú „kontrolu“, sa nemohol z nej spamätať niekoľko dní a neskôr sa veľmi bál chodiť na Ukrajinu na návštevu príbuzných. Stále rozprával, ako šoféra a spolucestujúcich donútili vystúpiť z auta a vyzliecť sa a ako ich pred hlavňami samopalov vypočúvali. Pätnásťročný Danil, ktorý sa v dôsledku pôrodného poranenia zajakáva, nevedel dosť zreteľne odpovedať na otázky a medžlisovský „kontrolór“ ho štuchol samopalom do boku. Chlapec sa hrozne naľakal. Vtedy sa ho zastal starší brat, a keď sa začali rozčuľovať aj ostatní ľudia, ozbrojený chlap sa stiahol.

V novembri 2015 po neúspešnej „obchodnej blokáde“ Krymu ideológovia blokády prešli na blokádu „energetickú“: mínometnými mínami zničili stožiare diaľkového elektrického vedenia v Chersonskej oblasti. V chladnom ročnom období tak obyvatelia Krymu zostali bez elektriny. Na Kryme bol vyhlásený mimoriadny stav. Keď bola zapojená prvá línia energetického mostu, ktorý spojil polostrov s energetickou sústavou Ruska, medžlisovci blokujúci Krym súhlasili s obnovením dodávok elektriny krymskému obyvateľstvu, ale pred novoročnými sviatkami Ukrajina znovu odpojila Krym od svojej energetickej siete.

Teraz to bol Kyjev, ktorý sa rozhodol vydierať obyvateľov polostrova: sľúbil im elektrinu, ak bude do zmluvy o dodávkach zakomponovaná zmienka o tom, že Krym a Sevastopoľ sú súčasťou Ukrajiny. Prakticky na prahu roku 2016 sa ukrajinská strana rozhodla preveriť výsledky marcového referenda takýmto úskočným spôsobom. Ale previerka skončila totálnym fiaskom. Iba 6,2% opýtaných obyvateľov Krymu bolo ochotných pristúpiť na ukrajinský návrh, zatiaľ čo 93,1% ho zavrhlo a radšej boli odhodlaní znášať ťažkosti počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov. Zmluva s Ukrajinou za ňou diktovaných podmienok uzavretá nebola.

Značné výpadky prúdu pretrvávali až do 18. mája 2016 – tohto dňa bol zrušený režim výnimočného stavu. Obyvatelia Krymu sa naučili žiť a pracovať podľa rozvrhu zapínania a vypínania dodávok elektrického prúdu a využívať tieto každodenné komplikácie pozitívne: mnohí začali častejšie chodiť na prechádzky, stýkať sa s priateľmi, čítať pri svetle sviečok, stýkať sa s priateľmi a susedmi. Obchody si zaobstarali generátory, a ľudia – lucerny. Energetická blokáda odhalila nevýraznejšie slabiny miestnych orgánov – je to ten úžasný prípad, kedy problémy „ukáže“ tma.

Už tri roky je Krym doma, v Rusku. Takto usudzujú obyvatelia Krymu, hlas ktorých nie je ochotný vnímať ani  Západ, ani Ukrajina. Referendum 16. marca 2014, vyvrcholením ktorého bolo znovu zjednotenie Krymu s Ruskou federáciou, väčšina krymských obyvateľov považuje za svoju osobnú udalosť, jedným z najlepších zážitkov svojho života. Avšak, v krivom zrkadle viacerých ukrajinských a západných médií, ktoré počas troch rokov vysielajú fejkové správy, Krym sa prezentuje ako „anektovaný“ a „okupovaný“ a historky o „návrate“ Krymského polostrova na Ukrajinu neprestávajú.

Zdalo by sa, že rozhodnutie obyvateľov Krymu odrieknuť využívanie ukrajinskej elektriny „výmenou“ za postavenie ukrajinského subjektu, by malo jednoznačne presvedčiť všetkých, ktorí majú pochybnosti o výsledku referenda 2014 roka, ktorým Krymčania  potvrdili svoju historickú voľbu – byť spolu s Ruskom. Avšak, právo na sebaurčenie ľudu Krymu sa tvrdohlavo naďalej odmieta.

