Môj profil 
Predplatné
Dvadsiateho piateho marca tohto roka sa začal projekt “9 mesiacov za život”, ktorý spočíva v krátkej modlitbovej prítomnosti na miestach, kde na Slovensku zomierajú násilnou smrťou nenarodené deti, teda kde sa vykonávajú potraty. Vy patríte medzi jedného z iniciátorov projektu. Čo Vás viedlo k tejto iniciatíve?
Odpoviem zo širšia: táto a iné podobné iniciatívy začínam preto, lebo ich považujem – napriek všetkému – za zmysluplné. Svedčia o tom dejiny i moja skúsenosť. Na stránke projektu www.9mesiacovzazivot.sk sa nachádzajú tri dejinné príklady – svätý Telemachus a gladiatorské zápasy, Viliam Vilberforce a obchod s otrokmi, Veľký piatok 1988 a komunistická diktatúra. Scenár sa opakuje: Dávid zápasí s Goliášom a víťazí Dávid.
Priblížte nám tento projekt. Kde prebiehajú modlitby?
Projekt je jednoduchý: pokojne, takmer v tichosti sme prítomní pred budovami vykonávania abortov. Modlíme sa a ponúkame letáky s linkami konkrétnej pomoci. Pomocou jednoduchých hesiel predkladáme okoloidúcim zrozumiteľné posolstvo: Dieťa – najdrahší dar; alebo: Daruj život, pomôžeme Ti. Kde je skupina silnejšia, zhromažďuje sa každodenne; inde raz alebo viackrát do týždňa.
Prebiehajú modlitby pred všetkými nemocnicami, kde sa na Slovensku vykonávajú potraty?
Na 90%. Sú aj také miesta, kde sa zatiaľ nepodarilo založiť skupinu aktivistov. Napr. Revúca, Šahy, Dolný Kubín, niektoré lokality v Bratislave (spolu ich je v Bratislave 13).
Od začiatku iniciatívy už prešlo šesť mesiacov. Ako by ste nateraz zhodnotili jej priebeh? Aké ste mali očakávania a v akej miere sa naplnili?
Postupne sme precitli, že sa podarilo rozbehnúť čosi jedinečné. Nemáme vedomosť o inej krajine, kde by sa podarilo celoplošne aktivizovať apel na ochranu života, a to počas dlhých deviatich mesiacov. Nepodarilo sa na všetkých miestach založiť modlitbu každodenne. Pozitívne hodnotím, že tam, kde sa naši ľudia podujali navštíviť vedenie týchto zariadení, boli druhou stranou prijatí.
Počas trvania projektu sme si predsavzali distribuovať medzi ľudí 300-tisíc letákov s Linkami konkrétnej pomoci. Zostáva nám rozdať ešte cca. 50-tisíc kusov.
Za šesť mesiacov našej činnosti sa tri zdravotné zariadenia rozhodli stiahnuť aborty zo svoje ponuky.
Stretli ste sa s negatívnymi prejavmi počas modlitieb?
Niekedy sa to stáva. Treba byť na to pripravený. Zvyčajne sú to skôr afektované reakcie, a nie rozumné argumenty. Striedavo sa objavujú dobromyseľní radcovia, začudovaní nechápavci i nahnevaní vševedi. Títo ľudia majú zaujímavý rys: dosť presne vedia, čo by sme mali robiť my, no necítia záväzok angažovať sa osobne. Našťastie, dostávame aj veľa pozitívnych reakcií od okoloidúcich.
Rozprávali ste sa aj s lekármi nemocníc, kde sú vykonávané potraty? Akú máte s nimi skúsenosť? Aký je ich názor na vašu iniciatívu?
Poväčšine to boli stretnutia s vedením nemocnice, ale niekde aj priamo s lekármi, ktorí prevádzkujú malé súkromné zariadenie, zväčša jednodňovka. V základe sme ich chceli odkomunikovať dvoje: že začíname projekt a prosíme, aby prestali vykonávať interrupcie. Tu by som ako zaujímavosť spomenul, že v rozhovoroch s nimi na túto tému neobhajujú potraty argumentom, že “to ešte nie je človek”. Skôr zaznievajú pragmatické argumenty. A tu tkvie ťažkosť zápasu “za život”. Zasadzovať sa za ochranu nenarodených detí je logické aj vedecké, ale nie vždy príjemné, lebo to ohrozuje pohodlie nás, narodených; vyžaduje to od nás zmenu správania a to sa nám nechce, tak ideme ľahšou cestou – odstránime slabšieho a bezbranného.
Čo si myslíte o pôvodnom návrhu protiinterrupčnom zákone v Poľsku, ktorý poľskí poslanci nakoniec nepodporili? Malo by podobný zákon prijať aj Slovensko?
Ľudská dôstojnosť je nedeliteľná, neviaže sa na žiadne kvality, stojí na jednoduchej premise – som človek. Nikto mi moju ľudskú dôstojnosť neschválil a nikto mi ju nemôže odňať. Mam ju, lebo som človek. Ronald Reagan povedal: “Všimol som si, že každý, kto je za potraty, sa už narodil.” Tým naznačil bezočivosť, s akou sa narodení stávajú k nenarodeným a chcú im uprieť čosi, čoho sa sami nechcú zriecť – život.
Som za plnú právnu ochranu nenarodenych detí. Keďže ľudská dôstojnosť sa neviaže na miesto pobytu, tak musím povedať, že aj na Slovensku aj všade.
Čítal som slovenský preklad poľského návrhu zákona. Zdá sa mi, že predkladatelia sa snažili zohľadniť rôzne situácie. Keďže nie som právnik, neviem dobre posúdiť jeho slabiny.
Prečo podľa Vás poľskí poslanci zmenili názor?
Neviem, či sa objavili vecné námietky, alebo to spôsobil vonkajší (občiansky, mediálny) tlak.
Asi najčastejšie zaznieva proti argument, že tresty pre ženy sú neprijateľné. Myslím si, že vec treba dobre premyslieť a spravodlivo i citlivo nastaviť aj tresty. Odmietam pritom umelo vyvolávanú paniku z trestania vinníka. Je to vec, ktorú pri iných deliktoch s ľahkosťou akceptujeme ako čosi logické.
Vnímam však čosi iné, zákernejšie: tzv. “problém trestov” sa nevyťahuje preto, aby sa vylepšila spravodlivosť, resp. zákon na ochranu nenarodených. Je to skôr emocionálna zbraň, aby sa o zákonnej ochrane nenarodených zasa na istú dobu vôbec nehovorilo. Tu platí staré známe: kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod. Ak je dobrá vôľa, nájdeme spôsob ako letieť na Mars. Ak vôle niet, nájdeme 100 výhovoriek, prečo nemôžeme dať bezdomovcovi 10 centov.
.jpg)
