Novovek sa začal s dvoma kráľmi a viac ako desať rokov – do roku 1538 trvali boje medzi nimi – Jánom Zápoľským, potomkom dávneho slovenského šľachtického rodu, a Ferdinandom Habsburským, bratom cisára Karola V. Nitriansky biskup Podmanický korunoval oboch, najprv Jána Zápoľského, ktorý po tom, čo nezasiahol do bitky pri Moháči, na jej ročné výročie vzdal hold sultánovi a následne ho pápež exkomunikoval. V septembri 1530 s jeho súhlasom turecké oddiely podnikli prvý priamy útok na Slovensko až po Piešťany, vypálili desiatky dedín a vyše 30-tisíc ľudí odvliekli do otroctva. Koncom roku 1526 druhá časť šľachty zvolila za kráľa Ferdinanda Habsburského (vládol 1526–1564), brata mladej vdovy po Ľudovítovi, Márie Habsburskej, ktorá zvyšok života prežila v Holandsku a Belgicku.

Uhorskom ostalo Slovensko, sem sa presťahovali najvyššie úrady kráľovstva, ako aj tá časť po maďarsky hovoriacej uhorskej šľachty, ktorá neostala kolaborovať s Turkami. Na južnom Slovensku bola hranica dvoch rozdielnych civilizácií: kresťanskej a islamskej. Slovensko sa stalo arénou protitureckých vojen, obranným valom kresťanstva, ale aj dejiskom „povstaní“ uhorskej šľachty. „Slováci nesli vedle Chorvátů hlavní tíhu nepřetržitých válek s Turky a nepoddajnými Maďary sedmihradskými,“ napísal v roku 1927 v knihe „Dějiny Slovanstva“ Jaroslav Bidlo.

Po roku 1568 vyplácalo Uhorsko Osmanskej ríši 30-tisíc zlatých ročne. Od poddaných vyžadovala dane šľachta aj štát (v novembri 1543 snem, ktorý sa zišiel v Banskej Bystrici, zaviedol dve zlaté ako mimoriadnu vojenskú daň od každého domu ročne). A poplatky vyžadovali aj Turci. Do osmanských súpisov sa na konci 16. storočia dostalo viac ako 800 miest, dedín a majerov zo Slovenska, od ktorých turecká finančná správa vybrala ročne 60 až 70-tisíc zlatých.

Trnava sa stala centrom cirkevnej organizácie po tom, čo sa na magistrát mesta 15. septembra 1543 obrátil arcibiskup Pavol z Vardy. Sídlo uhorskej cirkvi sa teda po 20 generáciách presťahovalo – či vrátilo? – na územie severne od Dunaja.  Nitrianske biskupstvo sa po roku 1534 ocitlo v „rukách“ Alexeja Turza, ktorý ho kúpil od Valenta Töröka (aj vtedy bolo „všetko“ na predaj). Kráľ Ferdinand I. potom vymenoval za biskupa v Nitre nekňaza Františka Turza, absolventa univerzity v Padove. Turzo však iba spravoval biskupské majetky a venoval sa svojim štátnym funkciám – bol predsedom spomenutej kráľovskej komory. A aj keď v roku 1550 dostal povolenie kardinálskeho konzistória z Ríma, nedal sa vysvätiť, ba v roku 1556 sa biskupstva úplne zriekol, nestal sa teda 45. nástupcom Vichinga. Prestúpil k luteránskej cirkvi a oženil sa.

Z jeho druhého manželstva s Katarínou, dcérou chorvátskeho bána Mikuláša Zrínskeho, sa narodil 2. septembra 1567 Juraj Turzo a keďže sa jeho mama Katarína po smrti Františka Turza (1576) druhýkrát vydala za Imricha Forgáča, získal otčima a 16 nevlastných sestier. Juraj Turzo dostal patričné domáce vzdelanie, pripravoval sa na vojenskú a diplomatickú kariéru u arcikniežaťa Ernesta (panovníkovho brata) vo Viedni.

On sa prvý raz ako 18-ročný oženil so Žofiou Forgáčovou, a po jej smrti sa v roku 1592 oženil so 14-ročnou Alžbetou Coborovou, dcérou vicepalatína Imricha Cobora. Z detí, ktoré spolu mali, sa dospelého veku dožilo päť dcér a syn Imrich. Dcéram dal v roku 1601 postaviť v Bytči Svadobný palác talianskym architektom. Vzťah Juraja a Alžbety charakterizuje 369 listov, ktoré Turzo vlastnoručne napísal Alžbete z vojenských táborov i z ciest po Slovensku. Láska na turzovský spôsob: on do Bytče posielal po posloch okrem listov aj pomaranče, citróny, melóny či hrozno a Coborová mu okrem listov posielala do vojenských táborov aj údeninu, oštiepky, bryndzu, hlavátky, prepelice a koláče. Jakubisko vo svojom filme „Báthory“ Turza veľmi ponížil, ak z neho urobil záletníka.

