“Čo sme to za národ – čo sme to za ľudia?”

Tento článok píšem z Turecka, kde trávim dovolenku a po sledovaní našich osláv SNP a odmietnutí súboru Urpín vystúpiť na slávnostnom programe mi to nedá sa k tomu nevyjadriť .

Turkom nikto neprikazuje aby si vyvesili štátnu  vlajku z okna, z balkóna, lásku  a hrdosť k svojej histórii, k svojej republike  majú v srdciach a deťom ju vštepujú v školách. Nie všetci Turci milujú súčasného prezidenta  a tiež  nie všetci sa stotožňujú s jeho politikou. Ale štátny sviatok je nie o súčasnej vládnej garnitúre a o jej politike. Je to sviatok o histórii, ktorá patrí všetkým občanom, bez rozdielu na to, kto a aké politické hodnoty vyznáva.

Čo sme to my za národ? Čo sme to za ľudia? Študent príde k nášmu prezidentovi do prezidentského paláca a odmietne mu podať  ruku, lebo sa mu pán prezident nepáči, dôchodca strieľa na premiéra, lebo sa mu nepáči jeho politika, súbor Urpín nechce na oslavách tancovať, lebo štátny sviatok  SNP v Banskej Bystrici organizuje vláda, ktorá sa súboru nepáči. Možno najbližšie  herci SND neodohrajú predstavenie, lebo sa im obecenstvo nebude páčiť, alebo naopak, ľudia neprídu do divadla, lebo sa im  spolitizovaní herci  znepáčili.

Pri oslavách Slovenského národného povstania  by sme mali jasať a  byť hrdí na našich predkov, ktorí sa odvážne postavili proti fašizmu a v povstaní proti nemeckej porobe položili  svoje životy. Mali by sme si s úctou pripomínať aj nevinné obete ľudí, ktorí zahynuli rukou besniacich Nemcov, ktorí povstanie kruto potlačili.

Na domoch po celej republike  by mali viať  29. augusta  slovenské vlajky a mali by sme byť hrdí na to; že sme to boli my, malý slovenský národ, ktorý  v  Nemcami obsadenej  Európe povstal proti fašizmu, proti nemeckým okupačným vojskám a aj proti vtedajším slovenským politikom, ktorí sa podriaďovali Berlínu.

Premiér Robert Fico vo svojom prejave na oslavách v Banskej Bystrici poukázal na  traumu, ktorú zanechal fašizmus a nacizmus.  O to viac si musíme pripomínať hrdinstvo našich predkov a ďalších národov, vrátane Rusov, ktorí prišli  povstaniu na pomoc a postavili sa spolu so Slovákmi so zbraňou v ruke nemeckej vojnovej mašinérii.

Čo sme to za národ, čo sú to za ľudia, ktorí odmietli  poctu byť účastní  štátnych osláv  tohto významného sviatku a svojim folklórnym vystúpením  neprispeli  k slávnostnému programu? Politika rozdelila našu spoločnosť, rozdeľuje priateľov, rodiny, vkráda sa medzi mládež a ľudí cez sociálne siete, internet,  cez média, je v kultúre,  ba už  vstúpila aj do vedy. Slobodný  prejav politických  názorov prerástol v našej spoločnosti do hašterivých nenávistných sporov. Sme členmi EÚ, veľkého spoločenstva európskych národov, ale to neznamená, že naša národná identita a naša história je nám už nepotrebná. Byť vlastencom sa už nenosí, pre našu dnešnú mládež je “cool”  byť Európanom.  Vyvesiť si na dome, či z okna bytu  slovenskú vlajku pri štátnom sviatku to by sme asi boli ľuďom na smiech, to sa u nás nerobí. K vlastenectvu a k hrdosti na naše významné historické udalosti treba viesť deti a mládež v rodinách a v školách.

Môj otec bol priamym účastníkom povstania, bol aktívnym členom Zväzu protifašistických bojovníkov, ako učiteľ usporiadal pre žiakov besedy kde im rozprával zážitky z bojov v Starých horách s odkazom, aby sa už nikdy nevrátilo zlo fašizmu a vojna.

Slovenské národné povstanie by malo byť pre nás všetkých, ktorí chceme žiť v mieri veľkým historickým mementom.

PhDr. Anna Šestáková