Poradkyňa sýrskeho prezidenta Assada: Európskym politikom sa už len smejeme, pripadajú nám ako blázni. Konajú proti záujmom vlastných národov

Damask 8. januára 2017 (HSP/Literárne noviny/Foto:facebook)

Novinárka Tereza Spencerova, ktorá sleduje konflikt v Sýrii od samého začiatku, urobila rozhovor pre Literárne noviny s poradkyňou sýrskeho prezidenta Bašara Assada, Busajnou Šaaban (1953) a my vám prinášame jeho časť

Busajna Šaaban vyštudovala anglickú literatúru na univerzite v britskom Warwicku, prednášala na  univerzite v Damašku, v sýrskej vláde pôsobila vo funkcii ministerky pre otázky repatriácie a v súčasnosti je hlavnou poradkyňou prezidenta Assada. Západné médiá ju vnímajú ako “tvár sýrskeho režimu”, vďaka čomu je vo svete zrejme aktuálne najcitovanejšou sýrskou političkou.

Čo znamená oslobodenie Aleppa zo strategického hľadiska?

Bitka o Aleppo bola obzvlášť tvrdá, pretože Aleppo leží blízko Turecka, ktoré do neho neustále vysielalo teroristov, dodávalo zbrane, muníciu, peniaze … V zásade možno v tejto súvislosti úplne otvorene hovoriť o tureckej agresii proti Sýrii.

Z celej vojny si odnášam poznatok, že neexistuje terorizmus bez štátu alebo nejakej sily, ktorá by ho podporovala. Preto sú všetky tie medzinárodné proklamácie o boji proti terorizmu silne pokrytecké. Ak by totiž naozaj existovala medzinárodná vôľa bojovať proti terorizmu, mohol by takýto boj byť vedený a vyhratý. Skutočnú vôľu v tomto smere ale ukazujú len Rusko, Irán, Čína a samozrejme Sýria, ale západná koalícia, ktorá formálne vznikla práve kvôli “boju proti terorizmu”, s terorizmom vôbec nebojuje. Len nedávno Američania poskytli leteckú podporu, aby teroristi z Rakky mohli opätovne okupovať Palmýru. Terorizmus jednoducho koná podľa príkazov zahraničných štátov a rôznych medzinárodných síl. A to je skutočným jadrom celej vojny.

Mnohé analýzy však považujú oslobodenie Aleppa za bod obratu v celej sýrskej vojne.

Presne tak tomu je. S Aleppom už budú oslobodené všetky najdôležitejšie mestá v Sýrii. Máme samozrejme ďalej problémy na severovýchode krajiny, ale predovšetkým preto, že do tejto oblasti Američania ďalej dodávajú zbrane a bojovníkov a podporujú všetkých, ktorí ešte stále veria v rozbitie Sýrie. Saudská Arábia, Katar a Turecko sú hlavnými sponzormi terorizmu v Sýrii a všetkým im poskytujú zastrešenie Spojené štáty s ich “koalíciou boja proti terorizmu”. Je to skrátka vojna proti Sýrii vedená vonkajšími štátmi. Západné médiá túto skutočnosť samozrejme vo svojej väčšine úplne prehliadajú.

Aký dôvod mal podľa vás Západ k rozpútaniu vojny proti Sýrii?

Je potrebné vnímať dve úrovne. Na tej prvej sú slová Západu a na tej druhej potom realita. Na tej prvej úrovni hovorili o arabskej jari, o tom, že arabský ľud chce západné ľudské práva, slobody a demokraciu, v praxi potom ale zničili Líbyu. Vari je dnes Líbya nejakou demokraciou? Zničili Irak a Jemen, rozdelili Sudán a teraz ničia Sýriu. Čiže, teóriu o budovaní demokracie nemožno ničím podložiť.

Argumentovali nutnosťou odstrániť prezidentov – Saddáma Husajna, Kaddáfího, Assada. Čo sa ale po zvrhnutí Saddáma Husajna stalo s Irakom?  Tvrdím, že všetky tie proklamácie o nutných “zmenách režimov” boli len zámienkou k zničeniu arabských armád a arabských štátov. Možno to doložiť.  Rusko s Čínou od tej doby už celkom päťkrát spoločne vetovali rozhodnutie Západu zaútočiť na Sýriu. Západ proti nám chcel viesť skutočnú vojnu, ale zastavili ich vetá spolu s našou rozhodnosťou, s ochotou  našich vojakov obetovať životy pri obrane svojej vlasti.

