Môj profil 
Predplatné
Treba si uvedomiť, že kapitalizmu nie je monolit. Celkom iste sú jeho prejavy úplné iné povedzme v škandinávskych krajinách, prípadne na Islande, a v kontinentálnej Európe. Koncept sociálneho štátu, resp. sociálne a ekologicky orientovaného trhového hospodárstva, ktoré môžeme sledovať v Nemecku či Francúzsku, vytvárajú spoločnosti, ktoré možno označiť ako celkom dobré miesto na život. O dosť horšie je na tom USA, kde donedávna, teda v pokročilom dvadsiatom prvom storočí, štyridsať miliónov občanov nemalo prístup k zdravotnej starostlivosti a aj po presadení celej reformy zvanej aj ako Obamacare ich ešte stále bude osemnásť miliónov. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či o tejto spoločnosti vôbec môžeme hovoriť ako o civilizovanej.
Až dosiaľ menované krajiny sú ako tak znesiteľné spoločnosti, kde pozitíva viac menej prevažujú nad negatívami. No sú krajiny z opačnej strany spektra. Teda tie, v ktorých kapitalizmus priniesol podstatne viac negatív ako pozitív. Či už sú to povestné textilné továrne v Bangladéši, kde prekvitá detská práca, kde absentujú akékoľvek sociálne či zdravotné štandardy, ekologickosť výroby je neznámy pojem rovnako ako ochrana zdravia zamestnancov. O tom, že pomery už v spomenutom Bangladéši, ale aj Filipínach, Barme či niektorých afrických krajinách sú krajne neúnosné, svedčia aj sporadické správy o zrútení sa fabrickej haly a tragickej smrti desiatok či stoviek zamestnancov tretieho sveta, ktorí boli cynicky obetovaní na oltár astronomických ziskov vlastníkov z najvyspelejších krajín.
Svoj pohľad chcem však upriamiť na akýsi medzistupeň kapitalizmu, ktorý sa vyvinul vo východo či stredoeurópskych krajinách. Kým v západnej Európe sa kapitalizmus budoval celé stáročia a k jeho životaschopnosti a úspechu dopomohla okrem iného aj „protestantská morálka“, ako o tom začiatkom dvadsiateho storočia písal významný nemecký sociológ Max Weber, „étos“ východoeurópskeho kapitalizmu vychádza z úplne iných predpokladov.
Etalónom slovenských kapitalistov nie sú ľudia ako Miroslav Trnka (zakladateľ Esetu) či Peter Zálešák (zakladateľ sieti obchodov z elektronikou Nay), ale buď finanční žraloci typu Penta či J&T, alebo rýchlozbohatlíci, ktorí sa k obrovským majetkom dostali len vďaka politickým konexiám v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Takto nadobudnuté podniky buď vytunelovali, alebo ich rýchlo a so ziskom predali – zväčša zahraničným vlastníkom . V tom čase ovládla našu spoločnosť tupá ideológia neoliberalizmu, predovšetkým však účelové, klamlivé a v konečnom dôsledku veľmi skazonosné presvedčenie vtedajších politických elít o tom, že cesta k prosperite vedie predovšetkým cez zmenu vlastníckej štruktúry. Inak povedané, prijala sa téza, že aj ten najhorší súkromný podnik je lepší než ten najlepší štátny. Súkromné vlastníctvo sa stalo absolútnym fetišom, čo viedlo k rôznym experimentom, ako v rekordne krátkom čase zrealizovať taký masívny transfer majetku.
V zásade tu boli tri cesty, ako sa dostať k vytúženému cieľu. Jednou z nich bola takzvaná mala privatizácia, a predovšetkým jej najproblematickejšia časť takzvané holandské dražby. Tento spôsob privatizácie veľmi posilnil podsvetie, ktoré si vytipovalo potenciálnych privatizérov, zabezpečilo im nízku vydraženú cenu v (už spomenutých holandských dražbách), a potom vyberalo svoje dividendy (rozumej výpalné) z takto privatizovaných podnikov.
Veľká privatizácia bola zase postavená na princípe, že vopred (politicky) vybraná skupina manažérov sprivatizuje podnik. Vopred vybraná štátna banka jej dá úver na 10 % kúpnej ceny a následne v priebehu desiatich rokov noví vlastníci zo zisku sprivatizovanej spoločnosti splatia FNM celú, zväčša značne podhodnotenú cenu podniku. Úskalie tohto druhu privatizácie bolo v tom, že veľmi často noví vlastníci podniky nerozvíjali, ale tunelovali a v konečnom dôsledku žili okázalý a nákladný život novozbohatlíkov, kým ich zamestnanci často nedostávali dlhé mesiace výplaty, podniky viedli k úpadku a zániku.
Posledný najrýchlejší a najkontroverznejší spôsob privatizácie bola takzvaná kupónová privatizácia. Ako nedávno v televíznom rozhovore s cynizmom sebe vlastným povedal Tomáš Ježek, český minister privatizácie v rokoch 1990 – 1992, tvorcovia konceptu kupónovej privatizácie „samozrejme vedeli, že ochrana minoritných akcionárov je hlboko nedostatočná“, ale to bolo nepodstatné. To, že vzniknú obrie investičné privatizačné fondy ako napríklad Harvardské investičné fondy Viktora Koženého, ktoré desaťtisíce ľudí okradnú a astronomicky zbohatnú, sa akosi samozrejme predpokladalo. Ľudia a aj dobré meno novej spoločnosti (či spoločenského systému) bolo obetované na oltár vybudovania východoeurópskeho kapitalizmu.
A kde sme dnes? V Čechách, ale aj na Slovensku, o Rusku či Ukrajine ani nehovoriac, žijeme v oligarchických spoločnostiach. Oligarchovia, ktorí zbohatli na IPF(investičných privatizačných fondoch) – Penta na IPF VÚB Kupón a J&T ovládnutím investičného fondu Creditanstalt – dnes okrem množstva iných aktív skupujú najvplyvnejšie mienkotvorné média, aby si ešte upevnili svoje postavenie v spoločnosti . V Čechách vlastní Andrej Babiš najvplyvnejšie mienkotvorné denníky – Mladá fronta DNES a Lidové noviny. J&T vlastní české bulvárne periodiká Blesk a Aha, ako aj slovenskú televíziu JOJ. Spoločnosť Penta vlastní týždenník Trend, spoločnosť 7 PLUS s. r. o. vydávajúce denník Plus JEDEN DEŇ a týždenník Plus 7 dní a možno čoskoro aj denník SME. Kauza Gorila ukazuje, že už aj pred tým používali politikov len ako figúrky, ktoré poslušne vykonávali ich zadania.
Kapitalizmus, ktorý sa udomácnil v našich zemepisných šírkach, je tou najodpudivejšou oligarchiou, v ktorej oligarchovia postupne ovládnu nielen justíciu, politiku, ekonomiku, ale aj myslenie ľudí. Z tohto hľadiska potom neprekvapuje rozčarovanie a frustrácia nad stavom spoločnosti po dvadsiatych piatych rokoch „budovania kapitalizmu“.
Politológ Roman Michelko
.jpg)
