„Ako profesionálny a praktizujúci klinický psychológ som si nikdy nemyslel, že sa stanem obeťou čoraz cenzúrnejšieho kanadského štátu,“ povedal Peterson pre britský konzervatívny denník a dodal, že sa nepodriadi súdom nariadenej „prevýchove sociálnych médií“ a bude proti tejto kanadskej „idiocii“ pokojne bojovať na Najvyššom súde. Na sociálnych sieťach sa objavila aj petícia proti Petersonovej nútenej „prevýchove na sociálnych sieťach“, ktorú podpísalo takmer 100 000 ľudí.

Prinášame vám preklad Petersonovho článku:

Ako profesionálny klinický psychológ som si nikdy nemyslel, že sa stanem terčom čoraz väčšej cenzúry v Kanade. A predsa, podobne ako mnohí iní – vrátane učiteľov, zdravotných sestier a iných profesionálov – sa to stalo. V mojom prípade súd potvrdil príkaz Kolégia psychológov Ontária, aby som absolvoval školenie o sociálnych médiách, inak prídem o licenciu na výkon povolania, ktorému som slúžil väčšinu svojho dospelého života.

Dôvod? Zrejme kvôli hŕstke tweetov na mojich sociálnych sieťach. Áno: hrozí mi, že prídem o licenciu na výkon povolania odborníka v oblasti duševného zdravia kvôli sťažnostiam malého počtu ľudí na úplne nepreukázané „škody“ spôsobené mojimi politickými názormi.

Títo sťažovatelia – z ktorých väčšina ani nežije v Kanade, nikto z nich nie je mojím klientom, ani nikoho z nich nepozná, ani nemal žiadny kontakt s osobami, ktoré som svojimi názormi hypoteticky poškodil – podali sťažnosť na to, čo som povedal, Kolégiu ontárijských psychológov prostredníctvom praktického online formulára. Tento údajne vážený orgán mal možnosť sa týmito sťažnosťami nezaoberať, ale zrejme sa pred niekoľkými mesiacmi rozhodol, že moje správanie sa nestretlo s ich súhlasom. Musel som súhlasiť s ich požiadavkami, aby som absolvoval školenie s jedným z ich samozvaných „odborníkov na sociálne médiá“ – sedenia neurčitej dĺžky, ceny a obsahu – a zdá sa, že ak by som tak neurobil, bol by som predvedený pred formálne disciplinárne konanie a v prípade, že by sa zhodlo na úsudku o pochybení, zbavený licencie.

Právo akadémie na takýto postup teraz potvrdil krajinský súd napriek tomu, že zjavne pripustili, že by to mohlo porušovať moje základné práva.

Petersonove údajné prehrešky

Moje prehrešky? Dva tweety kritizujúce Justina Trudeaua; jeden kritizujúci jeho bývalého šéfa štábu, ktorý pred niekoľkými rokmi odstúpil po škandále; jeden ironicky komentujúci identitu mestského radného v Ottawe, ktorý sa podľa môjho názoru zachoval mimoriadne neodpustiteľne počas slávneho protestu proti konvoju kamionistov; a jeden namietajúci proti konaniu lekárov vykonávajúcich mastektómiu na úplne zdravých ženách – často neplnoletých – spolu s kritikou slávnej herečky, ktorá podstúpila takúto „liečbu“ a potom jej výhody propagovala svojim nevedomým fanúšikom. V spojení s tým celý prepis podcastu, ktorý som robil s Joeom Roganom a v ktorom som vyjadril pochybnosti, podľa môjho názoru plne oprávnené, o platnosti idiotských modelov, ktoré ekonómovia bezstarostne ukladajú na osudové klimatické predpovede, ktoré používajú ekožralovia a rádoby tyrani na ospravedlnenie extrémnych politík, ktoré poškodia milióny ľudí. Nakoniec sa objavil tweet, ktorý zjavne zranil city plus size modelky (podľa sťažovateľov ju nepoznali), ktorá sa promenádovala na obálke časopisu hypoteticky venovaného oslave atletiky a zdravia.

Každý jeden názor bol politickou alebo psychologickou výpoveďou; každý postrádal skutočne zdokumentovateľnú „ujmu“ – snáď s výnimkou nežnej citlivosti niektorých kanadských moralistov, v ktorých ústach by sa maslo neroztopilo, v krajine fatálnej prívetivosti a samoľúbosti.

