Ponechajúc bokom silné indície, že môže ísť o súčasť dlhodobej propagandy mainstreamu a „deep state“ zameranej na účelovú diskreditáciu Donalda Trumpa, existuje dostatok dôvodov domnievať sa, že v radoch Trumpových kritikov je dostatok šialencov, ktorí by podobný zločin kvitovali s potleskom. Ak to nevyšlo podľa ich predstáv, tak to aspoň hodia na krk Trumpovi v duchu porekadla „podľa seba súdim teba“.
Smutnejšie je, že títo šialenci v americkom establišmente nemajú žiadne zábrany. Ak sa im nepodarilo zavraždiť sýrskeho prezidenta Bašára Asada, tak si svoju frustráciu kompenzovali aspoň zorganizovaním zákernej vraždy charizmatického lídra Doneckej ľudovej republiky (DĽR) Alexandra Zacharčenka. Podľa predstaviteľov DĽR existuje mnoho dôvodov domnievať sa, že do zákernej vraždy Zacharčenka boli priamo zainteresované americké štruktúry previazané s ukrajinskými tajnými službami. Tieto podozrenia potvrdil aj zástupca operatívneho velenia DĽR Eduard Basurin, ktorý je presvedčený, že rozhodnutie o zavraždení Zacharčenka padlo vo Washingtone. Aj neskúseným okom vidno, že atentát bol realizovaný podľa zaužívanej americkej šablóny, konštatuje ruský internetový portál politikus.ru.
Američania podobné vraždy či už v Latinskej Amerike, na Blízkom východe alebo v Afrike, tradične uskutočňujú cudzími rukami. V tomto prípade im na tento účel poslúžila ukrajinská tajná služba SBU (Služba Bezpeky Ukrajiny). Rukopis a motivácia USA sú aj v tomto prípade ľahko čitateľné. Išlo o snahu demoralizovať ruskú populáciu v Donecku a Lugansku a vzbudiť pocit ohrozenia ich bezpečnosti, ktorú im ľudové republiky nedokážu garantovať. Takúto bezprecedentnú vraždu s ďalekosiahlymi následkami na rusko-americké vzťahy si Kyjev určite nemohol naplánovať sám a bez predchádzajúceho schválenia Washingtonom. Je viac než isté, že Američania sa podieľali na výcviku a príprave atentátnikov, nakoľko je verejným tajomstvom, že americkí experti školia príslušníkov diverzných skupín SBU. Symptomatické v tejto súvislosti je aj to, že šéf SBU Vasilij Gricak hneď druhý deň po zavraždení Zacharčenka prijal delegáciu amerických kongresmanov, pričom táto audiencia pripomínala skôr povinné hlásenie o činnosti americkým kurátorom než rokovanie rovnocenných partnerov.
Všetky kamienky mozaiky do seba zapadajú. Aj v tomto prípade otázka „cui bono“ (komu to poslúžilo) jednoznačne ukazuje na tých Ukrajincov a Američanov, ktorí chceli zavraždením Alexandra Zacharčenka ešte viac destabilizovať situáciu v Donbase a definitívne pochovať Minské dohody o normalizácii pomerov na východe Ukrajiny. Fakt, že Nemecko a Francúzsko ako protagonisti kontaktnej skupiny normandského formátu neprejavili žiadnu ľútosť nad zavraždením Alexandra Zacharčenka a nijakým spôsobom tento teroristický čin neodsúdili, si možno vysvetliť iba jedným spôsobom. Ich mlčanie je prejavom poznania, že vraždu zorganizovali Američania, pričom Berlín ani Paríž nie sú v pozícii, aby si mohli dovoliť kritizovať svojich pánov.
Gabriel Gačko