Netvrdím, že by náš systém bol dokonalý, taký nie je žiadny systém na svete. Je tiež pravda, že si mnohí Sýrčania oprávnene sťažujú na to či ono. Ale 24. marca 2011, kedy boli ľudia v uliciach len druhý týždeň, sa sýrska vláda a vedenie rozhodli ústretovo reagovať na všetky požiadavky, ktoré vtedy sýrsky národ vznášal. Čím viac sme boli ochotní ku kompromisom a ústupkom, tým viac sa požiadavky stupňovali a spolu s nimi aj útoky proti štátu. Postupne sme začali chápať, že to, čo sa v Sýrii odohráva, nemá nič spoločné s reformami, demokraciou alebo slobodami. Terčom nebol Bašár Assad, terčom bola Sýria.

Dnes pritom stále ešte môžete počuť hŕbu klamstiev o tom, čo sme údajne spáchali na začiatku protestného hnutia v Sýrii. Slávnym sa napríklad stal istý Talus, ktorý skladal revolučné protirežimné piesne, a vojaci ho preto v Hamá mali zabiť a ešte mu navyše symbolicky vyrvať z hrdla hlasivky. Pred týždňom sa ale ukázalo, že spokojne žije v Európe.

Všetky správy, ktoré vtedy zo Sýrie do sveta vysielali Al Džazíra a saudská Al Arabíja, sa dnes prehodnocujú, pretože sa nepreukázala ich pravdivosť. Boli to úplné lži, ktoré mali priživovať problémy.

Myslíte, že je dnes situácia s informovaním o Sýrii vo svete lepšia?

Nie. Pred pol rokom, napríklad, bolo v Sýrii nesmierne horúco, ale západné televízie odvysielali dojemné zábery s malým dievčatkom, údajne od rebelov, ktoré malo na sebe ťažký kabát. To nemohlo byť zo Sýrie! Ostatne, mnohé zábery udalostí, ktoré sa mali podľa médií zo Západu a Perzského zálivu, odohrávať u nás, pochádzajú odkiaľsi odinakiaľ.

Môžeme sa vrátiť k príčinám snáh o zničenie Sýrie?

Dnes už celkom iste vieme, že existoval plán nášho zničenia, a ak sa pýtate na jeho motívy, tak poviem, že preto, že sa Sýria stavia za oslobodenie svojich území, proti sionizmu, proti okupácii Palestíny, za libanonské hnutie odporu … Mnohí analytici ostatne konštatujú, že Západ a Izrael chcú zničiť všetky arabské armády, chcú arabskú spoločnosť rozhádať a postaviť proti sebe sunnitov so šiitmi, kurdov proti kresťanom, chcú zničiť národné štáty, aby jediným dominantným štátom regiónu mohol byť Izrael. A v tomto ohľade majú Západ a Izrael mnohých kolaborantov aj v radoch Arabov, predovšetkým v Perzskom zálive. Je to očividné vysvetlenie na regionálnej a medzinárodnej úrovni. Chcem povedať, že sme svedkami nového typu vojny, v rámci ktorej vonkajšie sily spolupracujú s určitými silami vnútri, pričom ale predstavitelia onoho vnútorného prúdu nereprezentujú ani vôľu svojich národov, nieto arabského sveta.

Vnímate sýrsku exilovú opozíciu?

Viete si prestaviť nejakú národnú opozíciu, ktorú platí iný štát? Naozaj by napríklad Francúzsko akceptovalo opozíciu platenú z Británie? Alebo naopak? Západ voči Sýrii uplatňuje politiku, ktorá by v jeho vlastných očiach a na jeho domácej scéne bola úplne nelogická.

Ako sa pozeráte na to, že prezidentské voľby v USA vyhral Donald Trump?

Boli sme šťastní, že na svetlo vyšlo všetko pokrytectvo západných médií, že sa ukázalo, ako je to so slobodnou tlačou v USA. Všetky médiá preferovali Hillary. Prinajmenšom v našich očiach sa celý ten mýtus o slobodnej tlači zrútil. Už na nič také neveríme. Je dobre, že Donald Trump uspel tvárou v tvár všetkej tej inštitucionálnej a mediálnej sile, ktorá si sama aj vymýšľala udalosti. Veď médiá na Západe už dávno informácie neprinášajú, vytvárajú ich.

