Konferenciu otvoril jej hlavný organizátor a moderátor, europoslanec Boris Zala (Smer-SD). Uviedol, že by mala prítomným priblížiť vízie budúcej Európskej únie v sociálnodemokratických a iných ľavicových stranách a problematiku vývoja ľavice v krajinách východnej Európy.

Prvý príspevok tohto diskusného fóra priniesol Matej Ivančík, bola to analýza toho, ako sa zmenili programy sociálnodemokratických strán za desať rokov od roku 2009. Vo svojom zaujímavom referáte okrem iného uviedol, že z programu jednotlivých strán sa stratila podpora odzbrojovania, stratila sa tiež podpora vstupu Turecka do EÚ, v dôsledku novej americkej politiky s príchodom Donalda Trumpa sa zmenil aj postoj týchto strán k USA, zmenila sa tiež ich migračná politika, posilnenil sa dôraz na spoluprácu s tretím svetom a NATO. Ivančík tiež spomenul, že sa v týchto programoch nepracuje s termínom národný štát.

Zala upozornil, že od roku 2009 socialisti v Európe až na výnimky v podstate stále prehrávajú a strácajú, keď najmenej v desiatich štátoch EÚ zaznamenali výrazný prepad pozícií. Okrem Španielska, kde však za ich úspechom neboli tradičné ľavicové témy, ale emócia, zápas proti obnovovaniu frankizmu, a najmä téma ochrany žien, čo je špecificky citlivou problematikou v Španielsku, ktoré „trpelo patriarchálnou štruktúrou rodiny“, ako uviedol Zala.

„Všetci cítia, že ľavica potrebuje zmenu naratívu, spôsobu, akým oslovuje človeka. Len nevieme ako, čo má byť novým obsahom. Vidíme potom, že aj mnohí ľavicoví politici siahajú na typicky pravicové témy,“ tvrdí Zala.

Na konferencii vystúpil aj popredný ľavicový publicista, filozof, vysokoškolský učiteľ Eduard Chmelár. Vo svojom vystúpení bol voči sociálnej demokracii značne kritický: „Rozbor programov sociálnodemokratických strán krásne ukázal, prečo je ľavica v kríze: lebo je neuveriteľne nudná.“

Chmelár tiež povedal: „Dnes často počujeme, že rozdiely medzi ľavicou a pravicou nemajú žiaden zmysel. To je klasický trik minimálne u nás od čias Mikuláša Dzurindu, ktorý používa pravica vždy, keď sa buď hanbila, alebo nechcela priznať, aké ideologické pozadie majú jej kroky, a napokon vždy to skončilo pri pravicových riešeniach.“

„Po kríze z roku 2008, keď sa zdalo, že neoliberalizmus je mŕtvy, každý automaticky očakával, že je to zadosťučinenie, rehabilitácia sociálnej demokracie. Lenže sociálna demokracia neurobila zhola nič, aby reagovala na túto udalosť, okrem prečudných floskúl, ktoré sa ukázali ako zbytočné, pretože po roku 1989 skončil na smetisku dejín nielen marxizmus-leninizmus, ale aj klasický princíp sociálnej demokracie s jej predstavou o budovaní sociálneho štátu. Demokratická ľavica za posledné desaťročia neustále ustupovala. Najprv sa vzdala svojho klasického ideálu, teda dosiahnutia socialistickej spoločnosti demokratickou, reformnou cestou. Potom sa podujala na budovanie sociálneho štátu, čo je opäť koncept, ktorý nie je jej vlastný, ale prevzatý od kresťanskej demokracie. A napokon sa rozhodla, že ide krotiť kapitalizmus, ale ani to sa jej nedarilo,“ tvrdí Chmelár.

A nemilosrdne konštatuje: „Sociálna demokracia podľa mňa zlyhala, a treba to povedať takto tvrdo a otvorene. To nie je len o hľadaní nejakej paradigmy, ale zlyhal jej základný predpoklad, ktorým celé desaťročia oslovovala verejnosť. Stratila ideál: nie v zmysle utópie, ale v zmysle cieľa, ku ktorému smeruje.“

Chmelár tvrdí, že vzkriesenie ľavice by bolo možné len za predpokladu, že obnovíme autenticitu jednoty politiky a ekonomiky: „Štandardné tu už nie je nič, žijeme v období takzvaných hybridných ideológií, keď sa spájajú veci, v ktorých majú chaos politológovia, nie to ešte bežní ľudia.“

„To, že strany sa vzdávajú ideologických názvov a máme tu všelijaké názvy ako ,Smer‘, ,Za ľudí‘ a podobne, to nie je náhoda, ale celkom pragmatický prístup zohľadňujúci fakt, že keďže väčšina ľudí má skreslené predstavy o ideológiách, strana, ktorá sa ideologicky zadefinuje, automaticky stráca možnosť osloviť časť voličov, ktorá môže byť intuitívne ľavicová, ale ten názov v nej vzbudzuje odpor. Keď poviete babke z Terchovej, že ste socialisti, tak babka sa prežehná a pomyslí si, že jej chcete zobrať kravu alebo ju zavrieť,“ tvrdí Chmelár.

