Všetkému samozrejme predchádza 40-dňový pôst. O jeho význame sme sa rozprávali s katolíckym kňazom, ktorý si za 16 rokov služby všimol aj to, ako sa mení postoj ľudí k viere. Pôst podľa neho nie je iba dočasné odopieranie si čokolády, ale mal by byť tréningom trvalej zmeny a nemal by sa končiť Veľkonočným pondelkom.

V rozhovore pre Hlavné správy sa venoval aj téme negatívnych informácií vo verejnom priestore a médiách, ktoré ľudí napĺňajú strachom. A ktoré následne „vypínajú“ intelekt a namiesto neho nastupujú nízke pudy. Aj vďaka tomu v uliciach pribúdajú patologickí egoisti, ktorí vnímajú iba „ja“ a prestávajú vnímať „my”.

Viac sa dozviete vo videorozhovore s katolíckym kňazom Martinom Šafárikom.

Boli ste u nás niekoľko týždňov pred Vianocami, vtedy sme sa rozprávali o najkrajších sviatkoch roka a advente. Teraz sa zas blížia najväčšie kresťanské sviatky. Pred pár dňami sa Popolcovou stredou začal 40 dňový pôst. Čo pre kresťanov predstavuje a čo by im mal vnútorne priniesť?

Rozlišujem, čo predstavuje a čo by mal predstavovať. Čo pôst pre mnohých predstavuje? Nič, keď sú neveriaci. Pre tých, ktorí sú veriaci, samozrejme predstavuje nejakú zmenu v liturgii. Vidia, že kňaz už nechodí v zelenom ornáte, ale vo fialovom. Pretože fialová je v rámci liturgie farba kajúcnosti a svojím spôsobom aj smútku, lebo sa používa aj pri pohrebných obradoch.

A čo by pôst predstavovať mal? Je to obdobie, ktoré je liturgiou akoby špecializované na to, aby sme sa pripravili na najväčšie sviatky roka. Spomínali ste, že som tu bol pred Vianocami. Tak, ako máme pred Vianočnými sviatkami adventné, prípravné obdobie, tak pred Veľkonočnou vigíliou a Veľkým trojdním máme toto pôstne obdobie, ktoré je ešte dlhšie ako advent.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom.

Rozhovor si môžete aj vypočuť.

V advente máme štyri adventné nedele, čo symbolicky znázorňuje aj adventný veniec so štyrmi sviečkami. A v pôste máme päť pôstnych nedieľ – pričom nasledujúca po piatej, Smrtnej nedeli, je Kvetná nedeľa, alebo podľa novšej liturgickej terminológie Palmová nedeľa, ktorá sa vrátila v preklade k pôvodnému originálu. A Palmová nedeľa otvára Veľký týždeň – takže to je úplne najposvätnejšie obdobie v rámci nášho kresťanského života.

V advente máme štyri adventné nedele, čo symbolicky znázorňuje aj adventný veniec so štyrmi sviečkami. A v pôste máme päť pôstnych nedieľ – pričom nasledujúca po piatej, Smrtnej nedeli, je Kvetná nedeľa, alebo podľa novšej liturgickej terminológie Palmová nedeľa, ktorá sa vrátila v preklade k pôvodnému originálu. A Palmová nedeľa otvára Veľký týždeň – takže to je úplne najposvätnejšie obdobie v rámci nášho kresťanského života.

Pred Vianocami ste spomínali, že práve v adventnom období majú kňazi najviac práce. Ako je to pred Veľkonočnými sviatkami?

V podstate je to na rovnako, plus-mínus. Ide najmä o to, že sa častejšie spovedá. Keďže som už kňazom už 16 rokov, viem to porovnať.

Keď som začínal ako kaplán, tieto obdobia boli oveľa vyťaženejšie, ako sú teraz. To znamená, že aj keď som povedal, že máme najviac práce, nie je to, žiaľ, nič nezvládnuteľné – pretože vedomie vlastnej hriešnosti sa z ľudí vytrácа. Buď si to sami ospravedlňujú tým, že to s nimi nie je až také zlé, alebo že Pán Boh je taký dobrý, že nám všetko odpustí aj bez spovede, lebo veď aj tak všetko vie. Alebo jednoducho úplne absentuje akákoľvek sebakritika.

