Je nemožné byť neutrálny ku katolíckej Cirkvi

Je nemožné byť neutrálny ku katolíckej Cirkvi. Vo chvíli, keď sa od nej ľudia prestanú odťahovať, začne ich to do nej ťahať. Vo chvíli, keď ju prestanú prekrikovať, začnú ju s potešením počúvať. Vo chvíli, keď začnú byť k Cirkvi fér, začne sa im páčiť. A keď táto náklonnosť prekročí istú hranicu, berie na seba tragicky hrozivú vznešenosť veľkolepého milostného pomeru. Človek má pocit uchvátenia a ohrozenia seba samého, cíti že je lapený v strašnej pasci, hoci je v tej pasci rád. Ale pomerne dlhý čas je v stave, kedy je viac vydesený ako je rád

Pasca pravdy

Možno že táto ozajstná psychologická skúsenosť bola hlúpejšími ľuďmi nesprávne pochopená, a tak sa stala zodpovednou za tie povedačky, ktorých zvyšky ešte počúvame, teda že Rím je pasca. Ale tieto historky postrádajú pointu. Nie je to Pápež, kto túto pascu nastavil, ani to nie sú kňazi, čo do nej kladú návnadu. Pointa je, že touto pascou je pravda. Pointa je, že človek k pasci pravdy prišiel sám a nie že pasca ho nejakým spôsobom prenasledovala. Všetky kroky, okrem posledného urobil sám, ochotne
a dobrovoľne, pretože ho pravda zaujímala a ten posledný krok ho vyplaší len preto, že je tak strašne pravdivý.

Ak môžem uviesť svoju vlastnú skúsenosť, tak sám som nikdy nebol tak sužovaný pochybnosťami ako v tejto poslednej fáze, keď som sa celý triasol od strachu. Pred touto poslednou zastávkou som bol slobodný a s otvorenou mysľou pripravený uvažovať o všetkých možných náukách a doktrínach. Skôr, ako som dospel k rozhodnutiu, zažil som všetky možné premeny nálady a myslím, že s pochybnosťami a ťažkosťami teraz sympatizujem ešte viac ako predtým.

Ale tesne pred rozhodnutím som nemal ani pochybnosti, ani iné podobné ťažkosti. Mal som len strach. Obavu z niečoho, čo je jednoduché a definitívne ako samovražda. Ale čím viac som vo svojej duši tú vec potláčal, tým jasnejšie som tú VEC začínal chápať. A stalo sa, že keď som sa posledný krát pokúsil tú vec poprieť, získal som takú absolútnu istotu o tom že tá vec je pravda, ako nikdy v živote o ničom inom. Nástojčivosť tejto istoty, ktorá sa ako gotické okno zúžila do jedného bodu, predstavuje posledné sústredenie duše, ktoré nastáva tesne pred konverziou.

V tejto poslednej chvíľke sa konvertita cíti, ako by pozeral cez puklinu v stene. Pozerá cez úzku škáru, štrbinu, ktorá ako by sa stále zužovala a skrze ňu hľadí na Oltár. Až keď vkročí do Cirkvi zistí, že Cirkev je vnútri oveľa väčšia ako vonku. Zanechá za sebou puklinu v stene, ba i úzke gotické dvere. a stojí pod obrovským dómom otvoreným ako renesancia a všeobecným ako svetová republika. Teraz môže, spôsobom neznámym všetkým moderným ľuďom, povedať vznešené a starobylé slová: Romanus civis sum.

Chytený, nie podvedený

Ku vlastnostiam tohoto procesu patrí istý interval intenzívnej nervozity, ktorý predchádza prijatiu dedičstva. Je to strach, ktorý v určitej miere sprevádza všetky významné a neodvolateľné ľudské rozhodnutia. Tento strach sa spomína v starých vtipoch o roztrasených ženíchoch, alebo o čerstvých regrútoch ktorí v alkoholickom opojení oslavujú a zároveň zabúdajú. Je to ale strach z veľkej sviatosti a mocnejšej armády. Človek za sebou zanecháva dlhú cestu a zostáva mu len hmlistá predstava, že sviatosť manželstva ho otrávi a silnejšia armáda zabije. Dospeje k bodu, keď sa sám seba pýta, či to nie je len mimoriadne prefíkaný a geniálne zosnovaný podvod. Tento strach však nie je strach v poslednej fáze, to nie sú tie skutočné pochybnosti. Myslím tie, keď sa človek pýta či vec, o ktorej mu všetci rozprávali ako o absolútne zlej a neznesiteľnej, nie je až pridobrá na to, aby bola pravdivá. Tu nastáva opačný prípad a prekážka ktorá vyvstáva je čistým opakom tej, ktorú predkladá protestantská propaganda. Ak aj stále cíti, že upadol do pasce, rozhodne nemá pocit, že ho oklamali. Už sa nebojí že objaví Cirkev, skôr sa bojí, že Cirkev neobjaví jeho.

Žiara nečakaného Dobra

Toto moje krátke zamyslenie nad fázami konverzie je samozrejme veľmi biedne a nenáležité. V poslednej sekunde, či v poslednom milimetri miesta medzi tým ako železo priskočí k magnetu je priepasť plná nevyspytateľných síl vesmíru. Priestor medzi uskutočnením a neuskutočnením nejakej veci je rovnako maličký, ako nesmierny. Je možné vymenovať dôvody pre katolicizmus, ale nedá sa vymenovať dôvod katolicizmu. Snažil som sa tu načrtnúť pár zážitkov a postrehov, ktoré snáď ukážu tým, ktorých učili zmýšľať o katolicizme zle, ako hľadieť na Cirkev v dobrom.
Je veľmi pútavé pozorovať, ako sa niečo tak zlé dá zmeniť v toľké dobro, ba má to pôvab niečoho senzačného a zázračného. Byť preklínaný a stále žehnať, vyjsť na posmech a stále sa modliť, je v zázračnej žiare neočakávaného Dobra vždy vítane.

G.K. Chesterton