Platformy hovoria o flexibilite. Človek práce však často nesie len riziko bez istôt

• Slovensko pripravuje zákon, ktorý rieši status práce, algoritmické riadenie aj dohľad štátu nad platformami.
• Nejde o boj proti falošnej živnosti. Flexibilitou sa môže zakrývať model, v ktorom platforma riadi prácu, ale zodpovednosť nechce niesť.
• Slovenský návrh nie je len čistou transpozíciou. V niečom pritvrdzuje, v inom môže človeka práce chrániť menej, než smernica umožňuje.

Starý trik v novej aplikácii

Okolo platformovej práce sa roky opakuje ten istý príbeh. Kuriér alebo vodič vraj nechce byť zamestnanec. Chce slobodu, chce si zapnúť aplikáciu, keď sa mu hodí, a vypnúť ju, keď nechce pracovať. Takto digitálne platformy predávajú modernú verziu podnikania. Z pohľadu človeka práce však táto sloboda často vyzerá inak.

Problém nie je v živnosti ako takej. Poctivá živnosť je normálna vec. Problém vzniká vtedy, keď človek nesie riziko podnikateľa, ale reálnu slobodu podnikateľa nemá. Keď o prístupe k zákazkám, o odmene, o hodnotení, o poradí, o sankcii či obmedzení účtu rozhoduje niekto iný, živnosť sa môže stať len pekným slovom pre vzťah, v ktorom silnejší šetrí na zamestnancovi.

Presne sem mieri nový slovenský návrh zákona. Ministerstvo práce v dôvodovej správe otvorene píše, že cieľom je transpozícia smernice EÚ 2024/2831 a vytvorenie osobitného právneho rámca pre prácu cez digitálne platformy. Nejde teda o záplaty v Zákonníku práce, ale o samostatný zákon, ktorý má pomenovať, čo je v tejto oblasti ešte samostatná práca a čo už nie.

Zamestnávatelia nadšení nie sú. V preregulovanej Európskej únii vidia ďalšie obmedzenie. Pre človeka práce by však malo platiť jednoduché pravidlo: ak niekto pracuje ako zamestnanec, nemá byť len preto, aby platforma ušetrila, prezlečený za podnikateľa.

Slovenský návrh triafa jadro problému

Na návrhu je dôležité, že nerozhoduje len názov zmluvy, ale to, ako sa práca v skutočnosti vykonáva. Ak platforma človeka riadi cez algoritmy, sankcie, obmedzenie účtu či iné formy tlaku, zákon to nechce prehliadať len preto, že vzťah je na papieri pomenovaný inak.

To je správny základ. Slovensko už dnes pozná zásadu, že závislá práca nemá byť schovaná do občianskeho alebo obchodného vzťahu. Nový návrh túto logiku prenáša do sveta platforiem, kde šéfom často nie je človek, ale aplikácia. A práve tam sa doteraz najľahšie predstieralo, že ide len o voľnú spoluprácu dvoch rovnocenných strán.

Preto návrh zavádza aj vyvrátiteľnú právnu domnienku pracovnoprávneho vzťahu. Dôvodová správa hovorí jasne: človek práce nemá niesť celé dôkazné bremeno sám. Ak uvedie skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať riadenie a kontrolu zo strany platformy alebo sprostredkovateľa, druhá strana musí preukázať, že nejde o pracovnoprávny vzťah.

To je dôležité najmä pre osamelého kuriéra. V spore so silnou platformou môže totiž o rovnosti strán len snívať.

Keď šéf nie je človek, ale algoritmus

Slovenský návrh nerieši len to, či je kuriér zamestnanec alebo živnostník. Ministerstvo práce chce nastaviť aj pravidlá pre situácie, keď prácu neriadi človek, ale aplikácia. Návrh počíta s transparentnosťou algoritmického monitorovania a riadenia, s ľudským dohľadom nad významnými rozhodnutiami a s právom človeka žiadať vysvetlenie aj preskúmanie rozhodnutia, ktoré urobil alebo podporil automatizovaný systém.

To nie je maličkosť. Práve cez algoritmus sa dnes môže rozhodovať o tom, kto dostane zákazku, kto ich dostane menej, komu sa zníži odmena, komu sa obmedzí účet a kto z platformy napokon vypadne. Ministerstvo preto navrhuje, aby pri takýchto kritických rozhodnutiach bol vždy prítomný aj človek.

To je správny smer. Človek práce nemá zostať odkázaný na vetu, že systém to vyhodnotil inak. Ak aplikácia hodnotí, triedi, trestá a obmedzuje, nemá stáť mimo kontroly len preto, že to robí digitálne.

Až prax ukáže, či to bude skutočná brzda svojvôle algoritmu, alebo len ďalšia povinná kolónka, ktorú platforma odškrtne a človek sa aj tak nič podstatné nedozvie.