Politizácia regulovaných povolaní

V západných krajinách vrátane Kanady existuje mnoho „regulovaných povolaní“, ktorých správanie je považované za kľúčové pre verejný záujem, a preto ich odborníci musia dodržiavať určité normy na ochranu verejnosti. Táto myšlienka fungovala dlhé roky. V Kanade, ako aj inde, tieto profesijné kolégiá s právomocou delegovanou vládou obmedzili svoje opatrenia na situácie zjavného profesionálneho pochybenia.

V posledných rokoch sa však tieto orgány – s ich širokými a neobmedzenými regulačnými a sankčnými možnosťami – stali zbraňou tých istých ľavicových ideologických radikálov, ktorí prenikli a podkopali vysoké školstvo, médiá, súdnictvo, právo, vedu a vládu. Každý radikál kdekoľvek môže podať takú sťažnosť, ktorá môže zastaviť život odborníka, a čoraz viac sa môže spoliehať na to, že tieto uchvátené vysoké školy a iné profesijné regulačné orgány podporia a budú presadzovať ich štvavé, pomstychtivé, malicherné, zlomyseľné a ideologicky motivované „sťažnosti“. A to bez ohľadu na to, koľko dobrého urobil cieľ ich sťažnosti – nezávisle od vzdelania, povesti alebo postavenia cieľa a za sprievodu hlbokých vreciek a nekonečného množstva času, ktoré majú obvinitelia a protivníci k dispozícii, podporovaní zdrojmi samotnej vlády.

Stačí povedať: Odvolal som sa proti rozhodnutiu mojej odbornej vysokej školy. Súd však moje odvolanie zamietol a rozhodol, že hoci som mal svoje práva podľa Charty – svoje ústavné právo na slobodu prejavu -, profesijný regulačný orgán má v podstate neobmedzenú moc nad určením toho, aké obmedzenia považoval za vhodné zaviesť vo svojom profesijnom kontexte, a to akýmkoľvek retroaktívnym spôsobom, ktorý považoval za vhodný. Mimochodom, ide o súd, na čele ktorého stoja nominanti práve tej administratívy, ktorú som kritizoval (a ktorá bola nedávno a nezávisle odo mňa kritizovaná za nevhodné vzťahy, ktoré nadviazala so súdnictvom).

Kanaďania si teraz musia uvedomiť, že právo na slobodu prejavu v ich krajine podlieha obmedzeniam, ktoré môže zaviesť akákoľvek úroveň vlády z akéhokoľvek dôvodu.

Viem veľmi dobre, že mnohí odborníci v Kanade sú zbabelí do takej miery, že sú nútení klamať; opakovane mi to hovoria v súkromí. A keď odborníci musia klamať, nemôžu už ďalej riadne vykonávať svoju prácu a trpí tým verejnosť. Viem tiež, že je to čoraz častejšie na celom Západe. Preto rastie medzinárodný záujem o nebezpečný sociálny experiment, ktorý sa odohráva v Kanade, keďže sa vezie na čele vlny prebudeného šialenstva, ktorá hrozí zaplaviť celý západný svet.

Úpadok a pád Kanady

Prečo sa situácia v krajine javorového listu zdá byť mimoriadne pochmúrna? Väčšinu histórie našej krajiny sme boli zázračne a našťastie nudní: naša ústava, ktorá bola až do roku 1982 bezpečne pod britskou autoritou, zakotvovala „mier, poriadok a dobrú vládu“ ako najzákladnejšie princípy nášho panstva. Nebolo to volanie, ktoré sa ozývalo na zhromaždenie našich dobrých priateľov na juh od hraníc, ktorí sa zamerali na oveľa dramatickejšie a slobodomyseľnejšie „život, slobodu a hľadanie šťastia“. Bolo to však dosť dobré na to, aby vznikol spoľahlivý, bezpečný, zabezpečený a slobodný štát, konzervatívny v klasickom zmysle slova „malé k“, s inštitúciami predvídateľnými aj čestnými a s hospodárstvom produktívnym aj štedrým.

