Môj profil 
Predplatné
Po druhej svetovej vojne bol Berlín, rovnako ako celé Nemecko, rozdelený na okupačné zóny. V roku 1948 však nepriateľstvo medzi Sovietmi (východná zóna) a Američanmi a Britmi (západná zóna) v studenej vojne stúplo do takej miery, že Sovieti v júni 1948 zastavili všetky pozemné a vodné cesty do západného Berlína. Američania a Briti na to zareagovali masívnym leteckým zásobovaním tejto berlínskej časti potravinami, liekmi a inými potrebami.
Zložité zásobovanie leteckým mostom ešte viac ohrozilo nepríjemné počasie. V piatok 13. augusta 1948 sa nad Berlínom spustil prudký dážď s minimálnou viditeľnosťou. Napriek tomu tam ale pristálo viac ako 700 britských a amerických lietadiel s celkovo takmer 5-tisíc tonami dodávok.
Bol to však aj deň, kedy veliteľ celej zásobovacej akcie generálmajor William H. Tunner mal naplánované odcestovať do západného Berlína, kde chcel oceniť jedného z najlepších pilotov plukovníka Paula O. Lykinsa, ktorý urobil najviac zásobovacích letov a stal sa preto akýmsi symbolom snahy o záchranu ľudí v blokovanej časti Berlína.
Mraky s hustým dažďom spôsobili slabé monitorovanie až nefunkčnosť radarov. Lietadlá aj vtedy pristávali v krátkych intervaloch po sebe. Stalo sa preto, že dopravné lietadlo C-54 pri pristávaní začalo horieť. Nasledujúce lietadlo sa mu chcelo vyhnúť, pričom mu vybuchla pneumatika. Tretie lietadlo sa následne zrútilo po nesprávnom pristátí na nedokončenej pristávacej dráhe.
Ďalší piloti lietadiel boli ihneď oboznámení s tým, aby nepristávali a udržiavali sa vo vzduchu vo výške od 900 do 3700 metrov, čo nebolo príliš jednoduché kvôli nepríjemnému počasiu a ich postupnému hromadeniu sa v tomto priestore. Paradoxom bolo, že vo vzdušnom priestore sa nachádzal práve vtedy aj hlavný veliteľ generálmajor Tunner, ktorý vzniknutú situáciu riešil tak, že odvolal všetky lietadlá okrem svojho.
Pri uvedených nehodách našťastie nikto nezomrel, ale odvtedy bolo treba zaviesť nové pravidlá zásobovania. Bez ohľadu na počasie, každé lietadlo už malo len jednu šancu pristáť na dráhe v západnom Berlíne a vrátiť sa do svojej leteckej základne, aj keď prípadne nepristálo a nevyložili sa z neho zásoby. Týmto sa predišlo hromadeniu sa lietadiel vo vzdušnom priestore. Zo základne bolo toto lietadlo opäť nasadené do kolobehu zásobovania.
Zistilo sa tiež to, že vykladanie rovnako trvalo z lietadla s menej zásobami ako s väčšími, preto Tunner nahradil niektoré lietadlá C-47 s nákladom 3,5 tony väčšími lietadlami C-54 s nosnosťou do 10 ton. Navyše sa z nich vykladalo šikovnejšie ako z C-47 so šikmou nákladnou podlahou. Aby sa zefektívnil čas, kedy sa piloti občerstvovali, zriadili sa tzv. mobilné snack-bary s donáškou z terminálu priamo do lietadla, takže piloti z lietadla ani nevychádzali.
Takto pristátie lietadla, jeho vykládka a vzlietnutie trvalo len pol hodiny. Pridali sa aj ďalší zamestnanci, čím sa vykládka ešte viac skrátila a počet denných letov sa zvýšil až na číslo predstavujúce počet minút počas jedného dňa, čiže 1440, čo sa v krátkom čase ešte aj navýšilo. Do konca augusta totiž zefektívnený systém vybavil už vyše 1500 lietadiel denne so zásobami viac ako 4500 tonami, čo už bolo aj dostačujúce pre samotné dvojmiliónové obyvateľstvo žijúce v blokovanom západnom Berlíne.
Denné zásoby sa dokonca ešte viac zvýšili. Blokáda trvala teda necelý rok do 12. mája 1949, kedy sovietske velenie zistilo, že napriek všetkým ťažkostiam západná časť Berlína blokádu zvládla.
.jpg)
.jpg)