Druhá polovica konferencie bola zameraná na vývoj sociálnej demokracie vo východnej Európe. Tá je dnes plne v rukách Západu a oligarchov, u ktorých nie je celkom jasné, do akej miery sú kompradormi Západu, ale asi sa človek príliš nepomýli, keď vysloví názor, že aj oni sú do značnej miery len vykonávateľmi vôle tých istých síl, ktoré ovládajú svetové nadnárodné korporácie.

Hoci to nebolo povedané otvorene, celá konferencia bola najmä o implicitnom konštatovaní faktu, že „strany mierneho pokroku v medziach zákona“, akými sú dnešné sociálnodemokratické strany, sú jalové, keďže neponúkajú naozajstné riešenia naozajstných problémov.

Kedysi, keď svet tvoril robotný ľud na jednej strane a majitelia polí a tovární na druhej strane, rozdelenie na ľavicu a pravicu fungovalo: pravica zastávala záujmy majiteľov a ľavica bojovala za práva a záujmy robotníkov a roľníkov. Prešlo veľa rokov a dnes je to v princípe rovnaké: na jednej strane je obyčajný človek, na druhej majiteľ. Ibaže niekoľko dôležitých vecí sa zmenilo, a to v neprospech „pracujúcich“.

Továrnik už nie je fyzicky tu, aby bolo možné do neho hádzať paradajky, ten žije nevedno kde a protestujúci stoja pred jednoliatou betónovou stenou globálneho kartelu nadnárodných korporácií. Všetko, čo smrdelo autentickou ľavicou, sme označili ako komunistické a družstvá, štátne a spoločenské vlastníctvo, sociálny štát, to všetko sme zavrhli ako zlé: vlastne nie my, ale ten, kto prostredníctvom totalitnej moci jednofarebných médií riadi spoločenský diskurz.

A strany, ktoré by mali naozaj stáť na strane obyčajných ľudí a otvorene bojovať proti kapitalizmu zmizli, v podstate boli zakázané. Namiesto nich tu máme bezzubé strany, ktoré sú povolené práve preto, lebo majú zakázané hrýzť, iba slabo hryzkajú, len tak naoko. Tento svet patrí bezo zvyšku pravici – médiá a výrobné prostriedky jej patrili aj predtím, ale tentoraz jej patrí už aj verejná mienka. Pracujúci ľud si síce žije lepšie ako kedysi, jazdí v pekných autách, býva v krajších králikárňach ako kedysi, konzumuje krajšie zabalené odpadky, než kedysi, ale jeho otroctvo je hlbšie: pánovi už patrí aj jeho duša. Na toto nemá odpoveď žiadna zo „strán mierneho pokroku v medziach zákona“.

Autentická ľavica, to boli starí komunisti, bojovníci na barikádach, rozbíjači strojov. Ťažko povedať, či to bolo dobré, ale dnes ich údajní potomkovia sú, povedzme to otvorene, vlastne iba kolaborantmi systému, iba falošnou náhražkou, zradou pôvodných ideálov. Sú tu iba preto, aby namiesto nich neprišli noví, naozajstní bojovníci. A ľudia po mnohých rokoch takéhoto zavádzania už jednoducho nemôžu necítiť, že to celé je iba divadielko určené na ich klamanie a chlácholenie.

„Sociálna demokracia je nudná“, hovorí Eduard Chmelár. A tvrdí tiež: „Problémom je kapitalizmus.“ A hoci pokračuje v jemnom tóne a nehovorí to otvorene (to sa dnes nesmie, aby človek nebol označený za komunistu a protištátny živel), v podstate aj on dochádza k záveru, že sociálna demokracia, ak chce byť v budúcnosti úspešná, bude musieť začať nejako inak.

Ako? Bude musieť byť opäť úprimná. Ak celú produkčnú sféru planéty ovláda niekoľko stoviek či dokonca iba desiatok kľúčových korporácií a rodín, ktoré stoja za nimi, potom všetky ľavicové teórie a koncepcie, ktoré toto nezohľadňujú, ktoré nie sú voči majiteľom zemegule otvorene nepriateľské, a ktoré neponúknu a nebudú rovno aj okamžite realizovať priame a jasné riešenia, ako vrátiť ekonomiku naspäť do rúk ľuďom, skrátka, ktoré namiesto slabého hryzkania nebudú majiteľov zemegule riadne a nepríjemne krýzť, sú a ostanú jalové. A v horšom prípade kolaborantské s teóriami a koncepciami, ktoré ponúka opačná strana, skryto plutokratickými (čo je len krajšie povedané, že sú fašistické, v zmysle tej starej širokej definície, ktorá hovorí niečo v tom zmysle, že fašizmus je diktatúra šovinistickej imperialistickej oligarchie).

Ivan Lehotský