Klaus: Rusko nie je našim susedom, nič si od neho netreba sľubovať, ale netreba sa ho ani báť

Praha 18. septembra 2017 (HSP/klaus/Foto: TASR – Michal Svítok)

Bývalý český prezident Václav Klas pripomína, že v Európe máme národné štáty, a preto sa národný záujem väčšinou zhoduje so záujmom o udržanie, zotrvanie, reprodukovanie toho ktorého národného štátu. Toto zaistiť musíme považovať za najvšeobecnejšie vyjadrenie českého národného záujmu – rovnako to platí aj v prípade Slovenska.

“Našou zvláštnosťou je že po celé tisícročie riešime problém prežitia malej krajiny, ktorá je susedom kontinentálneho hegemóna Nemecka. Niečím naviac je to, že v súčasnosti tento problém riešime v ére nášho členstva v Európskej únii, v špecifickom konštrukte, ktorý stále viac potláča európske národné štáty a usiluje stať sa ich alternatívou. Preto býva nastolenie otázky českých národných záujmov v situácii dnešného usporiadania EÚ považované de facto za otázku zlú, za otázku politicky nekorektnú, otázku nepatričnú,” uviedol Klaus v rozhovore so zakladateľom a šéfom strany Realisté Petrom Robejškomvysielanej na XTV.

Táto “dilema” teda pretrváva už od čias panovníka svätého Václava z 10. storočia až dodnes a pri jej riešení podľa Klausa existujú minimálne tieto varianty, medzi ktorými sa Česká republika musí demokraticky rozhodnúť a usilovať sa o ne (poznamenáva, že niektoré sú jednoduché a dosiahnuteľné, iné sú nerealistické, až utopistické):

– Česká republika ako samostatný, suverénny štát, ktorý nemá sebamenšej ambície uzatvárať sa a izolovať, a preto chce na zmluvnej báze hľadať priateľských partnerov ochotných kooperovať;

– Česká republika ako satelit či v extrémnej verzii súčasť Nemecka, hľadajúci v takomto type vzťahu šancu na svoje prežitie;

– Česká republika ako členský štát celokontinentálnej inštitúcie (či organizácie), ktorá by bola založená na rovnováhe, na rovnocennom postavení všetkých členských krajín (takže bez akéhokoľvek hegemóna);

– Česká republika ako člen dnešnej reálnej, nie len akejsi hypotetickej Európskej únie, ktorá sa vyznačuje stále sa zosiľujúcim hegemoniálnym postavením nášho suseda, Nemecka;

– Česká republika ako člen inej, neceloeurópskej, určite voľnejšej organizácie, zloženej z menšieho počtu krajín (typu V4, Mitteleuropa, v minulosti Rakúsko-Uhorsko atď.).

Klaus je jednoznačne za to, aby všetky tieto varianty mali byť verejne diskutované a mali by byť témou blížiacich sa parlamentných volieb v Českej republike.

Klaus sa k jednotlivým variantám vyjadruje cez nasledovné štyri body:

1. Nerealistická je predstava Európskej únie založenej na rovnocennom postavení členských krajín, čo by umožnilo tzv. vyvažovanie Nemecka a zrušenie jeho prirodzenej vzniknutej hegemoniálnej pozície. To by podľa Klausa mohlo byť eventuálne prijateľným riešením, ale nie je to reálne, pretože dnešná EÚ je nerovnovážnym zoskupením. Takže predstava, sen či ilúzia, že členstvo v (idylickej) EÚ vyrieši problém malej krajiny nachádzajúcej sa vedľa veľkej, sa ukázala byť celkom mylná.

2. Relevantnou otázkou sa dnes stáva, či byť alebo nebyť v tzv. tvrdom jadre EÚ, čo podľa Klausa nie je nič iné, než varianta stať sa satelitom či dokonca súčasťou Nemecka, takže ide o otázku bytia a nebytia samotnej Českej republiky, resp. zmysluplnosti či nezmysluplnosti nastolenia témy českých národných záujmov, ktoré sa nebudú realizovať čiastkovým hlasovaním vo vnútri EÚ.

3. Hoci pre mnoho ľudí je prvá varianta – úsilie o samostatný štát, nerealistická a že povedie k skĺznutiu do niektorej inej varianty, Klaus tvrdí, že napriek tomu by mohlo stáť za to sa o ňu usilovať. Jej subvariantou je hľadanie nejakého zoskupenia krajín, s ktorými by bylo možné vytvoriť niečo menšie ako celokontinentálne integračné zoskupenie.

4. Ak niekto podľa Klausa má pocit, že päť ponúkaných variánt sa netýka vzťahov s Ruskom, Klaus dodáva konštatovanie: “Už by sme sa konečne mali začať chovať na základe vedomia, že tesná väzba k Rusku v druhej polovici dvadsiateho storočia bola ojedinelou, neopakovateľnou epizódou našich dejín. Rusko nie je našim susedom, nič si od neho netreba sľubovať, ale netreba sa ho ani báť (a už vôbec nie zneužívať túto obavu k vnútropolitickej manipulácii).”