Skôr, akoby sme sa pozreli na kvalifikáciu blízkeho spolupracovníka D. Trumpa na funkciu kubánskeho prezidenta, bolo by asi vhodné pripomenúť si dejiny vzťahov Washingtonu a Havany za cca posledných sto rokov a úlohu kubánskych emigrantov pri formovaní vzájomných vzťahov. Trumpova chuť na ostrov cigár nespadla z neba, ale je plne v súlade s dlhodobou americkou politikou, len on jej dáva osobitú príchuť. Po jeho nedávnych vyhláseniach o Venezuele zameral svoju rétoriku aj na Kubu. Komunistickú vládu v Havane vyzval, aby pristúpila na dohodu so Spojenými štátmi, inak jej hrozia zo strany USA bližšie nešpecifikované dôsledky. Najnovšie sa nechal počuť, že režim v Havane je v katastrofálnom stave. Vraj nie je potrebné vojensky zasiahnuť ako v Caracase, lebo režim sa zrúti sám. Vrcholom pokrytectva sú reči o tom, že nedovolí nikomu dodávať na Kubu ropu, ani humanitárnu pomoc. Jednoducho etalón morálky.

Možno nezaškodí pripomenúť si stručne cestu, ktorá viedla k dnešnému stavu. Dlhoročný režim diktátora Fulgencia Batistu, ktorý padol po víťaznej revolúcii povstalcov, vedených Fidelom Castrom, by na Kube bez podpory z USA nemohol nikdy existovať. Vzťah USA – Kuba bol za jeho krutovlády najmä v rokoch 1952 – 1959, diplomaticky povedané, veľmi úzky a pragmatický. Spojené štáty Batistu podporovali politicky, ekonomicky aj vojensky, pretože im vyhovoval ako stabilný a USA oddaný líder.

Paradoxom politického vývoja samotného budúceho komunistického vládcu Kuby je skutočnosť, že Fidel Castro, ktorý študoval teológiu, bol pôvodne členom Partido Ortodoxo – Ortodoxná strana (oficiálne Partido del Pueblo Cubano – Ortodoxo), čo bola silne národne orientovaná strana. Založil ju v roku 1947 Eduardo Chibás, výrazná protikorupčná a nacionalistická osobnosť kubánskej politiky. Jej hlavnou agendou boli silný nacionalizmus, boj proti korupcii a sociálna spravodlivosť. Nebola to v žiadnom prípade komunistická strana. Castro začínal svoju politickú dráhu ako radikálny nacionalista, pôsobiaci v rámci demokratického systému. Dňa 10. marca 1952 však Fulgencio Batista uskutočnil vojenský prevrat a zrušil voľby. Bol to práve tento prevrat, ktorý Fidelovi „zatvoril dvere“ legálnej politickej práce. Revolučná cesta bola pre neho následne jedinou alternatívou k zrušenej demokracii. Castrom vysnívaná legálna politická kariéra bola v troskách. Snažil sa ju zachrániť podaním právnej žaloby na Batistu za porušenie ústavy z roku 1940. Keď neuspel, prešiel na revolučnú cestu, ktorá vyústila útokom na kasárne Moncada v roku 1953.

Pre pochopenie ďalšieho vývinu je dôležitá odpoveď na otázku, prečo USA podporovali brutálny Batistov režim. Washington uznal Batistov režim hneď po prevrate v roku 1952. Hlavným dôvodom podpory bola vojenská spolupráca. Kuba so strategickou polohou na vstupe do Mexického zálivu dostávala zbrane a výcvik v rámci boja proti komunizmu. Existovalo aj silné ekonomické prepojenie, pretože americké firmy vlastnili veľkú časť kubánskeho hospodárstva (cukrovary, bane, telekomunikácie, elektrárne). A navyše, Havana bola centrom amerického turizmu, hazardu a podnikania (vrátane napojenia na mafiu). Nemenej dôležité boli aj politické dôvody počas zúriacej studenej vojny. Po roku 1945 sa USA všemožne snažili zabrániť šíreniu komunizmu v Latinskej Amerike. F. Batista sa im hodil, pretože bol silne antikomunistický, brutálne potláčal všetky ľavicové hnutia a odbory.

Koncom 50. rokov však rastúca korupcia a brutalita režimu začali byť nepohodlné aj pre jeho ochrancov v USA. Zvyšujúca sa popularita revolučného hnutia Fidela Castra ich prinútili v roku 1958 obmedziť dodávky zbraní Batistovi. V januári 1959 pred triumfálnym vstupom revolucionárov do Havany utiekol diktátor z krajiny a k moci sa dostal Fidel Castro, ktorý po prevzatí moci vôbec nezamýšľal prerušiť vzťahy so susedom na druhej strane Floridskej úžiny.

Po víťazstve revolúcie v roku 1959 navštívil USA v snahe nadviazať pracovné vzťahy. Nešlo o formálnu žiadosť o finančnú pomoc v klasickom zmysle (ako napr. pôžičku od vlády USA), ale o pokus získať politické uznanie, ekonomickú spoluprácu a priaznivé obchodné podmienky. Castro prišiel do USA len pár mesiacov po páde Batistu na pozvanie Americkej asociácie vydavateľov novín. Nebol však prijatý prezidentom Dwightom Eisenhowerom. Stretol sa len s viceprezidentom Richardom Nixonom. Cieľom jeho návštevy bolo uistiť USA, že revolúcia nie je komunistická, nadviazať ekonomickú spoluprácu a získať medzinárodnú legitimitu novej vlády.