Koncom roka ste taktiež spomínali, že práve v tom období chodí do kostolov najviac ľudí a počas Veľkonočných sviatkov je ich síce tiež dosť, ale nie až toľko, ako počas Vianoc. Je to skutočne trend v ostatných rokov?

Napriek tomu, že Veľkonočné sviatky sú v kresťanstve, a špeciálne pre nás katolíkov, absolútnym vrcholom celého liturgického diania, a teda sú najväčšími sviatkami, myslím si, že na Polnočnú omšu alebo na samotnú Nedeľu Pánovho narodenia príde ešte viac ľudí, pretože Vianoce sú krásne a často sú spojené s takým prirodzeným, ale liturgicky nemiestnym sentimentom.

Lebo viera nie je o sentimente. Je o rozhodnutí, o životnom štýle, o ráciu, o vedomostiach… Keď je len o sentimente, tak to potom presne tak vyzerá. Hneď v úvode, ako ste mi dali prvú otázku, som to musel rozlíšiť – ako by to malo vyzerať a ako vyzerá, čo by malo znamenať pre veriacich a čo to pre mnohých znamená.

Takže toto sú tie veľké rozdiely. A čím viac poznáme Sväté písmo alebo učenie Cirkvi, tá uvedomelosť prináša do života veriaceho väčšiu radosť a hlavne tú vnútornú presnosť.

Ako kňaz už pôsobíte 16 rokov. Čo sa za ten čas zmenilo? Sú kostoly prázdnejšie? Vidíte nejakú zmenu aj medzi veriacimi, ktorí do kostola chodia?

Stále hovorím, že kvantita samozrejme nie je najväčším meradlom duchovnosti. Je istým ukazovateľom, ale nie je tým najväčším, nie je to len o tom. Ako spovedník badám rozdiely medzi spoveďami, ktoré sú naozaj len zvykové – aspoň raz v roku, ako to prikazuje jedno z piatich cirkevných prikázaní, a prijať sviatosť oltárnu.

A z mnohých výpovedí cítiť, že ľudia prišli len preto, aby si túto povinnosť mohli odškrtnúť. My kňazi ich familiárne voláme „jednoročiaci”.

Naopak, keď príde človek, ktorý má možno na konte veľa závažných hriechov, ale je cítiť, že ho to trápi a že má úprimnú túžbu polepšiť sa, vtedy si myslím, že každý úprimný spovedník sa v tej spovednici rozdá a snaží sa mu poradiť a povzbudiť ho. Nielen oceniť, že tam prišiel, ale ponúknuť nejakú cestu.

Lebo jedna vec je zhodnotiť a druhá vec je – teraz som tu a chcem byť inde. Kňaz by mal byť duchovným sprievodcom, duchovným otcom. A každému otcovi by malo záležať na jeho dieťati, dcére, synovi. Mal by sa snažiť z tej výpovede navrhnúť riešenie. A keby som to veľmi zúžil, dať aj nejaké predsavzatie, na základe ktorého sa stanem lepším alebo sa chcem stať lepším.

Preto aj v tej ľútosti je – chcem sa polepšiť a viac nezhrešiť. To je motivácia dnes. Keď si pozriete internet, je plný motivátorov, ktorí vás stále motivujú. Mentálny koučing. Len je rozdiel, na akom základe sa niekto koučuje – či je to niečo overené, alebo nejaká psychonovinka.

A naša duchovnosť, založená na Svätom písme a odkaze evanjelia, je storočiami overená a funguje. Aj čo sa týka samotného pôstu, dnes už máme vedecké dôkazy, že pôst je nielen duchovne opodstatnený a priaznivý, ale rovnaký je aj fyzicky. Nie nadarmo sa hovorí – to je jeden z najznámejších výrokov k tejto téme – v zdravom tele zdravý duch.

Aj keď pôvodné znenie rímskeho satirika Juvenala znie inak – treba sa modliť, aby v našom tele bol zdravý duch. Teda keď sa budeme venovať len fyzickému zdraviu, nemyslime si, že iba tým sa duch uzdraví. A naopak, keby sme sa iba modlili a pre organizmus neurobili nič, telo si tiež vypýta zmenu – pohyb, stravu. Všetko so všetkým súvisí.

