Narodil sa v Magariassu, malej dedinke v Kapadócii (Malá Ázia) veľmi pobožným rodičom. Bol vychovávaný v Božej bázni a už od mladosti študoval sväté písma. V tých časoch na miestach, kde Theodosius prebýval, sa pri Božích službách čítavalo ľudu niečo zo svätého písma. Theodosius bol už ako mladík tak zbehlý, že ľudu v chráme predčítaval. Božie slovo, ktoré ľudu čítaval, jeho samého prenikalo natoľko, že si prial nasledovať jedine Spasiteľa. Aby to bolo jednoduchšie, opustil otca, matku a svoju domovinu a putoval do Jeruzalemu a na miesta, ktoré posvätil svojou prítomnosťou Spasiteľ. Pri Vykupiteľovom hrobe odumrel svetu a povstal k novému, dokonalejšiemu životu.

Ocitol sa u pustovníka Longina, ktorý na zrúcaninách starého mesta žil vo veži Dávidovej a začal sa uňho zaúčať života v samote. Neskôr však  na prosbu istej panej prijal duchovnú správu kostola, ktorý sala ona postaviť na ceste do Betlehema. K svätému prichádzali celé zástupy ľudu, aby z jeho úst počúvali Kristovo učenie a na jeho príklade sa učili zbožnému životu. Theodosius sa obával, že tento úrad môže byť prekážkou jeho duchovným cvičeniam, a tak sa utiahol na pustý vrch blízko Betlehema. V jaskyni na vrchu prebýval tridsať rokov, nemohol sa dosť nasýtiť modlitbou a rozjímaním, až niekedy cez celé noci ani oka nezažmúril.

Keď niekde vysoko v horách kvitne medonosný krík, hoci aj ďaleko od včelína, hneď ho nájdu včeličky, lebo Pán Boh ich sám nemu privedie. A tak nábožní ľudia našli Theodosia a nasledovali ho, ako včely svoju kráľovnú. Svätý Theodosius túžil slúžiť Bohu osamote, ale myslel si tiež, že človek nie je na svete len sám pre seba, ale i pre blaho svojich blížnych. Odovzdal teda celú tú záležitosť Bohu, prosiac Ho v modlitbách, aby mu ukázal, čo má robiť. Na pokyn Boha zostúpil  Theodosius so svojimi učeníkmi z pustého vrchu a na betlehemskej rovine vystavil kláštor. Na čelo pravidiel života, ktoré Theodosius svojim učeníkom predpísal, položil ustavičné myslenie na smrť. K tomuto cieľu dal vykopať spoločný hrob, ktorý každý deň mal v nich vzbudzovať myšlienku, že musia umrieť. Ako tak jedného dňa všetci stáli u toho hrobu, zbožne rozjímajúc o jeho význame Theodosius povedal: “Kto asi bude z nás prvý v tom hrobe ležať?” Na to vystúpil jeden kňaz, menom Basilius, kľakol si pred  Theodosiom a vravel: “Požehnaj, budem ten prvý”.  A naozaj, po 40 dňoch, bez nejakej choroby, Basilius sladko usnul v Pánovi.

O krátky čas veľký kláštor nestačil prijať všetkých tých ľudí, ktorí u Theodosia prišli hľadať pokoj života alebo útechu a úľavu v rozličných starostiach. Svätý opát musel stavať nové bývanie. Okolo starého kláštora povstalo časom celé mestečko. V troch chrámoch vo dne, v noci v rozličných rečiach zaznievali chválospevy Všemohúcemu, každému kostolu patril jeden dom pre chorých a chudobných, mrzákov a rozličných nešťastníkov, zvlášť ale pre prichádzajúcich, ktorí tam putovali zo všetkých národov. Všetci tam našli pohostinné prístrešie a kresťanskú opateru. Theodosovi prišlo často starať sa o sto i viac stolov a postelí, predsa však nikdy nedopustil, aby jeho hostia čo len na jednom jedle škodu trpeli. Takto ustavične dobročinný, biedu a bolesť umenšujúci, slzy zotierajúci, zármutok v radosť premieňajúci, mnohokrát sa pýtal seba samého, či by snáď nemohol konať ešte viac dobra. S touto láskavou činnosťou spájal tichosť a pokornosť, akoby bol v najväčšej samote, učeníkov svojich viedol múdro a láskavo ako dobrý otec, ktorému aj pokarhané dieťa ruku bozkáva.

