Známe osobnosti si zaspomínali na oslavy Sviatku práce – 1. máj

Slovensko 1. mája 2017 (HSP/Foto: TASR – Jozef Teslík, Pavel Neubauer, Michal Svítok, FB)

Prvý máj je medzinárodným sviatkom práce, ktorý sa v minulosti oslavoval pompézne. Korene tohto sviatku nájdeme v Chicagu v roku 1886, kedy sa uskutočnili masové demonštrácie chicagských robotníkov za osemhodinový pracovný čas. Následne v Paríži v roku 1889 ho organizácie združené v II. socialistickej internacionále vyhlásili za Medzinárodný deň práce.

Vo vtedajšom Československu sa sviatok slávil od roku 1919. Počas obdobia komunistického režimu bol 1. máj oslavovaný veľkolepo. Ľudia pochodovali ulicami s vlajočkami i transparentmi a nacvičenými pokrikmi pozdravovali popredných komunistických funkcionárov sediacich na tribúnach. Nechýbali heslá, ako napríklad „Nech žije KSČ“ , „Prácou za lepší život v socialistickej vlasti“, „So Sovietskym zväzom na večné časy“, či „Stop imperializmu“.

Na spomienky z detstva, ktoré súvisia práve s oslavami 1. mája, sme sa opýtali viacerých osobností z politického i kultúrneho života:

Anna Belousovová, predsedníčka strany Národ a spravodlivosť: Oslavy Sviatku práce – 1. mája – za socializmu sa mi v mysli spájajú s dvoma druhmi spomienok. Boli to tie formálne, povinné oslavy, ktoré sme dlho nacvičovali vrátane pokriku hesiel a mávania pred tribúnou. Dnes sa pri týchto spomienkach musím sem tam pousmiať.

Ale 1. máj z tých čias bol pre mňa aj časom neformálnych, pekných  stretnutí po sprievode, časom majálesov a zábavy. Ľudia mali k sebe akosi bližšie. Aj v tom sprievode sa vedeli zasmiať a zabaviť. Asi preto, že nikto vtedy neťukal do mobilov a neuzatvárali sme sa okoliu…

Teraz sa vlastne ani 1. máj neoslavuje. Je síce voľný deň, ale novým generáciám to už nič nehovorí. Asi preto, lebo sa zmenili hodnoty spoločnosti. Práca a pracujúci človek, ktorý sa poctivo živí prácou svojich rúk a umu už nie sú v popredí. Do popredia sa dostali “umelci” zo šou biznisu a iné pseudoosobnosti a celebrity. Je to škoda!!!

Ján Blcháč, primátor mesta Liptovský Mikuláš: Sviatok práce, tak ako bol vyhlásený kedysi pred desaťročiami, je dodnes štátnym sviatkom Slovenskej republiky a vždy sa nejakým spôsobom pripomínal, zvlášť v Liptovskom Mikuláši, pretože prvý pamätný máj 1918, je nezabudnuteľne zapísaný do histórie Liptovského Mikuláša.

Ja si spomínam, že vždy na prvého mája bolo hlavne veselo. Stretlo sa mnoho ľudí, bol sprievod, alegorické vozy a s tým spojené občerstvenie. Bola dobrá nálada, ľudia sa tešili. V tejto tradícii pokračujeme aj dnes, aj keď v obmedzenej miere. My si hlavne pripomíname 1. máj 1918, keď hordy robotníkov pochodovali Liptovským Mikulášom a Vavro Šrobár okrem toho, že vznášal požiadavky robotníkov, vyzýval na ukončenie vojny, ktorá ešte vtedy bola a na oslobodenie sa Slovenska spod jarma.

Jadranka Handlovská, speváčka: Ako všetky deti v Bratislave som tento sviatok milovala. Cez starý most sme chodili peši na druhý breh Dunaja na kolotoče – bolo to super, cukrová vata, autíčka aj labyrint.

Ako staršia na strednej som sa snažila vyhnúť  tomu, čo robia všetci, tak som sa opaľovala na streche nášho domu. Aj vtedy, keď buchol Černobyľ Čo by dnes dali ľudia za to, keby mohli sviatok prace oslavovať dostatkom tejto, ak to môžem nazvať, komodity.

Jana Kocianová, speváčka: Najživšia spomienka na 1. máj z môjho detstva sú zelené trenírky a žlté tričko, ktoré sme vyfasovali v škole pred prvým májom, skoré vstávanie ráno a dlhý pochod na miesto zhromaždenia, organizačný zmätok pri zoraďovaní do sprievodu. Dostali sme mávatka a zástavy.

A potom pochod, všade veľký hluk, dychovky hrali jedna cez druhú na chodníkoch mnoho divákov, transparenty a na nich budovateľské heslá, potom tribúna a na nej súdruhovia (nevedela som presne čo to znamená, no pripadali mi ako čosi nadpozemské a premocné), my sme mávali im a oni občas zamávali nám, dôstojníci na tribúne salutovali. A potom po sprievode nastalo to, prečo som sa  hlavne na prvý máj vždy tešila – sviatočný obed doma – šnicla so zemiakovým šalátom!

Jozef Mikloško, členy Kresťanskodemokratického hnutia: Nepamätám sa, že by som bol ako dieťa alebo študent na oslavách. Bývali sme v Nitre pod Kalváriou, ďaleko od mesta, mama nás nepustila. Počuli sme iba mestský rozhlas, ktorý  vyhrával budovateľské piesne a nadšene ďakoval pracujúcim za splnené záväzky. Doma nám rodičia otvorene hovorili, akú dobu žijeme. Občas ich vyšetrovalo ŠTB, pamätám sa na 5. mája 1950, keď v noci surovo zlikvidovali susedný kláštor misionárov, aj na 25. 2. 1960, keď sme mali tvrdú domovú prehliadku.

