Môj profil 
Predplatné
Divákov však bolo máličko. Neboli ani zaplnené tribúny. Na európsku ligu praská hala vo švíkoch, ale bežná liga, kde majú hráčky prevahu dvoch tried nad všetkými ostatnými tímami na Slovensku, neťahá.
Atmosféra bola o to uvoľnenejšia. Ultras pozostávajúci asi z desiatich chlapov, počítam že priateľov hráčok a ľudí, čo sa točia okolo klubu s bubeníkom a trubkárom na čele, hecoval hráčky. Rachotu vydali, ako keby ich bolo desaťkrát toľko a uvedomil som si, že aj mne sa pri ich pokrikoch zvyšuje tep.
Tým, že bol vstup voľný, nikto nekontroloval tých, čo vchádzali alebo vychádzali. Deti sa naháňali po tribúnach a vybehovali z haly, aby do nej zas cez iné dvere vbehli.
Tínedžerky sedeli na svojich mobiloch, chatovali a iba jedným okom boli na ploche.
Naše dievčatá, samozrejme, vyhrali násobkom a to už koniec vypustili. Bola to celkom dobrá zábava, ale dôležitejšie bolo moje uvedomenie, v akom pokoji a bezpečí žijeme.
Nikomu ani nenapadlo, aby sa strachoval, aby sa obzeral, či niekto podozrivý nevstúpil, či niekto niekde nenechal tašku. Žiadne kontroly a uvádzači boli skôr len ako informačná služba pre nováčikov ako ja. Deti v tlupách bez dozoru, ktoré matky skontrolovali len raz za čas, či nie sú veľmi spotené a či im netreba nanútiť trochu vody.
Podobné uvedomenie som zažil minule v krčme. Chodíme s priateľmi vždy v piatok už roky do tej istej. To, čo som tam zažil teraz, ma šokovalo. Pospájané stoly okupovalo asi 30 britských dôchodcov. Také niečo som tu ešte nevidel.
Neboli v Paríži ani v Bruseli, neboli v Nice ani v Ríme, boli v Košiciach, tu, na periférii Európskej únie, na konci sveta, hneď vedľa veľkého plota. A neboli tu preto, lebo už boli všade a nemali už kam ísť, ani preto, že je tu katedrála na európske pomery smiešnych rozmerov. Neboli tu ani preto, že je tu lacno. Boli tu jednoducho preto, že tu je bezpečne. Žiadni arabi ani bomby. Žiadne konflikty a nenávistné pohľady. Žiadni čudní ľudia. Je tu jednoducho pokoj. Kľud. Bezpečie. Mier, nech ako banálne to znie.
Pripitým tínedžerkám, čo sa v noci poflakujú po uliciach snažiac sa trafiť domov, ani nenapadne, že by sa im mohlo niečo stať. Nikto nerieši, či je bezpečné niekam ísť, či je dobrý nápad zúčastniť sa nejakého podujatia, nikomu nenapadne, že počas bohoslužby by mohol s výbuchom vyletieť rovno do neba. To jednoducho nezodpovedá tomuto miestu. Nie je to pre Slovensko zaujímavá téma. Zatiaľ.
Aj keď sa politická korektnosť akokoľvek snaží, jedno ľudia vedia i tak. Nie sú tu ohrozenia ako na západe, lebo tu nie je taká situácia. Úplne jednoducho povedané, nie sú tu islamisti. Nie sú tu minarety. Nie sú tu no-go zóny tvorené neprispôsobivou islamskou komunitou, ktorá sa na západe úplne zradikalizovala, absolútne sa odmieta integrovať, práve naopak, pôvodné obyvateľstvo berie ako nepriateľov, štát neakceptuje, chce ho rozvrátiť a na jeho troskách postaviť islamské kalifáty s jej pravidlami a jej právom.
Tí slovenskí občania, Slováci, ktorí chcú rozvrátiť tento náš bezpečný svet sa dopúšťajú vlastizrady. Je jedno, či sem chcú naťahať islamistov zo súcitu, lebo im médiá nahovoria, že títo utekajú pred vojnou, či kvôli tomu, že ich k tomu vedie ich pravdoláskarské neomarxistické zmýšľanie, alebo kvôli tomu, že na to dostali pokyn od svojich chlebodarcov zo zahraničia, či už sedia v Bruseli alebo New Yorku, vždy ide o vlastizradu.
Niet pre to iného mena. Títo ľudia sa snažia zničiť vlastný národ, vlastnú civilizáciu. Treba ich konanie jasne pomenovať a treba pomenovať aj týchto ľudí. Ste vlastizradcovia a treba vám to jasne povedať.
Niet odpornejšieho trestného činu, niet morálne hnusnejšieho počínania, ako je zrada. Zrada, lebo vydávaš nepriateľovi vlastných, svojich, svoju rodinu, svojich rodičov a svoje deti. V tomto prípade svoju širšiu rodinu – národ. Niet ničoho, čo by sa hnusom vyrovnalo tomuto počínaniu. Za zradu, vždy boli najtvrdšie tresty, vo vojne rovno guľka. Za vlastizradu sú aj teraz najvyššie sadzby v trestnom zákone.
A treba si to pamätať a mať to na zreteli.
Juraj Martus
.JPG)