Ako po šiestich rokoch vojny vlastne vnímate Západ?

Nachádzame sa v určitom zlomovom bode – všetko, čo sme sa kedysi o Západe učili, a všetko, čo sme o Západe kedy počuli, sa nám rúca pred očami. Západ je ten, kto sa mieša do našich vecí, kto vykonáva intervenciu proti Sýrii, kto chce u nás “zmeniť režim”. Nebyť USA, Turecka, Kataru a Saudskej Arábie, vedeli by sme sa s teroristami vysporiadať veľmi ľahko a rýchlo, ale medzinárodná podpora vojnu v Sýrii predlžuje a prehlbuje.

Dúfame, že sa vzostupom Ruska a Číny, ktoré dnes utvárajú jeden z pilierov medzinárodného poriadku, a s novým Trumpovým prístupom nezasahovania, začne v medzinárodných vzťahoch nová éra. My ako Sýria sme pripravení udržiavať vzťahy so všetkými krajinami, samozrejme s výnimkou Izraela, ktorý okupuje naše územie a okupuje Palestínu.

Vidíte nejakú možnosť mierovej dohody s Izraelom?

Medzi rokmi 1990 a 2000 sme strávili desať rokov snahami dosiahnuť mier s Izraelom prostredníctvom rokovaní. Osobne som sa vtedajších rozhovorov zúčastnila a dokonca som o nich napísala aj knihu. Naozaj sme sa o mier s Izraelom snažili, ale Izrael nechce mier, chce hegemóniu. Chce ovládať región a zničiť arabské myslenie, entitu i kultúru. Taký pocit v nás po tých desiatich rokoch rozhovorov zostal a pohľad na to, ako Izrael nedodržiava žiadnu z dohôd, ktoré až doteraz uzavrel, nás v tom len utvrdzuje. Izrael opakovane zdôrazňuje potrebu zaistiť svoju vlastnú bezpečnosť, ale tú my požadujeme tiež. Otázka vzájomnej bezpečnosti je pre mier kľúčová, ak má byť ale presadená v prospech Izraela, na náš úkor a pri pokračujúcej okupácii našich území, je to pre nás neprijateľné.

Ďalším dôležitým hráčom regiónu je samozrejme Turecko …

Tým sme zase u politiky Západu, konkrétne Európy. Recep Erdogan bol jedným z tých, kto rozpútal vojnu v Sýrii, značne prispel k vzniku utečeneckého problému – v Turecku hneď pri hraniciach so Sýriou sa stavali stany pre migrantov ešte v čase, keď onú hranicu žiadny Sýrčan ani neprekročil – a Západ mu napriek tomu zveril riešenie práve tohto problému. Pritom je predsa očividné, že Erdogan nikdy problém s migrantmi riešiť nebude, pretože ich využíva ako eso v rukáve pri tlaku proti Západu, z ktorého chce vytiahnuť ďalšie miliardy.

Keď sme pri tom, práve ma z Aleppa informovali, že mnoho džihádistov, ktorí z tejto oblasti po bojoch so sýrskou armádou ušli, už cez Turecko dostali víza do Európy a tam u vás i štatút utečenca. Pokiaľ vo finále Európa skončí s tým, že bude hostiť teroristov zo Sýrie, môžu ju čakať závažné problémy.

Pritom si myslím, že Sýria zo Západom by utečenecký problém vyriešiť dokázali, ale s Erdoganovou účasťou to jednoducho nepôjde. Snažíme sa to Západu hovoriť, ale nepočúvajú nás. Poskytla som veľa rozhovorov pre západné médiá a často sa stalo, že sa mi snažili vysvetliť, čo sa vraj v Sýrii v skutočnosti deje. Oni tu nikdy ani neboli a zo štúdia kdesi v Londýne ma chcú presviedčať, že vedia viac ako ja o tom, čo sa odohráva v Sýrii, aj keď ja tu žijem. Taká arogancia.

Mimochodom, Erdogan nechal svojich islamistických spojencov v Aleppe demontovať a do Turecka previezť cele továrne aj so zariadením. Celú oblasť fakticky vydrancoval. Hovoríme mu “Zlodej z Aleppa”.

