Rozhovor so zakladateľom Česko-Slovenskej domobrany pplk. MUDr. Marekom Obrtelom

20Česká republika 19. júla 2015 (HSP/Parlamentnilisty.cz/Foto:PL)

V akom stave sú podľa vás teraz vzťahy medzi Európou a Ruskom? Išlo v prípade Ukrajiny o začiatok ruskej agresivity voči Európe? Alebo, išlo o premyslený krok Západu k oslabeniu Ruska?

Vzťahy medzi Európou a Ruskom by som opísal v súčasnej dobe ako “zmrazené”. Európa, ktorej je jasné, že bez hospodárskej spolupráce s Ruskom to pôjde len veľmi ťažko, si nesmie navonok dovoliť povedať, dosť bolo sankcií… Tvárime sa teda naďalej ako nepriatelia, ale v kútiku duše si už skoro všetci prajeme, aby tá “prihlúpla tragikomédia strýčka Sama” konečne skončila ….

Pokus o ovládnutie Ukrajiny zo strany Washingtonu ani na druhýkrát nevyšiel. Rovnako ako nevyšiel “gruzínsky pokus” o ovládnutie Južného Osetska. Stálo to však veľa životov a obrovské utrpenie civilného obyvateľstva. Už mnohokrát som uvádzal v rôznych prameňoch, že práve Ukrajina a vznik tamojšieho konfliktu, podobný  tomu kosovskému, bol pre mňa impulzom k tomu, aby som nahlas povedal, čo si myslím o politike Spojených štátov a ich zločineckého nástroja NATO. Premyslená, cielené a dobre naplánovaná destabilizácia Ukrajiny mala poslúžiť predovšetkým Spojeným štátom na vytvorenie nástupišťa na Rusko a mal to byť počiatok celého sledu ďalších udalostí, vedúcich k destabilizácii Európy. Agresivita Ruska voči Európe bol prázdny mediálny pojem, ktorý v danom čase nemal žiadne logické opodstatnenie…

Akokoľvek si myslím, že samotná téma vojny s Ruskom nie je zďaleka na konci, že Spojené štáty predovšetkým a im zapredaná západná Európa s nimi stále hladne pokukujú po ruskom trhu a obrovskom nerastnom bohatstve krajiny.

Rusko modernizuje svoje zbraňové systémy, posilňuje svoju prítomnosť blízko svojich hraníc. Ako toto môže dopadnúť?  Sú tu úvahy, že Rusko napadne niektoré európske krajiny, priatelia Ruska naopak tvrdia, že vojnu chystajú USA.

Rusko je “znovuvzkriesena” rodiaca sa veľmoc, už to samotné je trestným činom z pohľadu Washingtonu, pretože stav za prezidenta Jeľcina bol samozrejme prijímaný ústretovejšie. Aby nie, keď krajina bola v troskách, poslušná a vazalstvo smerom k Západu bolo úplne jasné. Navyše táto veľmoc nastúpila cestu národnej suverenity, nezávislosti, zachovania kultúrnych, náboženských a spoločenských tradícií, zachovania tradičného modelu rodiny, vzťahov medzi mužom a ženou, medzi rodičmi a deťmi. A to je na odchádzajúceho hegemóna spoza veľkej mláky už naozaj príliš… Tu je nutné zakročiť a urobiť tomu prietrž. Preto Ukrajina, sankcie, prípravy na vojnu, postupné obkľučovanie Ruska zbraňami a zbraňovým systémy, vytváranie domnelej snahy Ruska o napadnutie  okolitých krajín … Za tejto situácie je logické, že takejto “politike” sa dá čeliť jedine silou a tá spočíva okrem iného v modernizácii zbraňových systémov a posilnení ochrany a obrany štátnych hraníc.

My, pokiaľ ide o obranu krajiny, sa spoliehame na NATO. Je to dostatočná záruka našej obrany?