Kde sa už začína boj o minimum

Práve tu návrh naráža na odpor tých, ktorí chcú, aby štát pri ochrane človeka práce nešiel ďalej, než musí. Z pripomienkového konania je vidieť, že za užšiu transpozíciu tlačia najmä podnikateľské a zamestnávateľské subjekty: APZD, AZZZ SR, AmCham Slovakia, Bistro.sk a pri niektorých bodoch aj ministerstvo hospodárstva. Ich línia je čitateľná. Chcú, aby slovenský zákon presnejšie rozlišoval medzi skutočnou samostatnosťou a závislou prácou, zúžil niektoré povinnosti pri algoritmoch, oslabil spoločnú zodpovednosť a znížil spätnú neistotu pre firmy. Nič navyše.

Ich odpor je do veľkej miery pochopiteľný. Nebúria sa proti boju s falošnou živnosťou. Búria sa proti tomu, aby sa z neho stal drahý problém pre ich model fungovania.

Najčistejšie to vidno pri mesačnom reportovaní. Ministerstvo hospodárstva výslovne namieta, že smernica pri aktualizácii informácií počíta s intervalom najmenej raz za šesť mesiacov, zatiaľ čo slovenský návrh zavádza povinnosť najmenej raz mesačne. Rezort hospodárstva to otvorene označuje za goldplating a za neprimeranú administratívnu záťaž. Rovnakú výhradu má aj Bistro.sk.

A tu si kritiku zaslúži už samotný navrhovateľ. Ak pri transpozícii pridáva prísnejšie pravidlo, mal by najprv presvedčivo ukázať, prečo európske minimum nestačí. Pri mesačnom reportovaní to v dostupných materiáloch nevidno. Vidno skôr chuť na hustejší dohľad než jasne preukázanú potrebu takéhoto sprísnenia.

Podobný spor vzniká aj pri spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti platformy a sprostredkovateľa. Predkladateľ tu rozumne mieri na reálny problém: aby sa ochrana človeka práce nestratila medzi platformou a sprostredkovateľom, z ktorých každý ukáže prstom na toho druhého. Ministerstvo hospodárstva a časť podnikateľských zväzov síce namietajú, že smernica takúto povinnosť členským štátom výslovne neukladá a že slovenský text ide nad minimum, no snaha predkladateľa zabrániť tomu, aby sa zodpovednosť rozplynula niekde na ceste medzi platformou a človekom práce, je na mieste.

Podobne citlivé je aj kolektívne vyjednávanie pre osoby mimo pracovného pomeru. Časť zamestnávateľov tvrdí, že aj tu už slovenský text ide ďalej, než vyžaduje smernica. Z pohľadu človeka práce sa však už nedá hovoriť len o zbytočnej nadstavbe. Osamelý kuriér proti platforme veľa nevyrokuje. Ak má mať aspoň nejakú šancu presadiť lepšie podmienky, odborová organizácia môže byť v praxi silnejšia než akýkoľvek individuálny protest. Aj v tomto bode teda nejde len o technickú transpozíciu, ale o politické rozhodnutie, kde sa má zákon zastaviť.

Nie všade je však návrh prísnejší

Nie všade je slovenský návrh tvrdší než smernica. Najčistejšie to vidno pri právnej domnienke pracovnoprávneho vzťahu. Úrad vlády namieta, že návrh ju viaže len na žalobu a súdne konanie, hoci smernica žiada jej uplatnenie aj vo všetkých relevantných správnych konaniach. Ak má smernica chrániť slabšiu stranu, teda človeka práce, potom ide slovenský návrh v tejto časti opačným smerom.

A nie je to jediný problém. Z pripomienok Úradu vlády vyplýva aj to, že návrh nemá jasne dotiahnutú povinnosť príslušného orgánu konať z vlastnej iniciatívy pri podozrení na nesprávnu klasifikáciu, hoci smernica s takýmto postupom počíta. Aj v tomto bode tak slovenský návrh necháva väčšiu ťarchu na človeku práce, namiesto toho, aby štát konal aktívnejšie.

O čo má ísť naozaj

Ak niekto naozaj podniká, nech podniká. Ak si sám určuje podmienky, nesie riziko, má viac klientov, pracuje slobodne a bez skrytého riadenia, štát mu nemá nasilu lepiť status zamestnanca.

Ak však druhá strana určuje prístup k práci, tlak na výkon, hodnotenie, sankcie a napokon aj príjem, takýto vzťah sa nemá volať podnikanie len preto, aby silnejší ušetril na povinnostiach.

Zároveň treba strážiť, aby si Slovensko popri oprave tohto starého klamstva nenabaľovalo aj vlastné nadstavby, ktoré pôjdu ďalej, než treba. Pri mesačnom reportovaní nad rámec šesťmesačného minima smernice to už začína vyzerať skôr ako úradnícka šikana než ako rozumne vysvetlená ochrana človeka práce.

Pri tomto zákone nejde o nový register. Ide o to, či v digitálnej ekonomike ešte stále platí obyčajné pravidlo slušnosti: ak niekoho riadiš ako zamestnávateľ, nesmieš sa tváriť, že mu umožňuješ slobodne podnikať.