Po tom, čo bratislavský snem 16. novembra 1608 zvolil za kráľa Mateja II., potvrdil náboženské slobody evanjelikov a následne palatín Štefan Ilešházi 5. mája 1609 umrel, snem zvolil Juraja Turza za nového palatína. Zo štyroch kandidátov (dvoch katolíkov a dvoch evanjelikov) odporúčaných kráľom, najviac hlasov získal Turzo a 8. decembra zložil palatínsku prísahu na Bratislavskom hrade. Palatín bol najvyšším funkcionárom v štáte po kráľovi, zastával funkciu ako dnes predseda vlády. Palatín je po maďarsky „nádor“ a pôvod tohto slova sa odvodzuje na maďarskej stránke wikipédie od „szláv na-dvor-span,“ teda od „slovenského dvorný pán.“

Prvým palatínom spomedzi Turzovcov bol už spomenutý Alexej v rokoch 1532–1543 (pre toto obdobie sa však na spomenutej stránke maďarskej wikipédie uvádza „nincs nádor“). Potom sa celých 180 rokov až do roku 1713 (rok popravy Jánošíka) sa vo funkcii palatína striedali buď priamo Turzovci (Alexej, Juraj a Stanislav), alebo ich príbuzní.

Juraj Turzo bol odvážnym protitureckým bojovníkom, už od 12. septembra 1602 bol hlavným veliteľom preddunajských vojsk a ako palatín prispel k udržaniu mieru s Turkami. Turzovo hlavné sídlo Bytča patrila koncom 16. a začiatkom 17. storočia k významným kultúrnym strediskám Európy. Tu Turzo na vlastné náklady zriadil a udržiaval evanjelické gymnázium. Mal bohatú knižnicu, sám hovoril po latinsky, grécky, nemecky, maďarsky, slovensky a dorozumel sa i po chorvátsky (veď mama bola Chorvátka), v gréčtine dokonca písal básne. Jeho najbližší spolupracovníci boli zväčša zemanmi slovenského pôvodu a po slovensky sa viedla aj správa jeho panstiev. Sám vo svojich listoch používal termín „naša slovenská nácia“, ktorý sa vo forme „slovenský národ“ (natio slavica) objavil po roku 1606 vo viacerých snemových uzneseniach. V roku 1608 prijal snem zákon, na základe ktorého v orgánoch mestskej samosprávy mali mať paritné zastúpenie Nemci, Slováci a Maďari a vo funkciách starostov sa mali striedať.

V tých časoch – v 16. až 17. generácii pred nami – bolo slovenské povedomie živé. Napríklad cechy v Trenčíne rokovali výlučne po slovensky, banskobystrický kožušnícky cech rovnako, v tureckých prameňoch z prelomu 16. a 17. storočia sa Slovensko označuje za „Tót vijálet,“ vzniká slovenská evanjelická cirkev. Juraj Turzo usporiadal koncom marca 1610 v žilinskom farskom kostole synodu, ktorá pozdvihla slovenskú národnú prestíž. Vznikli tri evanjelické superintendentúry na čele s bytčianskym kňazom Eliášom Lánim, breznianskym Samuelom Melikom a bojnickým Izákom Abrahamidesom. Nemeckí a maďarskí inšpektori boli podriadení slovenským superintendentom. Reakcia zo strany katolíctva – vedeného paradoxne švagrom Juraja Turza, kardinálom Františkom Forgáčom – bola prudká: 17. apríla 1610 pribili na dvere bratislavského Dómu protest proti žilinskej synode. V rekatolizačných snahách pokračoval Forgáčov žiak Peter Pázmaň.

Viacerí Slováci sa v tých časoch angažovali v Čechách. V roku 1600 Slovák Ján Jesenius, rektor pražskej univerzity, vykonal prvú verejnú anatomickú pitvu. Vavrinec Benedikt z Nedožier (1555-1615), profesor na pražskej univerzite, zostavil prvú systematickú gramatiku českého jazyka.

Turzovou autoritou otriasol známy prípad grófky Alžbety Nádašdiovej, rodenej Bátoriovej – románovej Čachtickej panej. Tú ženu sprevádzali hrôzostrašné zločiny: sadizmus, kanibalizmus, sexuálne deviácie a satanizmus. Usmrtila až 3000 dievčat a žien. Nie, nebola „sväticou“, akou ju filme „Báthory“ vykreslil Jakubisko. Juraj Turzo na príkaz kráľa Mateja II. začal vyšetrovať Bátoričkine činy. Jeho vyšetrovatelia vypočuli desiatky svedkov. Po tom, keď Turzo 29. decembra 1610 nečakane vtrhol do čachtického kaštieľa a pristihol Bátoričku pri mučení dievčat, odsúdil ju na doživotné väzenie na Čachtickom hrade, čo sa kráľovi málilo. Bátorička zomrela 21. augusta 1614 a jej hrob sa dodnes nepodarilo objaviť. Žeby ju diabol uniesol priamo do pekla?

V priebehu roku 1616 už Juraj Turzo nikam necestoval, v máji sa vrátil zo štúdií syn Imrich. Juraj Turzo zomrel 24. decembra 1616. Za nového palatína zvolil snem v Bratislave 16. mája 1618 Turzovho švagra Žigmunda Forgáča. / 5. apríla 2019.