Z doby svojej činnej služby v armáde a pôsobenia na vysokých armádnych postoch si pamätám, že to bolo tak, že celé NATO sa spoliehalo na NATO, že ho zachráni … Nezachráni. NATO, to je USA a potom ďalšie krajiny, ktoré hrajú komparz v tom zmysle, že keď USA potrebujú niekde vykonať nejaké zverstvo charakteru medzinárodného zločinu (často bez mandátu OSN a bez vyhlásenia vojny danému štátu), použijú ostatné štáty v koalícii na to, aby zodpovednosť za spáchanie zločinu proti medzinárodnému právu bola kolektívna. Postačí úplne, že niektorá členská krajina vyšle do operácie napríklad štyroch zdravotníkov… Všetko sa samozrejme deje v priamom rozpore s ustanovením článku 1 Washingtonskej zmluvy a bez akejkoľvek opodstatnenej možnosti použitia článku 5 tej istej zmluvy, ktorý však býva “zaklínadlom” pre podobné operácie. Vzhľadom k tomuto a vzhľadom k neochote členských krajín NATO investovať do svojej individuálnej obranyschopnosti možno povedať, že NATO nie je žiadnou zárukou našej obrany. Skôr je pravdepodobné, že prostredníctvom NATO budeme zneužití na splnenie “temných cieľov” jej lídra.

Čo by potrebovala naša armáda? Pred čím je schopná nás sama ubrániť?

Armáda nášho štátu bola kedysi schopná sa oveľa lepšie postarať o zaistenie bezpečnosti nášho štátu, rovnako ako orná pôda našej krajiny nás kedysi dokázala uživiť, ale je pravdou, že doslova ubrániť naše územie nedokázala ani vtedy, čo je vcelku logické. Moja predstava o zaistení bezpečnosti našej krajiny nie je asi nijako revolučná ani neznáma, zato si myslím, že je úplne logická. Mala by to byť akási “kolektívna obrana Európy”, ale Európy celej, teda vrátane Ruska, ktoré je tiež štátom Európy. Jej cieľom by mala byť nedotknuteľnosť európskeho teritória zo strany vonkajšieho agresora a hájenie politicko­hospodárskych záujmov Európy na území Európy. Obranná stratégia by nemala dopustiť, aby sa z Európy stalo bojisko kohokoľvek proti komukoľvek a už vôbec nie, aby poslúžila ako tzv. Protiraketový štít. A už vôbec, ale vôbec nie, aby slúžila ako nástupištia USA vo vojne proti Rusku.

Myslíte si, že existujú reálne nebezpečenstvo nových foriem vojny? Sme pripravení z hľadiska záchranárskych, krízových a núdzových procesov v prípade vojny chrániť aspoň časť civilného obyvateľstva?

Všeobecne možno povedať, že aktuálne nebezpečenstvo vojny je v našej krajine podceňované. resp. mediálne ignorované. Nieto, aby sa rozoberali skutočné príčiny hroziacej vojny. Čo je pre mňa absolútne nepochopiteľné, to je kolaborantský postoj mnohých našich politikov, ktorí bez mihnutia oka či zahanbenia vedú našu krajinu ústrety hroziacemu vojnovému konfliktu v prospech cudzích mocenských záujmov. Myslia si snáď títo “užitoční idioti”, že nový povojnový svetový poriadok s nimi počíta, keď svoju platenú kolaborantskú úlohu dovedú do “úspešného konca”? Ja si to osobne nemyslím. Z hľadiska civilnej obrany a ochrany naša krajina úplne jednoznačne pripravená nie je. Ona nie je často pripravená ani na hromadné nešťastia veľkého rozsahu v čase mieru, nieto na podobné záležitosti v rámci vojnového stavu.

Ak pôjdeme do detailu, k jednotlivému občanovi, je nutné niečo robiť s absenciou vojenských spôsobilostí či prostej fyzickej zdatnosti? Je dobré v nejakej forme obnoviť základnú vojenskú službu?

Základná vojenská služba u mladých mužov v akceptovateľnéj podobe čo do dĺžky a náplne chýba. Prejaví sa to samozrejme aj nedostatočnou fyzickou zdatnosťou, ale najmä absenciou vojenských schopností a zručností v okamihu, kedy je potrebné brániť krajinu proti vonkajšiemu agresorovi. Podmienkou obnovenia základnej vojenskej služby by však musela byť adekvátna legislatíva umožňujúca využitie vojaka v zálohe len za účelom účasti na obrane vlasti proti vonkajšiemu agresorovi na vlastnom území  alebo v rámci obrany koaličného partnera. Nemožno súhlasiť s nasadením vojakov v zálohe alebo odvedencov, nieto žien, v útočných operáciách mimo územia štátu, často navyše za cudzie pochybné záujmy a podobne.

Ruské nebezpečenstvo v súčasnej dobe prebíja nebezpečenstvo tzv. Islamského štátu, ktorý rozvracia štáty  a namiesto nich nastoľuje štátne zriadenie založené na brutálnych interpretáciách islamu. Existuje mapa vysnívaného rozsahu územia, ktoré by IS chcel: Pol Afriky, západnej Ázii, južnú Európu.   Hrozí nášmu svetu vážne nebezpečenstvo zo strany takto expanzívneho útvaru?