Skutočné zdravie človek nadobudne až vtedy, keď dostane v osobnom živote do harmónie tri rozmery – telesný, psychický a duchovný. Ani jeden nemôžeme zanedbať. Osobne poznám fyzicky krásnych, vyšportovaných ľudí, ktorí sú aj spoločensky dobre postavení, solventní, úspešní, ale vnútorne plačú. A to je práve to – chýba im duchovnosť.

Ešte by som sa na chvíľu pristavil pri tých „jednoročiakoch” a tých, ktorí spoveď myslia naozaj úprimne. Aký je medzi nimi pomer? Je to aspoň pol na pol?

No, ako kde. V mestách už asi ani nie. Tu skôr prevládajú tí, ktorí si to prídu raz ročne odbaviť. Veľmi ťažko to teraz takto zhodnotiť, ale myslím, že celkovo sme relatívne vyrovnaní – asi plus-mínus pol na pol. Myslím, že ste to dosť trafili.

Predveľkonočné obdobie – v čom je iné v živote kňaza oproti zvyšku cirkevného roka? Aké máte povinnosti?

Kňaz má v podstate stále rovnaké povinnosti – stará sa o duše. V prvom rade o svoju vlastnú, lebo najlepší vzor je vlastný duchovný život. Kňaz má byť mužom modlitby, obety a služby. A z toho logicky vyplýva, že ako duchovný otec a správca farnosti dohliada na to, aby veriaci, ktorí mu boli biskupom zverení, napredovali v zdravom duchu.

Telesné zdravie si buď niekto sám stráži, alebo nestráži – k tomu sú tréneri a výživoví poradcovia. K psychickému zdraviu za nemalé peniaze prispievajú psychoterapeuti a psychológovia. A to duchovné je zadarmo. Niekto síce povie – ale veď vyberáte príspevky. Áno, ale to je dobrovoľný príspevok na chod farnosti, nie za radu alebo spoveď. Je to na elektrinu v kostole, sviece. Keď mi príde šek, musím ho uhradiť. Sú to prirodzené náklady.

Kňaz je vo farnosti preto, aby nielen sprevádzal, ale aj aby inšpiroval tých, ktorí ešte nezačali duchovne žiť, a dával rôzne impulzy. A logicky z toho vyplýva – ak niekto nechodí do kostola, kde naňho kňaz môže mať dosah? Musíme sa zobudiť z toho – povedal by som – svätuškárskeho naivného sna 90. rokov, kedy bol na Slovensku obrovský boom, ľudia sa dávali krstiť, kostoly boli plné a farár nič nemusel robiť, lebo za ním prichádzali ľudia sami. Už sme úplne inde. Kňaz musí vychádzať za ľuďmi von.

Keď mám byť osobný a hovoriť za seba – Pán Boh mi dal toľko záľub, že s tým vôbec nemám problém. Neveriacich ľudí viem stretnúť v posilňovni, pri športe, pri umení, pri kultúre… Keďže som výtvarník a zároveň vyštudovaný operný spevák, tých výstupov mimo Svätej omše a kňazských aktivít mám dosť, a viem tých ľudí osloviť. A táto činnosť ma nielen baví a napĺňa, ale transformuje sa na základe zmien v spoločnosti. Stále častejšie počúvame o umelej inteligencii a tak ďalej – sú tu nové prvky, na ktoré musí kňaz reagovať.

V tom je kňazská služba úžasná, nikdy sa nestane stereotypnou. Keď je niekto pri páse v automobilke a robí stále rovnaký úkon, to je pre mňa absolútna drina. My kňazi máme v tomto úžasnú pozíciu a k tvorivosti máme zelenú.

Skutočne si myslím, že ak kňaz chce byť – poviem to vlastnou terminológiou – duchovne správne naladený a verný svojmu poslaniu, musí byť veľmi vynaliezavý. Aj vďaka technickým vymoženostiam to má v niečom jednoduchšie. Kedysi museli kňazi písať listy a čakať na odpoveď, dnes viete akciu farnosti zmedializovať prostredníctvom sociálnych sietí behom pár sekúnd.

