Kardinál Ladaria: V hre je tu dôstojnosť ľudského života a lekárskeho povolania

Bratislava 23. septembra 2020 (HSP/vaticannews/Foto:vaticannews)

Vznik a cieľ nového dokumentu Kongregácie pre náuku viery Samaritanus bonus (Dobrý Samaritán) – List o starostlivosti o osoby v kritických a terminálnych fázach života priblížil pri jeho prezentácii v utorok 22. septembra vo vatikánskom Tlačovom stredisku prefekt spomenutej kongregácie kardinál Luis Francisco Ladaria Ferrer SJ

Kardinál Ladaria, ktorý prezentoval list Samaritanus bonus spolu s ďalšími troma kolegami z Rímskej kúrie, vysvetlil ohľadom jeho vzniku, že návrh spracovať dokument o otázkach týkajúcich sa sprevádzania chorých v kritických a terminálnych fázach života sa na pôde Kongregácie pre náuku viery objavil v roku 2018:

„Otcovia Dikastéria navrhli, že by bol vhodný taký dokument, ktorý by sa téme venoval nielen doktrinálne správnym spôsobom, ale aj so silne pastoračným akcentom a so zrozumiteľným jazykom, na úrovni pokroku lekárskej vedy. Bolo treba prehĺbiť osobitne témy sprevádzania a starostlivosti o chorých z teologického, antropologického a lekársko-nemocničného hľadiska, sústrediac sa aj na niektoré relevantné etické otázky, súvisiace s primeranosťou terapií a týkajúce sa výhrady vo svedomí a pastoračného sprevádzania chorých v terminálnom štádiu života.“

Po rozbehnutí prípravných prác sa s prispením viacerých expertov postupne zrodil text dokumentu.  Kardinál Ladaria poukázal na jeho teologický obsah:

„Text popri postave Dobrého Samaritána ponúka v krátkosti odkaz na postavu trpiaceho Krista, ako svedka účastného na fyzickom utrpení, na skúsenosti s ľudskou chúlostivosťou a dokonca bezútešnosťou, ktoré sa u neho stávajú odovzdaním sa v dôvere do Otcovej lásky. Takéto dôveryplné odovzdanie sa Otcovi, v horizonte zmŕtvychvstania, dáva vykupiteľskú hodnotu samotnému utrpeniu a odkrýva za tmou smrti svetlo nadpozemského života. K perspektíve toho, kto sa stará o osoby v kritických a terminálnych fázach života, sa takto v texte vhodne pripája aj perspektíva nádeje ohľadom utrpenia prežívaného tými, ktorí sú zverení do láskyplnej starostlivosti zdravotníkov.“

Každý chorý potrebuje nielen byť vypočutý, ale vnímať, že ten, kto pri ňom stojí aj chápe, čo to znamená cítiť opustenosť a úzkosť pred blížiacou sa smrťou. Prefekt Kongregácie pre náuku viery poukázal na dôležité rozlíšenie postojov:

„V historickej dobe, v ktorej sa vyvyšuje autonómia jednotlivca a oslavujú sa prednosti individuality, je dôležité pamätať na to, že hoci je pravdou, že každý prežíva svoje vlastné utrpenie, vlastnú bolesť a vlastnú smrť, v tomto prežívaní má vždy dôležitú váhu pohľad a prítomnosť druhých. Okolo kríža sú aj funkcionári Rímskeho štátu, sú tam zvedavci, sú tam ľudia nevšímaví, ľahostajní i zatrpknutí; sú pod krížom, „nestoja“ však pri Ukrižovanom. Na oddeleniach intenzívnej starostlivosti, v domovoch pre chronicky chorých ľudí, môžeme byť prítomní ako funkcionári, alebo ako tí, čo naozaj „stoja“ pri chorom.“

Dokument s názvom Samaritanus bonus – Dobrý Samaritán – schválil Svätý Otec 25. júna, a bol podpísaný predstavenými Kongregácie pre náuku viery v deň liturgickej spomienky sv. Kamila de Lellis. Tento svätec vniesol nového ducha do starostlivosti o chorých v dobe na prelome 16. a 17. storočia, keď nevyliečiteľne chorých zväčša dávali do starostlivosti najatým ľuďom, neraz i kriminálnikom, prinúteným k takejto práci, alebo takým, čo sa ňou živili len z núdze. Sv. Kamilovi išlo o zmenu tohto stavu, aby tí, čo slúžia chorým, nerobili to pre žold, ale dobrovoľne a z lásky k Bohu, tak ako sa stará matka o vlastné choré dieťa.