K tejto téme by som využil stanoviska svojho ľavicovo orientovaného kolegu, ktoré zdieľam. České médiá “šikovne”, akoby bez podsúvania názoru, informujú o európskych kvótach pre utečencov, ukazujú utečencov v rôznych miestach Európy, teraz novo napríklad v Maďarsku, ktoré je nám už “prekliato blízko.” Súčasne jedným dychom sa hovorí o zverstvách Islamského štátu, len tak, skoro akoby bez väzby na spravodajstvo o utečencoch. Psychologické spojenie oboch s absenciou vysvetlenie podstaty vytvára u občianskeho laika rovnaké stanoviská, ako vytvárala Goebelsova propaganda u Nemcov pred osemdesiatimi rokmi. V spravodajstve úplne chýbajú akékoľvek logické väzby, pátranie po pôvode utečencov a čo chýba predovšetkým, je informácia o spojitosti vojen NATO so stavom krajín produkujúcich emigráciu. Občania sami by jednoznačne mohli spoznať fakty, keby si znovu prečítali rok alebo dva roky staré noviny a porovnali súčasné lži s tými starými. Ponúka sa napríklad už len otázka, prečo sa emigruje z krajín, do ktorých sa predtým emigrovalo? Prečo dnes bojujeme proti Islamskému štátu, keď ho všetky krajiny EÚ aktívne pomáhali tvoriť? Bežný občan Českej republiky podporoval povstalcov v rámci arabskej jari a teraz, keď títo povstalci vytvárajú organizované štruktúry v podobe Islamského štátu, tých istých povstalcov odsudzujeme. Ľudia si až príliš zvykli neniesť žiadnu zodpovednosť za svoju povrchnosť a treba povedať aj hlúposť. Bola to práve Európska únia vrátane horlivej ČR, kto podporoval vznik islamského štátu od prvých dní, a to  preto, že európske štáty dlhovali napríklad Líbyi značné čiastky minuté za svoju hýrivosť a nenažranosť. Vybombardovaním Líbye a nezákonným zvrhnutím režimu Kaddáfího bol daný priestor k vzniku štruktúr budúceho Islamského štátu. Nie inak je tomu v krajinách Blízkeho a Stredného východu. Krásny príklad môjho kolegu je: “Čo keby napríklad teraz Grécko použilo na umorenie dlhov rovnakú taktiku a podporilo v Nemecku tureckých radikálov k vytvoreniu nemeckého sultanátu?” Tlieskali by sme tiež? Bol by to úplne porovnateľný postup.

Keď hovoríme o rozdiele medzi Európou a islamským svetom, hovorí sa, že zatiaľ čo my, Európania, sme sa naučili žiť bez Boha a viery, moslimovi zasahuje do života náboženstvo oveľa drvivejším spôsobom, posilňuje ho a dáva mu aj pocit nadradenosti nad nami, ktorí Boha nemáme a namiesto neho máme alkohol, porno a pod. Čo si myslíte o tejto interpretácii?

Svoju úlohu táto skutočnosť bezpochyby hrá. Sám za seba, ako za človeka s kresťanským poňatím sveta, môžem povedať, že život bez viery v Európe v kontraste s chápaním viery v islamskom svete nás diskriminuje do úlohy posluhovačských konzumentov materiálna a všetkých dostupných sociálno­patologických javov, z čoho sa radujú nadnárodné korporácie a mnohokrát aj podsvetie, ktoré nám servírujú plnými dúškami maximum všetkého toho “humusu” za tučný peniaz a prostredníctvom reklamy a našej povrchnosti a hlúposti nás nútia skonzumovať desaťkrát toľko, koľko by sme potrebovali. Človek s vyváženou telesnou a duševnou stránkou svojho života nachádza hodnoty úplne niekde inde a je oveľa horšie manipulovateľný. Súčasťou kresťanskej viery je potom tiež tradícia, čo je zárukou zachovania identity národa, čo nám úplne chýba “a ideme s každým”, kto ponúkne chlieb a hry.

Do akej miery sa nám rozmohol život v štýle “každý deň dobrý” alebo “kašlem na politiku, mne je to jedno”? Zmení sa to, ak príde nejaká skutočne vážna kríza? Čo nás môže zjednotiť?