Iste, aj mňa občas chytia také stavy, či to má zmysel, ako to bude vyzerať o 10 rokov, či bude pre koho… Ale vždy bude pre koho, pretože čím viac sa duchovnosť potláča na perifériu a väčší priestor sa dáva telesnosti, tým viac ľudia po duchovne prahnú a ani o tom nevedia. Keďže sa pohybujem aj v civile, ľudia často ani nevedia, že som kňaz. A po krátkom rozhovore mi povedia – vy rozprávate ako kňaz. To je pre mňa to úplne najlepšie, čo sa mi môže stať. O toto mi ide, nebyť kňazom formálne, ale v konkrétnych výstupoch a postojoch.

Pozrime sa na pôst z pohľadu veriaceho. Čo by si ľudia mali odopierať a prečo? Aký to má význam? Niekde som zachytil, že v tomto období by sa dokonca nemali ľudia ani sobášiť. Je to tak?

Samozrejme, z nejakých dôvodov môžeme sviatosť manželstva vyslúžiť aj v tomto období, ale… Keďže so sviatosťou manželstva sa spája logicky aj ľudsko-spoločenský rozmer, teda svadobná hostina, neviem si tú svadobnú hostinu predstaviť, ako by vyzerala, keby mala ísť v pôstnom móde.

To znamená, nemali by sme sa zabávať, tancovať, robiť veselicu. Lebo to nie je liturgicky adekvátne. Pôst symbolicky tými 40 dňami sprítomňuje pobyt Pána Ježiša na púšti – keď sa modlil, postil a chystal – tak ako sa my chystáme na Veľkonočné sviatky. Pán Ježiš sa tým pôstom chystal na svoju smrť a odsúdenie.

On sa tiež bál, krvou sa potil v Getsemanskej záhrade. Nebolo mu to jedno. To, že neprestával byť ani na sekundu pravým Bohom neznamená, že bol oslobodený od utrpenia fyzického, psychického a svojím spôsobom aj duchovného. V tom zmysle, že vedel, že nie všetkých vykúpi, aj keď za všetkých zomrie. Preto sa aj zmenil liturgický text slov premenenia v novom misáli – slovíčko „za všetkých” bolo nahradené slovíčkom „za mnohých”. Pretože mnohí spolupracujú s Kristovým utrpením a prijmú ho za svojho Mesiáša, ale nie všetci.

Takže na základe zmeny tohto veľmi dôležitého slovíčka pri každej svätej omši si máme nanovo uvedomiť, či chceme patriť k tým „všetkým” paušálne – pre ktorých síce Pán Ježiš zomrel, ale nie na všetkých má jeho vykúpenie dosah – alebo chceme patriť k tým „mnohým”, ktorí mu povedali áno a podľa jeho učenia sa snažia úprimne žiť, nakoľko im to ide.

Takže vyvarovať sa zábavy?

Vyvarovať sa zábavy. A čo sa týka toho, od čoho všetkého by sme sa mali postiť, to je individuálne. Ak mám povedať niečo osobné, ja si síce občas dám čokoládu, ale vynechať sladké pre mňa nie je problém. To znamená, že ak by som si dal do pôstu, že nejem sladké, bolo by to veľmi slabé.

Ale napríklad nedať si pivo, to je pre mňa vážnejšia záležitosť, pretože pivo k jedlu mám veľmi rád. A toto som si do pôstu aj dal – absolútne žiadne pivo v pôste, s výnimkou nedieľ. Vtedy si k obedu môžem dať jedno tretinkové pivo.

V nedeľu si teda aj v pôste človek môže trochu dopriať?

Áno. Každou nedeľou slávime svätou omšou pamiatku Pánovho zmŕtvychvstania, takže nedele sú vyňaté. Napriek tomu majú pôstny charakter – kňaz zostáva vo fialovom rúchu, nie je ani Glória, ani Aleluja, je to v inom režime.

Niekto si môže dať záväzok na úplne všetky dni. Ja som si dal výnimku na nedeľu aj preto, že do obeda mám tri sväté omše a keď zasadnem k obedu, chcem tú nedeľu osláviť aj s tým malým pivom a tým si v ľudskej rovine tú nedeľu aj slávnostne užijem.