Kardinál Ladaria ďalej priblížil charakter listu Samaritanus bonus z pohľadu morálnej náuky Magistéria:

„Aj keď je náuka Cirkvi v tejto veci jasná a obsiahnutá v známych magisteriálnych dokumentoch – osobitne v encyklike Evangelium vitae od sv. Jána Pavla II. (25. marec 1995), v Deklarácii Iura et bona od Konkregácie pre náuku viery (5. mája 1980), v Novej charte zdravotníckych pracovníkov (2016) od vtedajšej Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve, okrem početných príhovorov a vystúpení zo strany pápežov poslednej doby –, nové organické vyjadrenie Svätej stolice o starostlivosti o osoby v kritických a terminálnych fázach života sa ukázalo byť vhodné  a potrebné vzhľadom na dnešnú situáciu charakterizovanú medzinárodným kontextom civilnej legislatívy, ktorý je čoraz permisívnejší ohľadom eutanázie, asistovanej samovraždy a pokynov týkajúcich sa konca života.

Čo sa toho týka, zvlášť špeciálnym prípadom, v ktorom je nevyhnutné nanovo potvrdiť učenie Cirkvi, je pastoračné sprevádzanie toho, kto vyslovene požiadal o eutanáziu alebo o asistovanú samovraždu. Aby takýto človek mohol prijať rozhrešenie pri sviatosti zmierenia, ako aj pomazanie chorých a viatikum, je potrebné, aby takáto osoba, eventuálne zaregistrovaná v združení, ktoré jej má garantovať eutanáziu alebo asistovanú samovraždu, preukázala predsavzatie ustúpiť od takéhoto rozhodnutia a zrušiť svoju registráciu v takej organizácii.

Zo strany tých, ktorí duchovne pomáhajú týmto chorým, je neprípustné akékoľvek vonkajšie gesto, ktoré by mohlo byť interpretované ako schvaľovanie úkonu eutanázie, čo i len implicitné, ako napríklad tým, že by zostali prítomní v momente jej vykonávania. Ale zároveň s tým treba vždy ponúknuť pomoc a vypočutie, ktoré sú vždy možné, vždy povolené a vždy sa o ne treba usilovať, spolu s hlbším vysvetlením obsahu sviatosti, s cieľom dať dotyčnej osobe až do poslednej chvíle k dispozícii prostriedky, aby sa mohla [pre takéto prijatie sviatosti] rozhodnúť v plnej slobode (porov. Samaritanus bonus, V, 11, 41-42).“

Kardinál Luis Ladaria na záver zdôraznil, že požiadavka starostlivo sa ujať blížneho sa neobmedzuje len na prípad liečiteľnej choroby, ale aj v situáciách nepravdepodobného alebo nemožného uzdravenia:

„Sprevádzanie lekárske a opatrovateľské, psychologické a duchovné, je neodmysliteľnou povinnosťou, pretože opak by bol nehumánnym opustením chorého. Medicína, ktorá sa opiera o mnohé vedy, má aj jeden dôležitý rozmer „terapeutického umenia“, ktoré predpokladá úzky vzťah medzi pacientom, zdravotníkmi, príbuznými a členmi rozličných komunít, ku ktorým dotyčný chorý človek patrí.“

Reklama

Svoje vystúpenie na pôde Tlačového strediska Svätej stolice zakončil prefekt Kongregácie pre náuku viery dôrazom na neochvejnosť nádeje:

„Svedectvo kresťanov ukazuje, ako je nádej vždy možná, aj keď je život zahalený a obťažený „kultúrou skartovania“. A všetci sme povolaní ponúknuť náš špecifický príspevok, pretože – ako povedal pápež František (obracajúc sa na vedúcich Lekárskych zväzov zo Španielska a Latinskej Ameriky 9. júna 2016) – v hre je tu dôstojnosť ľudského života a dôstojnosť lekárskeho povolania.“

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.