1. mája sa kalvárski chlapci vždy tajne okúpali v rieke. Drkotali nám zuby, mokré trenírky doma nezbadali, tradícia sa dodržala. Večer boli v kalvárskom kostole prvé májové litánie, chodili sme na ne, mama hrala na organe. Aj futbal sme už mohli hrať, máj je prvý mesiac bez „r“ a teda sa už mohlo sedieť na r..i na zemi.

1. mája 1986 som sa zúčastnil „expo“ – existenčného pochodu v Bratislave. 26. 4. 1986 sa stala utajená jadrová havária v Černobyle, netušili sme, že nad nami lietajú zlovestné oblaky. Zo zvedavosti som išiel do sprievodu, pracovníci SAV dlho stáli pred Sovietskou knihou, potom nám papaláši na tribúne, ktorých som poznal z novín, odmávali nástup na pomaranče a banány, ktoré v ten deň výnimočne boli.

Roman Stopka, predseda strany Práca slovenského národa:  Nie som stúpencom žiadneho Československa, ani socializmu. Som predseda politickej strany Práca slovenského národa, ktorá má jednoznačný program. Vaša otázka, aj keď iba anketovo, ponúka porovnávať dve éry vývoja našej spoločnosti a kvality ľudí, ktorí stáli a stoja na vývojovom čele. Som ročník 1969, takže si dobre pamätám éru socializmu, v ktorej som zavŕšil svoj dvadsiaty rok života.

Pravdu povediac, moje spomienky ako žiaka základnej školy a neskôr mladého študenta sú spontánne a veľmi príjemné. Oslavy 1. mája nám prinášali radosť a kolektívnu, pozitívnu zábavu. Aj keď som sa ako mladík, v rámci cirkevných aktivít zapájal do „vylepšovania“ vtedajšieho spoločenského poriadku, musím konštatovať, že socialistickí štátnici boli omnoho prezieravejší a vo vzťahu k štátnemu majetku, jeho obhospodarovaniu a zveľaďovaniu, ako aj k štátnej zvrchovanosti a suverenite vtedajšieho štátu oveľa naklonenejší a zodpovednejší, než tí dnešní. Veľmi jasne chápali, že májové oslavy, ak sa šikovne usmernia, predstavujú obrovskú príležitosť, pri ktorej občan demonštratívne vyjadrí vzťah k svojmu štátu, jeho mocenskému usporiadaniu i politickým predstaviteľom. A keďže vzťah občana k štátu bol od školského veku väčšinovo smerovaný ako k prvoradej a nadradenej záujmovej hodnote, nad ktorou už nestálo nič vyššie, viacej sa pracovalo a menej kradlo než dnes, tieto oslavy so samozrejmosťou vyznievali pozitívne a zároveň na nejaký čas odbúrali väčšinu nežiaduceho spoločenského napätia.

Teraz si čoraz jasnejšie uvedomujem, že schopnosťou obsiahnuť následky vlastných rozhodnutí, umením predchádzať problémom, analýzou signálnych informácií a schopnosťou ich využívať, vo väčšine prípadov a so zdrvujúcou prevahou socialistickí politici valcujú tých dnešných, ktorí popri nich vyzerajú ako ukričaní diletanti. Nie náhodou náš štát ako organizačná štruktúra od vlády k vláde degeneruje čoraz viac a viac.

Irén Sárközy, poslankyňa strany Most – Híd:  Tak ako moji rovesníci si pamätám prvomájové sprievody – povinné, ráno nútene, poobede úprimne veselé.

Z mestských a obecných ampliónov od skorého rána na nás padali rázne tóny budovateľských piesní, ktoré nám pomáhali včas sa obliecť do pionierskych alebo zväzáckych úborov, ktoré sme museli svetu alebo funkcionárom na tribúnach aj ukázať. Muselo byť poriadne pochmúrne počasia, aby nám bolo povolené svetrom alebo kabátom zakryť odev budovateľskej mládeže. Nedá si nespomenúť na to, ako sme drkotali zubami. Keď sme transparentmi, holubicami mávajúc prešli pred tribúnou, čakal nás mestský park s cukrovou vatou, našich učiteľov párkom, gulášom a pivom vo voskových pohároch.

Som rada, že moje deti prvý máj spájajú s oslavami vstupu Slovenska do Európskej únie a vážia si všetky slobody, ktoré sa s týmto demokratickým spoločenstvom spájajú.

Zuzana Šebová, poslankyňa strany Sme rodina: Ja si pamätám, že sme sa mohli ísť pozrieť k rodičom do práce, a to bola pre nás vtedy vzácnosť. 1. máj bol pre nás veľmi slávnostný, všetci sme mali dobrú náladú.

Dospelí nemuseli pracovať, starí sa stretli, mladí sa stretli… Bolo veselo… občerstvenie… a najviac sme sa tešili na prvomájovú veselicu.

Ale v zásede to boli zástupy jasajúcich pioniérov, zväzákov a pracujúcej triedy. Ulice doslova dýchali radosťou a spevom, nechýbalo množstvo transparenov a nadšené mávanie smerom k tribúnam, kde sedeli prestarnutí politici. Ale, my mladí, sme to najeko politicky vtedy nevnímali. Bol to jeden z najdôležitejších sviatkov počas minulého režimu.

Anna Zemanová, poslankyňa strany Sloboda a Solidarita: Ako študentka gymnázia som sa osláv 1. mája zúčastňovala v nevyhnutnej miere, prezentovať sa a pri prvej príležitosti sme s kamarátmi utiekli, a to najčastejšie do lunaparku v Petržalke.