Ale to, čoho sa v rámci pôstu zriekneme, je iba jedna vec. Druhá je, k čomu sa motivujeme. Lebo to nie je len o negácii. Na Slovensku badám, že kresťanstvo sa často obmedzuje práve na akúsi negáciu – či som zhrešil, čo by som nemal a čo musím. Ale o tom to nie je. Aj Boh, keď zakazuje, zakazuje preto, že nás od niečoho chce chrániť.

„Nezabiješ” – tento príkaz nie je preto, aby nám nedoprial pocit moci nad druhým, že ho môžeme slobodne zabiť bez výčitiek. Je preto, že týmto zákazom sa chráni život ako taký. Krásny, jeden z najväčších darov od Pána Boha. A keď pochopíme túto základnú Kristovu pedagogiku voči nám, začneme správne chápať aj liturgiu, aj príkazy a zákazy svätej katolíckej Cirkvi, ktorá nemá za úlohu nič iné, len chrániť pôvodný obsah učenia Ježiša Krista a na základe jeho vôle vytvoriť spoločenstvo. Aby sa aj tí najopustenejší – vdova alebo sirota – necítili na ceste do večnosti sami.

To znamená, že vytvárame spoločenstvo. Preto aj vo svätej omši, v úvode, keď je úkon kajúcnosti, hovoríme – vyznávam vám, bratia a sestry, že som mnoho zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami. Takisto – dajte si znak pokoja. Pokoja, bratská láska medzi nami. A otočíme sa na ľudí vedľa nás a podáme im ruku – prajem pokoj s tebou, i s duchom tvojím. Vytvárame tam rodinu, lebo vo svätej omši sa modlíme aj Otčenáš, kde nazývame tú istú bytosť spoločne. Otče náš, nie Otče môj. To znamená, máme spoločného Otca a spoločnú matku, Pannu Máriu.

Takže zrekapitulujem. Viac sa zamerať na duchovno, vyvarovať sa zábavy, odrieknuť si niečo, čo mám rád, striedmosť v jedle, ale v nedeľu si môžem dopriať…

Presne tak. A ešte ten pozitívny záväzok. Napríklad – v tomto pôstnom období budem každý deň brať do rúk Sväté písmo a prečítam si aspoň dve-tri vety. Nemusia to byť celé kapitoly. Dve-tri vety. Božie slovo je také hutné, že už z nich máme v sebe duchovný impulz – aha, niečo sa deje, je prípravné obdobie. A tak mám duchovnú informáciu, duchovný impulz navyše.

Všetko to samozrejme vyvrcholí Veľkonočným pondelkom – šibačky, oblievačky. Tam už sa potom môže všetko bez obmedzení – údené, šaláty, všetko možné?

No, zase s rozumom. V tom zmysle, že aj organizmus má svoje parametre. Práve včera som o tom rozprával a citoval niektoré myšlienky z direktória, kde sa jasne definuje pôstne obdobie. Že to nie je tak, že teraz je pôst a potom ruka hore, nech je po mne potopa.

My sa v tom pôste vlastne oslobodzujeme. Máme sa oslobodzovať – samozrejme s pomocou Božej milosti, lebo sami na to nestačíme – od nerestí. A nadobúdať cnosti. A ten nadobudnutý cnostný spôsob života máme preniesť do celého nášho života. Keď dajme tomu niekto povie – idem dietovať, schudnem 10 kíl… Ak vieš, že dietuješ len mesiac a po mesiaci to pustíš na voľno, nemá to zmysel. A zo zdravotného hľadiska je to ešte horšie – jojo efekt nie je pre organizmus prospešný. Takže aj pôstne obdobie má charakter celoživotného postupného znižovania nerestného spôsobu života a prevládania cností.

A cez tú slávnosť a radosť – šibačky, návštevy, bohatý stôl – naviazanie na sviatky má byť práve preto, aby sme sa vedeli pri plnom stole ovládať. Nenabúcham do seba pol kila mäsa, ale dám si len dva kusy. To je tá striedmosť. A z biologického hľadiska – keď sa 40 dní zodpovedne postíte, žalúdok sa reálne stiahne a ani nemá potrebu toľko zjesť.

Toto je nádherné prepojenie telesného s duchovným – v princípe je to rovnaké. Tak, ako sa stiahne žalúdok a prestane mať potrebu pojať toľko jedla, tak aj duchovný život, ak funguje a zredukovali sme neresti – je to takzvaný habitus, o ktorom hovoril svätý Tomáš Akvinský, neustála schopnosť vyberať si dobré v našom živote – to je cnostný život.