Ten uvedený štýl “mne je to jedno” funguje v prevažnej väčšine nášho a nielen nášho národa. Ľudia si navyše často nepripúšťajú nebezpečenstvo dopadov takéhoto myslenia.  O to viac potom prekvapí náhly príchod “zlých časov”, či už v podobe vojny, alebo hospodárskej krízy, či straty slobôd a občianskych práv. Myslím, že ako dobrý príklad poslúži to, že sme si vo veľkej časti našej krajiny pod nosom nechali ukradnúť vodu, základné životné potreby a tiež nám to bolo jedno. Ťažká kríza býva obvykle “potom” jednotiacim prvkom. Moje krédo však je, pokúsiť sa dosiahnuť jednotu ešte predtým, než k akejkoľvek vážnej kríze dôjde a prostredníctvom  onej dosiahnutej jednoty kríze zabrániť.

Migrácia… Zásadná téma súčasnosti. Napríklad podľa profesora Miroslava Bártu k nám nevyhnutne zamieria milióny ďalších utečencov, ktorých vyženie z Afriky nie vojna, ale sucho. Ako sa zatiaľ Európe vedie v boji so súčasnou, oveľa menšou migračnou “vlnkou”?

Sucho ako zdroj obrovskej migračnej vlny do budúcnosti som už spomínal v jednom zo svojich predchádzajúcich článkov a s týmto názorom súhlasím. Ležérne som nazval súčasnú situáciu ako “tréning” pred skutočným bojom na život a na smrť, ktorým bude boj o vodné zdroje. A ako si Európa vedie? Diletantsky, podľa môjho názoru. Predovšetkým, je to Európa, ktorá vyhladovala svojím kolonializmom ľudí v rôznych častiach sveta. NATO na čele s USA dalo aktívne vzniknúť Islamskému štátu, keď podporilo teroristov proti pôvodným legitímnym vládam afrických a blízkovýchodných krajín. Bola to aj Česká republika, ktorá požadovala bombardovanie Sýrie, keď nechcela povstalcom umožniť prevzatie moci.

Na Blízkom Východe sa organizuje Islamský štát, tvorený desaťtisícmi fanatikov. Európsky kolorit zasa tvoria stámilióny “nacistov”, pripravených urobiť čokoľvek, čo im nariadi hranatá plazmová debna s plochou obrazovkou. Porovnajme stredovekú Európu, produkujúcu jednu krížovú výpravu za druhou s dnešnou Európou a ťaženiami na Irak, Líbyu, Afganistan. Nepoučili sme sa. Neriešime príčiny a podstatu, riešime dôsledky.

Liberálne orientovaní ľudia nadávajú verejnosti, že utečencov nechce prijímať, obviňujú ju z necitlivosti, či dokonca extrémizmu. Výrazná časť verejnosti naopak dáva najavo, že sa nechce deliť o svoje zvyšné zdroje, že sa bojí kultúrne odlišných migrantov a islamského radikalizmu a že nechce “ťahať” do Európy ďalšiu chudobu. Ja chcem znovu aj na tomto mieste zdôrazniť, že základom je, uvedomiť si, čo je príčinou masovej migrácie, kto sú vinníci a ako identifikovať, zabezpečiť a potrestať práve týchto vinníkov.

Známi psychiatri už od čias krízy potvrdzujú nárast depresívnych pacientov. Prispievajú k tomu aj neustále informácie o pohromách, vojnách a katastrofách. Ako sa máme poučiť z minulých čias, kedy ľudia museli zvládať nielen zlé správy, ale aj oveľa krutejšiu realitu ako my?

Depresívni pacienti sú realitou a nie je sa čomu diviť. Aj dnešná prostá realita je pre mnoho ľudí silná káva. Toto je trend doby a zámer vládnucich elít. Ľudí musia byť zamestnaní sami sebou a nebudú mať čas odporovať, organizovať sa, proste hnevať. Na to je výborná teória: ľudia sa musia báť a platiť. Vytvorme strašiaka, treba stále nejakého iného, ale kontinuálne nejakého a naložme ľuďom na bedrá finančnú záťaž v podobe stále sa zvyšujúcich daní, pôžičiek, hypoték a podobne. V snahe splácať v atmosfére kontinuálneho strachu je “úspech taktiky” zaručený, ale tiež je “zamiesené” na depresie. Možno, že v minulosti boli ľudia vďaka krutejšej realite lepšie pripravení na zlé správy, dnes však máme úplne dokonalú mediokraciu, schopnú všetkého, pred ktorou neutečieme.