Americká administratíva bola opatrná a podozrievavá, pretože CIA už v tom čase hodnotila F. Castra ako potenciálne riziko. USA neponúkli výraznú finančnú pomoc a vzťahy sa začali rýchlo zhoršovať, najmä po znárodňovaní amerického majetku na Kube. Keď sa obmedzil dovoz cukru, hlavného kubánskeho vývozného artiklu, hľadal sa nový odberateľ. Bol to Sovietsky zväz a diplomatické vzťahy s najbližším susedom boli v roku 1961 prerušené.

Na otázku, či bol revolucionár F. Castro od začiatku komunistom, treba odpovedať negatívne. V podstate sa k nemu vo Washingtone postavili podobne ako k V. Mečiarovi potom, ako zmietol „ich ľudí“ v demokratickej súťaži. Nebol si dopredu vybratý, teda si podozrivý. Budúci kubánsky líder sa v 50. rokoch nikdy neoznačoval za komunistu. Hovoril skôr o národnej suverenite, sociálnej spravodlivosti a boji proti korupcii a imperializmu. Jeho hnutie 26. júla bolo nacionalistické a revolučné, nie otvorene marxistické. Historici sa nevedia zhodnúť či bol komunista už skôr, ale takticky to skrýval, alebo sa k marxizmu-leninizmu priklonil postupne po konflikte s USA. Za marxistu-leninistu sa však oficiálne vyhlásil až v roku 1961. Možno teda zodpovedne vyhlásiť, že do náruče Sovietskeho zväzu ho svojím nedostatkom politickej predvídavosti, velikášstva a veľmocenskej arogancie vohnali samotné Spojené štáty.

Na znárodnenie amerických podnikov na Kube (cukrovary, rafinérie, banky) a zavedenie agrárnej reformy reagovali USA ekonomickými sankciami (1960), zákazom dovozu kubánskeho cukru a podporou kubánskych exulantov proti Castrovi. Tieto kroky USA Kubu existenčne ohrozili a Castro bol fakticky donútený prijať protiopatrenia. Kuba potrebovala nového odberateľa cukru, garantované stabilné dodávky ropy a samozrejme vojenskú ochranu. Sovietsky zväz mu to vzhľadom na svoje vlastné veľmocenské záujmy ochotne všetko vrátane finančnej pomoci aj skutočne ponúkol. Možno teda povedať, že bez tlaku zo strany USA by sa Kuba pravdepodobne nikdy neorientovala na ZSSR, ale zároveň treba pripustiť, Castrovu politiku proti imperializmu a neokolonializmu mohli v USA chápať ako antiamerickú. Otázka, či USA svojou politikou „pomohli vytvoriť“ komunistickú Kubu, patrí medzi najdiskutovanejšie témy studenej vojny. Odpoveď nie je čierno-biela. Väčšina historikov hovorí o kombinácii Castrovej ideológie a americkej reakcie. Možno však jednoznačne povedať, že USA nepriamo prispeli k zmene politickej orientácie Kuby.

Svojím veľmocenským prístupom a aroganciou USA prakticky prinútili Kubu hľadať politickú, ekonomickú a vojenskú oporu inde. Jedinou reálnou možnosťou bol ZSSR. V každom prípade Moskve vyhovovalo, ak sa niekde oslabila pozícia USA. Zároveň myšlienka získať spojenca 150 km od USA, musela byť pre ňu lákavá. Prebiehajúca studená vojna prirodzene tlačila Kubu do jedného z blokov. Neúspešná invázia v Zátoke svíň v roku 1961 podporovaná CIA len potvrdila Castrove obavy z americkej intervencie, posilnila jeho vnútropolitickú podporu a urýchlila deklaráciu socialistického smerovania Kuby. Po tejto udalosti sa F. Castro definitívne priklonil k ZSSR. USA v Latinskej Amerike vždy podporovali pravicové režimy a snažili sa likvidovať ľavicové hnutia. To posilňovalo presvedčenie revolučných lídrov nielen na Kube, že konštruktívne spolunažívanie s USA ako rovného s rovným nie je možné.

Z tohto pohľadu americký tlak radikalizoval kubánsku revolúciu a nepriamo nasmeroval tento štát na trajektóriu socialistického spoločenstva. Mnohí historici tvrdia, že keby USA postupovali opatrnejšie a menej konfrontačne, Kuba mohla skončiť ako nacionalistický, autoritársky, ale nie striktne prosovietsky štát. Ďalší vývoj v tomto regióne, invázia v Zátoke svíň (1961), kubánska raketová kríza (1962) a hospodárska blokáda zo strany Spojených štátov tento záver len potvrdzuje. Od tohto momentu bola Kuba pevnou súčasťou sovietskeho bloku.

Ako sa režim vyvíjal po tomto Düringovskom obrate, ktorý vyvrcholil do hádam najdlhšieho sankčného režimu voči nejakej krajine, sa budem venovať nabudúce.