Keď niekto permanentne nadáva, ani si to neuvedomuje. V pôste si môže dať predsavzatie, že nadávať nebude. Ale ak je to v ňom zažité roky, s veľkou pravdepodobnosťou sa mu to nebude dariť. No keď si niekto dáva pozor permanentne a drží si jazykovú kultúru počas celého roka, tomu to ani nenapadne – povedať vulgarizmus – lebo mu to nie je vlastné. Takže v pôstnom období sa učíme nadobúdať taký kresťanský život a také spôsoby, ktoré sú vlastné Božím deťom.

Pôst má teda smerovať k tomu, aby nás vnútorne nastavil tak, že aj keď sa skončí, budeme pokračovať v nejakých medziach, duchovných aj fyzických?

Áno. Nehovoriac o tom – keď to poviem tak ľudsky – aj tá pečená kačica s kapustou a lokšou má potom úplne iné miesto a človek si to úplne inak vychutná, ako keď ju má na stole každý deň.

Keď sme sa rozprávali pred Vianocami, debatovali sme aj o tom, čo sa to deje s ľuďmi – agresivita, individualizmus, len ja a ja a ja, ak nie je po mojom, všetci sú automaticky zlí. Vtedy ste hovorili, že sa do nového roka pozeráte s nádejou. Máte stále tento pocit? Lebo mnohí ľudia majú pocit, ako keby to bolo nie že z roka na rok, ale z týždňa na týždeň horšie. Ako to vidíte?

Napriek tomu, že sa na svet stále pozerám optimisticky – lebo to aj prináleží môjmu povolaniu – vnímam túto eskaláciu agresie v našej spoločnosti a mám z nej obavy. Myslím si, že je to veľmi podporované spôsobom informovania občanov – deväťdesiatpäť percent správ v médiách je o negatívnych veciach. Kde vypukla aká vojna, aký nepokoj, aké je zdražovanie, aká je inflácia, čo si ešte budeme musieť odoprieť v rámci konsolidácie, a tak ďalej.

A to sú všetko veci, ktoré – ak ich človek nevníma cez duchovnú optiku, alebo buďme veľkorysí a skromní, aspoň cez nejakú hodnotovú optiku – ho zvalcujú. Naplnia ho strachom, obavami, kŕčom… A tým, že mu z každej strany hrozí nedostatok, či už ekonomický alebo sociálny, povie si – musím si robiť zásoby, nech ma to stojí čo chce, možno aj moju morálnu povesť. Akýmkoľvek spôsobom sa dostanem ku korytu, musím si nahrabať. A to vidíme najmä u našich politických predstaviteľov – a teraz je úplne jedno, kto tam je. Z môjho uhla pohľadu jednoducho nemáme, žiaľ, dobré príklady. A nie nadarmo sa hovorí – ryba smrdí od hlavy.

Keď ľudia zapnú rádio, pozrú si televíziu, prečítajú článok v novinách a stále im je podsúvané, že všetko zdražuje, spoločnosť sa rozpadá a nás čoskoro nahradí robotika, tak sa veľmi rýchlo dostanú do úzkostného stavu. A v úzkostnom stave absentuje rácio, intelekt prestane fungovať tak, ako má. Kde chýba intelekt, nastupujú nízke pudy. A kde sú nízke pudy, tam je vážny problém.

A keď sa tie nízke pudy začnú dostávať stále viac na povrch aj u ľudí, ktorí sa takto doteraz nesprávali – a do toho nám mainstream hovorí, že každý má právo

vyjadrovať sa ku všetkému, lebo na všetko je každý odborník a odborníkov vlastne nepotrebujem, veď si všetko vyťukáme na sociálnej sieti – tak sa kopa jedincov dostane do pozície, že ja mám predsa právo zabezpečiť si svoj život tak, ako uznám za vhodné, a ten druhý ma nezaujíma.

Na uliciach stretávame stále viac patologických egoistov, ktorí prestávajú vnímať slovíčko „my” a žijú len pre svoje „ja”. A tak sa v spoločnosti žiť nedá.