Môj profil 
Predplatné
Už o tom píše dokonca aj guru autentického slovenského kapitalizmu Ivan Mikloš vo svojom najnovšom článku. Aj on si náhle všimol, že „situácia je vážna, prognózy sú hrozivé a potrebujeme konať hneď a zaraz na globálnej úrovni. Inak hrozí neodvratná katastrofa a reálnou hrozbou je neudržateľnosť ľudského života na zemi.“ Áno, toto píše idol manažérikov v nadnárodných otrokárňach, kde hlavným božstvom je nekonečný ekonomický rast a poddaní sú bičovaní, keď vlani splnili plán predaja na 110 percent, aby ho tento rok splnili na 120 percent a na ďalší rok na 130 percent.
Niet pochýb o tom, že planéta má problém, je nivočená spôsobom a tempom, ktorý zákonite v krátkom čase spôsobí globálne katastrofy. Vlastne v mnohých častiach sveta sa to už deje. Uvedomujú si to aj majitelia Zemegule a hľadajú spôsoby, čo s tým urobiť, keďže dokonca ani oni si za svoje peniaze nedokážu kúpiť náhradnú planétu a musia sa tu chudáci nespravodlivo tlačiť spolu s nami ostatnými.
Prvou a základnou ich úlohou je nepriznať sebe ani verejnosti, že na túto situáciu nemá pažravý konzumný kapitalizmus riešenie, a naopak, že sám je hlavným mechanizmom, ktorý koleso katastrofy roztáča čoraz viac, že sám je jednou z hlavných prekážok na ceste k trvalo udržateľnej existencie ľudstva na tejto planéte.
Čo sa však dá robiť, je zneužívať situáciu, ako to len ide. Pod rôznymi peknými zámienkami priťahujú skrutky kontroly a sledovania ovládania svetovej populácie, organizujú samity s peknými heslami a nulovými výsledkami, nanucujú ľuďom predražené elektromobily, ktorých výroba a prevádzka je menej ekologická než výroba a prevádzka čmudiaceho dízla, vyrábajú z detí, ako napríklad z hlúpučkej hysterickej tínedžerky mediálne klimatické hviezdy, aby tieto podľa potreby zatancovali rôzne mediálne klimatické tančeky, marketing plesá nad novou eko-bio módou – skrátka, urobili si biznis ešte aj z takejto vážnej hrozby.
Ibaže nič z týchto pochybných cirkusových čísel nerieši hlavný problém, explozívny nárast chudobnej populácie v krajinách tretieho sveta a jej šírenie do ostatných častí. Darmo, dlhodobo držať celé kontinenty stave rozdrobenosti, rozvratu, závislosti, biedy, za účelom ich lepšieho ovládania a vykorisťovania, nemôže vyústiť do ničoho iného, než do populačnej katastrofy.
Je nás na tejto planéte už takmer osem miliárd – osem miliárd ľudských bytostí, z ktorých väčšina je príliš mladá, nevzdelaná, žije v biede, ale chcela by žiť tak ako tá bohatšia menšina – a urobí čokoľvek, aby sa jej to podarilo.
A v tejto situácii napíše prominentný apologéta kapitalizmu pán Mikloš článok o tom, čo treba urobiť. Nie, nebojte sa, nepíše o tom, aké je choré, že niektorí majú všetko a iní nič, ani o tom, že sa tovar nezmyselne vozí z druhého konca sveta na druhý, ani o tom, že mobil meníme každý rok a auto či televízor každé štyri.
Mikloš spomína uhlíkovú neutralitu. A akosi to zrazu nie je o tom, že je treba nakŕmiť a ošatiť osem miliárd ľudí a pritom zastaviť drancovanie prírody, ale iba o nejakej uhlíkovej bilancii: je to jednoduché, zavedieme moderné technológie, tie špinavé odsunieme niekam ďaleko a budeme uhlíkovo neutrálni, vec bude vybavená. Vyspelé krajiny budú za vodou a čierny Peter hlavných uhlíkových vinníkov ostane krajinám tretieho sveta.
Ibaže pred zodpovednosťou sa takto ľahko utiecť nedá. Kto je totiž konečným zákazníkom, ten preberá na seba aj zodpovednosť, niekto by povedal, karmu. Nie je ťažké tomu rozumieť: ak kúpite od šmelinára pri ceste autorádio s vytrhnutými káblami či videokameru za desatinovú cenu, tak podporujete zločin aj vtedy, ak sa radšej nezaujímate o to, ako k veciam prišiel.
Aj Mikloš si uvedomuje, že povrchné a pokrytecké hranie sa na riešenie, nezohľadňujúce realitu v chudobných krajinách, nie je riešením a v konečnom dôsledku je zbytočné a márne: „Chudobné krajiny nebudú a nemôžu súhlasiť (alebo budú súhlasiť len formálne) s prílišnou reštrikciou emisií nielen preto, že to obmedzí ich rast a prehĺbi ich chudobu, ale aj preto, že ich lídri na to nemajú dostatočnú politickú legitimitu.“
„Som však presvedčený o tom, že doterajšie prístupy (ktorých je aktuálny summit len pokračovaním) nemôžu priniesť očakávané výsledky, ba čo viac, budú kontraproduktívne nielen v oblasti životného prostredia, ale aj v iných, širších súvislostiach,“ hovorí Mikloš. „Už takmer tridsať rokov od Summitu zeme v Riu de Janeiro v roku 1992 cez Kjótsky protokol v roku 1997 a Parížsku klimatickú zmluvu 2015 si lídri krajín sveta kladú ambiciózne ciele, ktoré sa nerealizujú.“
Ale prečo sa nerealizujú? Odpoveď je veľmi jednoduchá: lebo sa na tom nedá zarobiť, ale presne naopak, stojí to peniaze. Aj Mikloš konštatuje, že „naplnenie takýchto cieľov je nesmierne drahé“. A to je vo svete fungujúcom na princípe zisku naozaj veľmi veľký problém.
A najmä, je tu ešte ďalší podobne zapeklitý problém: ako riešiť vec s tými, ktorí peniaze nemajú, a práve preto sa nemôžu zúčastniť „finančného“ riešenia, toho jediného, ktorému majitelia Zemegule rozumejú. Chudoba sveta je odkázaná na používanie fosílnych palív, pálenie dreva a vlastne všetkého, čo vidia naokolo, aby prežili – a množia sa intenzívne, tak ako všetky bytosti v nepriaznivých podmienkach, aby aspoň dačo z potomstva možno prežilo. Čo na to hovoria vaše sofistikované biznisové stratégie a modely, pán Mikloš?
On na záver svojho článku ponúka jedno riešenie, ktoré síce neprekračuje tieň rámca jeho videnia sveta cez dolárové bankovky, ale je aspoň zdravé: „Navyše chudobným krajinám by (aj z hľadiska ekologickej udržateľnosti) pomohol zdravý a udržateľný ekonomický rast a ten je obmedzovaný najmä priamym a nepriamym obmedzovaním vývozu (najmä) ich poľnohospodárskej produkcie na trhy bohatých krajín.“
Takže nakoniec predsa dobrá správa: proti klimatickým zmenám môžeme bojovať konzumáciou produkcie z chudobných krajín, napríklad banánov: O pozitívach banánov sa dozviete napríklad tu:
Ivan Lehotský
.JPG)