Existujú aj neuveriteľne surrealistické nuanse: zablúdiac v krymských blokádach, ukrajinská vláda zakázala vývoz osobných vecí z Krymu, čím sa porušujú práva desať tisícok presídlencov, ktorí sa rozhodli spojiť svoj život s Ukrajinou. Nábytok, riad, domáce spotrebiče zadržuje ukrajinská pohraničná stráž – z Krymu smiete prísť na Ukrajinu iba ako turista s ďalekohľadom alebo s golfovou palicou!

Kyjevu vyhovuje taká situácia – umožňuje nehanebne klamať Západ o utlačovaní obyvateľov Krymu zo strany Ruska, aj keď Rusko v žiadnom prípade neobmedzuje snahu jednotlivcov odísť z Krymu na Ukrajinu.  Takých, však, nie je veľa. Po zjednotenia Krymu s Ruskom opustili polostrov predovšetkým členovia radikálnych organizácií a ich rodinní príslušníci, vrátane členov a priaznivcov zakázanej v Rusku teroristickej skupiny “Hizb ut-Tahrir”, ktorá legálne existuje na Ukrajine po mnoho rokov. Zutekalo aj vedenie medžlísu. Avšak, podľa štatistických údajov, nebolo žiadne „sťahovanie národov“:  Krymský polostrov je spoločným domovom pre Rusov, Ukrajincov, Krymských Tatárov, Grékov, Arménov, Karaimov, Krymčakov a mnohých ďalších veľkých i malých národov.

Navyše získanie ruského statusu pre Krym ukázalo, že neexistujú žiadne rozpory v spoločnom dome ruského a ukrajinského obyvateľstva, že to len na Ukrajine sú Ukrajinci vyhlásení „titulárnou národnosťou“ a Rusi sú zbavení občianskych práv. Ak odstránime z rusko-ukrajinskej otázky problém šialeného ukrajinského nacionalizmu, ukazuje sa, že medzi národmi nie je nenávisť, trenice,  žiadne dôvody na vojnu medzi nimi. Krym je žiarivým znázornením: uznané sú tri štátne jazyky – rusky, ukrajinsky, krymsko-tatársky. Moslimské mešity mierumilovne koexistujú s pravoslávnymi chrámami. A keby neboli vojnoví štváči, ktorí sa pokúšajú aktivizovať na Kryme nelegálnu činnosť „Hizb ut-Tahrir“ a ďalších radikálnych organizácií, Krym by nemal iné problémy okrem jediného –  prekonať devastáciu zdedenú po Ukrajine.

Všetky roky nezávislosti Ukrajina využívala dary Krymského polostrova a dedičstvo Sovietskeho zväzu, takže dnes Krym zaostáva za prekvitajúcou Kubáňou.  Je dojem, že ukrajinská macocha sa snažila vytĺcť z krymského pastorka všetko do poslednej kvapky a potom ho prenajať ako vojenskú základňu pre tých istých Američanov. Domov, do Ruska, sa Krym vrátil ako žobrák v handrách – nové oblečenie sa musí znovu ušiť.

A v tom istom čase ľud Krymu každý deň je v ohrození za svoju voľbu, pretože  teroristická ilegalita, podporovaná z Ukrajiny, sa snaží regrutovať mladých ľudí do svojich radov a pripraviť sa na radikálnu akciu. Pred pár dňami na západnom pobreží Krymu, v Jevpatorii, bola odhalená ďalšia skrýša s granátmi, nábojnicami pre automat Kalašnikova a elektrické rozbušky. Niekto si tvrdošijne nepraje mier na Kryme.

Tri roky OSN a západné demokracie zatvárajú oči na historickú voľbu ľudu Krymu. Ukrajina sa opakovane snažila vystupovať proti tejto voľbe použijúc provokácie, blokádu, vydieranie. Avšak, obyvatelia Krymského polostrova boli ochotní žiť bez svetla a tepla, znášať nepohodlnosti a ťažkosti, len aby sa opäť neocitli súčasťou Ukrajiny.

Možno je už naozaj načase otvoriť oči a uznať právo krymského ľudu rozhodovať o svojom osude?