Vojna v Sýrii mení región a stáva sa začiatkom nového svetového usporiadania …

Naozaj dúfame, že všetko ustojíme a zmeníme región, aby sa stal odolnejším proti všetkým možným vonkajším tlakom. Proti všetkému, čo je nespravodlivé a nefér nielen pre Sýriu, ale aj pre arabské záujmy, tradície alebo kultúru. A samozrejme dúfame, že budeme, my Sýrčania, sami budovať svoju budúcnosť, bez ohľadu na to, čo si želá Západ. Mnohí Sýrčania dnes vzhliadajú k Rusku, Číne,  ku krajinám BRICS. Hľadíme na Východ. Už jednoducho neveríme, že by Západ reprezentoval všetky tie najvyššie hodnoty, ktoré podľa svojich tvrdení reprezentuje. Čiže, my sme v tejto vojne síce stratili veľa, ale Západ tiež. Stratil svoj imidž a dôveryhodnosť.

Ak si totiž Európa myslí, že je stále skvelá a veľká, tak si to myslí sama. My tomu neveríme už dávno. Keď počúvame, čo hovoria  francúzsky prezident Francois Hollande alebo britský minister zahraničia Boris Johnson, smejeme sa. Pripadajú nám ako blázni. Podľa nášho názoru konajú proti záujmom vlastných národov a nechápu náš región. Už dlho je nám jedno, čo v Európe rozprávajú.

Mimochodom, v sýrskej vojne Európa beztak pochodovala len v tieni Spojených štátov. Za celú tú dobu nezaujala žiadny vlastný, jasný a férový postoj. Ak by sme voči USA zastávali rovnako poddanú pozíciu ako Európa, nemuseli by sme dnes bojovať. My ale bojujeme za svoju nezávislosť, možnosť prijímať vlastné rozhodnutia, za svoju česť a hrdosť.

Pri pohľade na Európu nevidíme entitu nezávislú na Spojených štátoch, nevidíme politikov, ktorí by hájili záujmy európskych národov. Z európskych štátov  najaktívnejšie proti Sýrii vystupujú Británia a Francúzsko.  Je to pritom motivované predovšetkým ich záujmom na predaji zbraní za miliardy dolárov krajinám Perzského zálivu. To je hlavný dôvod ich politiky a nie nejaké slobody a demokracie alebo európske hodnoty. Inými slovami, všetky tie vznešené európske hodnoty v Sýrii už “nefungujú”. Ak by ste sa spýtala sýrskych utečencov v Európe, tak vám väčšina iste povie, že by sa do mierovej Sýrie rada vrátila. A ja dúfam, že sa tiež raz vráti.

V Európe je však Sýria naopak považovaná za bábku Ruska …

Opäť sa musíme vrátiť do reality. S Ruskom nás samozrejme spájajú historické väzby, ale ani za čias Sovietskeho zväzu, kedy boli naše vzťahy veľmi tesné, sme neboli bábkami.  V čase, keď v sovietskom “tábore” ekonomicky existoval len štátny sektor, v Sýrii sme okrem štátneho mali aj súkromnú a zmiešanú ekonomiku. Mali sme vlastnú identitu, ktorá nebola ani východná, ani západná.

Rusko a Čína nám teraz veľmi pomohli niekoľkonásobným vetovaním v Bezpečnostnej rade OSN a za túto obranu Sýrie sme im samozrejme vďační. Ruské letectvo potom 30. septembra 2015 vstúpilo do vojny v Sýrii, čím zásadne pomohlo našej armáde. Prišli ale do Sýrie na našu žiadosť. Vlastne sme ich o to prosili už po dva predchádzajúce roky, ale v tom čase očividne neboli pripravení.

Je pritom veľmi dôležité si uvedomiť, že existuje zásadný rozdiel medzi ruským a západným myslením. Rusi sa k ostatným štátom správajú s rešpektom a skôr ako k partnerom. Na rozdiel od USA, Británie alebo Francúzska nemajú koloniálnu minulosť a nepozerajú na ostatné štáty ako na svoje kolónie, ako na oblasti, ktoré by chceli ovládnuť a kolonizovať. Usilujú o spoločne výhodné rozhodnutia a ohľadom Sýrie nerozhodli o ničom, čo by s nami predtým dôkladne neprerokovali. Preto sa bude čím ďalej viac ľudí vo svete obracať k Rusku a Číne a odvracať sa od Západu. Preto súdim, že budúca dekáda vo svete bude dekádou Ruska a Číny, a nie Európy alebo Spojených štátov.

Celý rozhovor si môžete prečítať v Literárnych novinách