Draxler: Systém môže hocikedy vyprodukovať nového Matoviča

“Nezabúdajme: Igor Matovič je dieťa systému. A systém môže hocikedy aj v blízkej budúcnosti vyprodukovať nejakého nového Matoviča. Áno, on je extrém, ale nemyslime si, že nejaký podobný extrém, akurát s inou nálepkou a iným, tiež svojským vyjadrovaním, sa nemôže veľmi ľahko znovu vynoriť. Môže a takmer musí. Budovalo sa to tu roky: priestor na emocionálnu, nemysliacu politiku, ktorá vyhovuje excentrickým postavám s nulovým reálnym programom. Napríklad na rozdiel od západných parlamentov náš takmer nemá poistky proti tomu, aby bol lacným politickým javiskom. A tak ho ľahko ovládne nejaká sebestredná postava,” píše dnes vo svojom obsiahlom statuse Juraj Draxler, bývalý minister školstva

Upozorňuje na to, aké prísne pravidlá majú novinári v americkom Kongrese, v britskom parlamente, v Nemecku, vo Francúzsku, atď. On by tlačovky na pôde parlamentu zakázal. “Strany dostávajú od štátu dosť veľké peniaze na to, aby si ich láskavo robili vo svojich sídlach,” píše. “Dnešný systém náramne vyhovuje médiám, nemusia vymýšľať témy a reportáže, stačí mať tím, ktorý nahráva nekonečne hlúpe parlamentné prestrelky a toto vydávať za politické spravodajstvo. Lenže na spoločnosť to má zničujúci dopad.” Akosi pán Draxler nenapísal: Ako bývalý člen vlády som pomáhal tento systém vytvoriť.

Za druhý zničujúci prvok považuje pôsobenie, ako inak – v médiách, “intelektuálov”, ktorí podávajú politiku ako nejaký neustály boj za niekoho proti niekomu, ako boj dobra proti zlu a potom sa čudujú, ako je spoločnosť polarizovaná. Tlieskajú “reformám” nech sú hocijako nepremyslené, hlavne ak vyznievajú radikálne. Každý, kto má akú takú predstavu, čo slovo reforma znamená, vie, že tvorba dobrej reformy na vládnej úrovni trvá tri až päť rokov. Potom samozrejme, že v politike nie je priestor pre umiernené postavy, ktoré sa snažia o širšie voličské bloky.

Platí to aj naopak, ľudia sú dnes už doslova vychovaní venovať pozornosť tým najhlučnejším kritikom alebo najviac populistickým “reformátorom” – a keď sa tí dostanú do funkcií, vládnutie vyzerá tak, ako sme to od volieb videli.

Ale tieto kruhy si nedajú pokoj. Napriek tomu, aká je dnes spoločnosť nahnevaná a radikalizovaná, oni ešte prilievajú olej do ohňa, každý deň.

“V tomto spoločenskom chaose, chaose hodnôt a orientácií, aj v budúcnosti budú víťaziť buď čisto populistické pekné tváre s dostatočným prístupom na obrazovky, alebo hlasní Matovičovia. A Slovensko to zničí. Dokonale zničí,” uzatvára svoju úvahu Juraj Draxler.

So všetkým, čo Draxler napísal, možno súhlasiť. Ale tiež si netreba zakrývať oči pred tým, že za všetkým je motivácia médií. Tie nezávislejšie sú závislé na príjme z reklamy a tie, ktoré majú svojich mecenášov, sú zas závislé na ich záujmoch, a zamestnávajú viac politických aktivistov, než novinárov. Tie závislé sa snažia predstaviť svoj vlastný obraz skutočnosti ako skutočnosť, a tie nezávisle žijú z toho, že zobrazujú konflikty, ktoré pri tom vznikajú. Ani jedno nie je dobre. Noviny sa musia predávať, aby prežili. A noviny predávajú senzácie a titulky. Čím nenávistnejší, čím viac polarizujúci je prejav politika, tým je pre médiá zaujímavejší. Stačí sa pozrieť, čo s médiami urobí bitka dvoch poslankýň v bare. Toto je dnes dôležité.

A do hry vstupuje aj druhý faktor. Slovensko ešte stále nemá relevantnú politickú silu s reálnou víziou. Politické subjekty sú buď závislé na nenávisti k niečomu, alebo na úzkej škále záujmov. Ak sa nájde politická sila, ktorá príde s dlhodobou víziou Slovenska, vzniknú aj médiá založené hodnotovo.