Týmito vznešenými, z najsvätejšej lásky plynúcimi cnosťami získal si ľudí viac než zázrakmi, ktoré Boh na jeho prosby konal a široko ďaleko najväčšej úcty, tak že ho patriarcha jeruzalemský vymenoval predstaveným všetkých mníchov vo Svätej zemi. Grécky cisár Anastasius, ako mnohí z jeho predchodcov a nápadníkov, sa viac sa staral o otázky náboženské, ako aj podporoval blud Eutichiánov, že v Ježišovi je len jedna – božská prirodzenosť, pričom katolícka Cirkev učí, že v Ježišovi sú dve prirodzenosti – božská a ľudská, v jednej osobe nerozlučne zjednotené bez toho, aby sa zjednocovali do jednej prirodzenosti. Totiž, božská preto, že je Boh a ľudská preto, že je človek. Cisárovi veľmi záležalo na tom, aby aj Theodosia na svoju stranu dostal. Poslal mu preto mnoho peňazí, aby ich rozdal chudobným, no v skutočnosti si ho chcel nakloniť na svoju stranu. Theodosius prijal peniaze, rozdal ich medzi chudobných, cisárovi ale odpísal, že volí radšej umrieť, než svoju vieru zaprieť a že za svoju vlasť je hotový kedykoľvek život svoj položiť, nie však za svoju svätú vieru, nech preto cisár radšej popáli chrámy, než by sa malo zvestovať v nich bludné učenie.

Potom 94-ročný starec išiel do Jeruzalemu, vystúpil na kazateľnicu a volal mocným  hlasom: “Kto starú vieru štyroch všeobecných snemov cirkevných nectí priam tak ako štyri Evanjelia, nech je vyobcovaný z Cirkvi!” Na to chodil po celej krajine, aby aj na iných miestach vystríhal ľud pred bludom vo viere. Cisár, rozzúrený z takéhoto správania sv. Theodosia, poslal pobožného starca do vyhnanstva. Po cisárovej smrti sa Theodosius vrátil do svojho kláštora, kde ešte jedenásť rokov žil v starej prísnosti voči sebe a v starej láske voči blížnym. Roku 529 v 105. roku svojho veku sa odobral sa do pravej vlasti, po ktorej vo svojom živote ustavične túžil…

Ak si zvážime život sv. Theodosia, vidíme v ňom dve veci: najprv jeho lásku k samote a potom z tejto lásky vyvierajúci krásny život. Keď žitné zrnko začína v zemi pučiť, svoje klíčky nevyháňa najprv do výšky, aby rástli v steblo, ale ich púšťa v koreň dolu do tichej pôdy. A len keď sa tam upevní, až potom vyháňa klíčky z pôdy von na svetlo a vymetá lístky, tvorí steblo a klas a prináša nám chlieb. Tak je to aj s duchovným životom. Keď človek zotrváva v samote, vtedy jeho duša púšťa korene, aby pevne a silne stála. Jej pôdou však nie je táto zem, ale Boh sám. Mojžiš bol najprv 40 rokov pastierom na púšti a až potom si ho Boh vyvolil za slávneho vodcu židovského ľudu. Sv. Ján Krstiteľ sa zdržiaval na púšti v najhlbšej samote, až potom vyšiel a nastúpil na svoj úrad ako predchodca Pána. Aj sám Spasiteľ žil najprv v tichosti 30 rokov v meste Nazarete, potom na 40 dní odišiel na púšť a aj počas svojho verejného učenia často opustil svojich učeníkov, chodil na horu, aby tam sám spočíval s Bohom. Tak aj svätý Theodosius a s ním každý pravý kresťan odjakživa miloval samotu, pretože sa v nej obzvlášť dobre s Bohom spája a duša zo samoty ako z kúpeľa očistená a zotavená do sveta vychádza.

Milý kresťan! Viem dobre, že ty nemôžeš opustiť svoj dom, aby si sa na celé dni utiahol do samoty. Sú však predsa hodiny, v ktorých ti bude ľahko odtiahnuť sa od svojich domácich, aby si sám a len sám s Bohom mohol sa zhovárať. Tak môžeš aj ty, keď už všetci vyšli von z kostola, sám tam ešte na chvíľku ostať, môžeš sa utiahnuť do svojej komôrky, alebo v nedeľu, vo sviatok, v príhodnom počasí môžeš bez blízkych a spoločnosti vyjsť von na pole alebo do lesa. Tu ti napadne nejedna pekná myšlienka, duša sa ti obmäkčí a zatúži po nebeskej vlasti. To ti je o mnoho osožnejšie, než márne reči, ktorými tvoj jazyk toľko hreší, než svetské myšlienky, ktorými tvoja duša znečistená býva, než potupné, utŕhačné slová, ktorými sa o všetky milosti privádzaš, ktorých si sa pri svätej omši a kázni stal účastným. Človek bez toho viac musí v hluku tohto sveta zotrvávať, než mu je milo. Kto sa však nerád uťahuje z neho v samotu, ten sa neudrží v cnosti, lebo odkiaľ nadobudne sily, aby vždy kresťansky zmýšľal, hovoril a konal?

Karol Jerguš