To sa začalo meniť v 80. rokoch 20. storočia. Náš švihácky premiér Pierre Elliot Trudeau – otec súčasného premiéra, nášho súčasného princa-klauna – zúfalo hľadal dedičstvo a riešenie chronického problému, ktorý predstavovali quebeckí separatisti, ktorí skutočne ohrozovali celistvosť krajiny. Quebec bol poslednou feudálnou krajinou na Západe: mimoriadne tradičnou a ovládanou veľmi malou, úzkou, v podstate dedičnou elitou až do konca 50. rokov 20. storočia. Quebec sa toho všetkého zbavil v priebehu niekoľkých krátkych rokov v záchvate slobody 60. rokov, pričom sa mimoriadne rýchlo znížila pôrodnosť a sobášnosť (obe patria dnes k najnižším na svete) a opustil katolícku cirkev v prospech hrubého nacionalizmu a viac-menej socialistickej utópie, ktorú uprednostňovali tí, ktorí sa usilovali o rozbitie krajiny.

Trudeau starší, ktorý bol z ústavného hľadiska nespokojný so základným odvodením Kanady od Británie, využil túto príležitosť, aby sa zapísal do dejín, a začal agitovať za „vrátenie ústavy domov“. Urobil tak, prepísal našu základnú právnu zmluvu a pripojil k nej svoju vychvaľovanú Chartu práv a slobôd, ktorú pred Kanaďanmi prezentoval ako konečnú záruku slobôd, ktoré sme aj tak požívali pod oveľa spoľahlivejšou záštitou britského zvykového práva. Quebec však vztýčil prostredný prst a odmietol sa stať signatárom novej dohody – dokonca aj po tom, čo Trudeauova vláda opustila aj svoje zásady a do samotnej Charty, ktorá hypoteticky chránila našich občanov, zahrnula jedovatú pilulku: klauzulu v článku 33 tohto dokumentu, ktorá naznačuje, že práve tieto ústavné práva môže viac-menej podľa svojej ľubovôle obmedziť ktorákoľvek vláda v Kanade, federálna alebo provinčná, ak má na to chuť.

Kanadská vláda vo svojej vlastnej dokumentácii s nevedomým ironickým podceňovaním uvádza, že „článok 33 je medzi ústavami krajín s ústavnou demokraciou jedinečný“. Je jedinečný, pretože v podstate vyvracia Chartu – a bol navrhnutý tak, aby upokojil práve Quebec, ktorý nikdy neuspokojil a ktorý sa za 40 rokov nasledujúcich po „repatriácii“ nikdy formálne neprihlásil k dohode.

A to nie je všetko. Kanada bola veľmi skorým šíriteľom myšlienky „skupinových práv“. Quebekovia zase začali byť posadnutí potenciálnou hrozbou, ktorú pre jazyk a kultúru ich provincie predstavovala anglická Kanada (v skutočnosti anglický Západ na čele s kultúrne dominantnými Američanmi). Mali na to istý dôvod: vzmáhajúce sa USA boli a sú kultúrnou silou, s ktorou treba počítať, a aj anglickí Kanaďania boli znepokojení slonom na juhu, schopným kedykoľvek sa prevrátiť, nedbajúcim na svojho oveľa menšieho severného suseda a zároveň oveľa hlučnejším a účinnejším divadlom. Aby sa krajina udržala pohromade, Kanada začala uprednostňovať práva svojich takzvaných zakladajúcich národov (Britov, Francúzov a pôvodných obyvateľov tejto krajiny, pôvodných Kanaďanov) a trvať na tom, aby skupiny, ktoré tvorili, mali práva rovnocenné alebo nadradené právam jednotlivých občanov. Vtedy to bol veľmi zlý nápad a v nasledujúcich desaťročiach sa stal ešte horším. Kanada sa tvári ako „multikultúrna“ spoločnosť a predstiera, že tolerancia bez mozgu – v skutočnosti bezbrehá láskavosť – predstavuje cestu k mieru a pokoju, pričom úplne zabúda, že prílišný multikulturalizmus často podnecuje nepokoje.

Túto zlú situáciu ešte zhoršuje naivný prejav cnosti syna Pierra Trudeaua: nekvalifikovaného učiteľa divadla na čiastočný úväzok, ktorý sa podľa nedávneho prieskumu stal najmenej obľúbeným premiérom krajiny za posledných 55 rokov. Bol to ten istý Justin Trudeau, ktorý v roku 2015 slávne vyhlásil, že „v Kanade neexistuje žiadna základná identita, žiadny hlavný prúd“, a trval na tom, že krajinu spája len málo okrem prijatia kultúrnej rozmanitosti a domnelých hodnôt otvorenosti a rešpektu.

