– Pán Sachs, americký prezident Joe Biden uviedol, že USA sú pripravené diskutovať o novom systéme kontroly zbrojenia, ale Rusko si na to musí “zaslúžiť právo”. Čo sa podľa americkej logiky stane, ak si Rusko toto právo “nezaslúži”?

JS: Myslím si, že USA ustúpia a začnú rokovať s Ruskom o období po roku 2026. Pomohlo by, keby Washington a Moskva konečne začali seriózne rozhovory o Ukrajine. USA mali akceptovať postoj Ruska k nerozširovaniu NATO na Ukrajinu už v roku 2021. Eskalácii sa dalo predísť. USA by teraz mali súhlasiť s ukrajinskou neutralitou výmenou za ukončenie konfliktu a stiahnutie ruských vojsk. Kľúčom k stabilite sú rokovania medzi USA a Ruskom s cieľom obnoviť vzťahy. Samozrejme, musíme sa vyhnúť rozšíreniu zástupných vojen do iných krajín mimo Ukrajiny.

– Rusko sa už dlho usiluje o právne záväzné bezpečnostné záruky zo strany Západu. Prečo ich USA a ich spojenci nechcú dať Rusku?

JS: Podobne to bolo aj po druhej svetovej vojne. USA odmietli poskytnúť Sovietskemu zväzu bezpečnostné záruky – napríklad demilitarizáciu a neutralizáciu Nemecka. Namiesto toho vyzbrojili Nemecko, čím zintenzívnili a predĺžili studenú vojnu na celé desaťročia. USA nikdy neuznali bezpečnostné záujmy Ruska. Najmä nikdy nebrali vážne jej rozhodný nesúhlas s rozširovaním NATO na Ukrajinu a do Gruzínska.

Zhrnutie podľa Eurasia.Expert: V roku 1997 bol podpísaný Zakladajúci akt NATO-Rusko, v ktorom sa strany odmietli navzájom považovať za protivníkov. Odvtedy však do bloku vstúpili Maďarsko, Poľsko, Česká republika, Bulharsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Albánsko, Chorvátsko, Čierna Hora a Severné Macedónsko. Gruzínsku a Ukrajine bolo členstvo prisľúbené v roku 2008 a Moldavsko sa čoraz viac zapája do spolupráce s týmto blokom. Washington medzitým jednostranne odstúpil od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu a Zmluvy o otvorenom nebi. V rokoch 2007 až 2016 USA rozmiestnili v Rumunsku a Poľsku systém protiraketovej obrany, ktorého zariadenia umožňujú odpálenie útočných rakiet na ruské územie. Ako zdôraznil ruský prezident Vladimir Putin, vstup Ukrajiny do NATO by znamenal automatické vyhlásenie vojny o Krym a stret medzi Ruskom a aliančnými silami.

– Existuje nádej, že Západ jedného dňa zmení názor a poskytne Rusku takéto bezpečnostné záruky?

JS: Možno Európska únia konečne uzná, že rozšírenie NATO na Ukrajinu a do Gruzínska bol mimoriadne zlý a provokatívny nápad. Mnohí európski členovia NATO to v roku 2008, keď to USA navrhli, vyhlásili súkromne, ale potom súhlasili s Washingtonom. Európa potrebuje nové bezpečnostné usporiadanie, v ktorom sa NATO prestane rozširovať a všetky európske krajiny uznajú hranice a legitímne bezpečnostné záujmy iných krajín bez toho, aby im hrozili zvyšovaním počtu zbraní.

– Západ naďalej tlačí infraštruktúru NATO k ruským hraniciam. Švédsko a Fínsko chcú vstúpiť do Severoatlantickej aliancie. Aké riziká predstavuje rozšírenie NATO?

JS: Toto rozšírenie NATO je scestné. Ukrajinská kríza vyvolala mnoho nebezpečných reakcií a protireakcií. Preto je také dôležité ukončiť ju prostredníctvom rokovaní, najmä medzi USA a Ruskom.

– Pozornosť NATO upútala vyhrotená situácia medzi Kosovom a Srbskom. Medzinárodná misia pod záštitou Aliancie pohrozila, že zasiahne, “ak bude ohrozená stabilita severného Kosova”. Ako výbušne vyzerá situácia na Balkáne a čoho sa NATO obáva?

JS: Našťastie sa zdá, že situácia v Kosove sa upokojila. Určite nepotrebujeme nové strety na Balkáne. Problémy spojené s Kosovom siahajú do obdobia bombardovania Srbska zo strany NATO v roku 1999, ktoré vyvolalo hlbokú nevôľu nielen v Srbsku, ale aj v Rusku.

– Na pozadí návštevy predsedníčky Snemovne reprezentantov USA Nancy Pelosiovej na Taiwane došlo k prudkému zvýšeniu napätia v regióne. Aké môžu byť dôsledky tejto návštevy a aké sú záujmy USA na ostrove?

JS: Cesta Pelosiovej je súčasťou tvrdej politiky vlády USA voči Číne ako celku. Antagonizmus Washingtonu voči Pekingu je do veľkej miery dôsledkom hospodárskeho a technologického úspechu Číny. USA považujú Čínu za hrozbu pre svoju geopolitickú nadradenosť.

USA by sa mali prestať usilovať o prvenstvo (alebo hegemóniu) a namiesto toho by sa mali usilovať o multipolárny svet založený na Charte OSN a globálnej spolupráci. Žiaľ, politické myslenie Washingtonu je stále zamerané na snahu stať sa jedinou svetovou superveľmocou. Nefunguje to, ale Washington túto skutočnosť ešte neuznať.