Čo je však krajina bez ústrednej identity? Bezcieľna, a preto úzkostlivá aj beznádejná; čo je horšie, náchylná na nadvládu frakčných myšlienok, ktoré budú nevyhnutne bojovať o centrálne miesto v neprítomnosti centra, ktoré sa musí takým či onakým spôsobom vytvoriť. To je tienistá stránka naivného „multikulturalizmu“, ktorý odsúdil svet na neustály frakcionalizmus a všetky jeho sprievodné hrôzy.

Idiotské kupčenie Kanady a zbabelé trvanie na skupinových právach nás pripravuje na nadvládu metamarxistov, ktorí trvajú na tom, aby kolektív mal prednosť pred jednotlivcom. Tým, že Kanada zahrnula klauzulu o bezpodmienečnosti, aby neúspešne uspokojila separatistov, vyprázdnila ochranu práv, ktoré by inak mohli chrániť jednotlivca pred skupinovým myslením. Trvanie Justina Trudeaua na tom, že Kanada nemá žiadnu ústrednú identitu, umožnilo ideologicky posadnutým hlupákom, ktorí nevedia nič o veľkej tradícii britského spoločného práva a ktorí pohŕdajú západnou tradíciou, urobiť zo svojich postmoderných myšlienok ústrednú os, okolo ktorej sa táto kedysi spoľahlivá krajina teraz podľa zákona musí otáčať.

Kanaďania majú v zásade právo na slobodu prejavu, ale Charta práv a slobôd je vážne a fatálne obmedzená klauzulou notwithstanding a ponecháva naše práva v ohrození.

Budúce bitky

Svoje práva vyplývajúce z Charty – hoci ich v skutočnosti považujem za Bohom dané a zakorenené skôr v britskom zvykovom práve – vyjadrujem písaním, prednáškami a používaním sociálnych médií. V dôsledku toho som sa dostal do konfliktu s drobnými autoritami v Kanade, vrátane môjho bývalého pôsobiska, Torontskej univerzity, kde mi môj nesúhlas s neslávne známym návrhom zákona C-16 nakoniec znemožnil pokračovať vo funkcii profesora na tejto zbabelej inštitúcii, hoci vďaka nemu sa moje názory a práca dostali do povedomia širokej verejnosti. Odvtedy pokračujem vo vyjadrovaní svojho nesúhlasu so súčasnou administratívou v Ottawe a s deštruktívnym ideologickým idiotstvom, ktoré ohrozuje moju krajinu a samotný Západ.

Preto budem proti tejto hlúposti bojovať až na Najvyššom súde, ak to bude potrebné. Po zamietnutí môjho odvolania som poveril svojich právnikov, aby informovali kolégium, že sa nepodriadim ich mandátu na nútenú prevýchovu, a aby pokračovali v disciplinárnom konaní, ktoré sľúbili, že sa uskutoční. V minulosti sa takéto pojednávania nahrávali na video a zverejňovali. Pochybujem, že kolégium bude mať odvahu urobiť to isté v mojom prípade, hoci vynaložím všetko úsilie, rozumné aj nerozumné, aby som zabezpečil, že každý prvok tohto konania bude prístupný širokej medzinárodnej kontrole. Príslušné dokumenty som už zverejnil na internete, pretože som úplne spokojný s tým, že všetko, čo som urobil, sa bude posudzovať v plnom rozsahu.

Viem však, že len málo ľudí je v takej situácii, aby mohli viesť takýto boj: mám prostriedky potrebné na to, aby som viedol niekoľkoročný súdny spor, ktorý je však nesmierne drahý (desiatky tisíc dolárov mesačne). Mám k dispozícii aj komunikačné prostriedky, aby som mohol zverejniť, o čo presne ide. Robím to v mene tých, ktorí tak nemôžu urobiť.

Bez ohľadu na výsledok som sa dohodol s inými jurisdikciami – kanadskými aj inými -, aby som si v prípade, že sa úradom v Ontáriu podarí odobrať mi licenciu, mohol v okamihu obnoviť jej platnosť.

Nechám na čitateľoch, aby sa zamysleli nad tým, čo by to znamenalo pre slobodu prejavu v Kanade – a v tejto súvislosti aj vo zvyšku čoraz blahosklonnejšieho západného sveta.