Na základe zverejnených dokumentov je vidieť, že americké vojensko-politické vedenie videlo v sovietskom námorníctve veľkú hrozbu a štedro dávalo peniaze na prácu rozviedky v tomto smere. V materiáloch sa nachádzajú prakticky všetky aspekty sovietskej námornej vedy – od zvláštností lodných raketových systémov až po konfigurácie útočných skupín ponoriek. RIA Novosti publikuje výber najzaujímavejších hodnotení námorníctva ZSSR zo strany západných analytikov z publikovaného archívu CIA.

O sovietskych lietadlových lodiach

Sovietsky zväz začal v 70. rokoch zapájať do služby prvé lode schopné niesť bojové lietadlá s pevnými krídlami. Išlo o letecké krížniky triedy 1143. Ich hlavnou útočnou silou boli stíhačky s vertikálnym štartom Jak-38. Prvá loď s menom Kyjev bola spustená na vodu v roku 1972. Americkí analytici v tejto lodi okamžite videli ohrozenia hegemónie NATO v Atlantiku.

“V ZSSR je v súčasnosti okolo 10 veľkých plavidiel. Medzi nimi sú dve lietadlové lode. Poskytujú sovietskej flotile nové možnosti vo svetových oceánoch. Výtlak týchto lodí je od 35 do 37-tisíc ton. Napriek tomu, že pre ich veľkosť nie sú konkurencieschopné pre americké lietadlové lode, budú vybavené stíhačkami s vertikálnym štartovaním. Budú schopné vykonávať spravodajské misie na mori a kryť lode proti lietadlám a protilietadlovým raketám. Toto riešenie po prvýkrát umožní, aby sovietska najvyššia flotila fungovala voľne ďaleko od jej brehov – už nebude potrebovať vzdušné krytie z pobrežných letísk. Príchod lietadlových lodí do služby spolu s novými fregatami a torpédoborcami umožní ZSSR efektívne konať nielen vo svojich “domácich vodách”, ale aj vo svetových oceánoch,” stojí v správe CIA z roku 1973.

O ponorkách

Začiatkom sedemdesiatych rokov ZSSR úspešne obnovil svoju flotilu ponoriek. Atómové ponorky vstúpili do služby jedna po druhej, ich autonómnosť sa zvýšila, zbrane sa zlepšili a ich hluk sa znížil. V septembri 1971 CIA zverejnila 40-stranovú správu o možnostiach sovietskej flotily a taktike jej bojového použitia. Zvláštna pozornosť sa venovala možnosti konfliktu medzi sovietskymi ponorkami a americkými lietadlovými loďami.

“Sovieti považujú ponorky za hlavnú útočnú silu svojej flotily. ZSSR má v súčasnosti 335 ponoriek, čo z neho robí majiteľa najväčšej flotily ponoriek na svete. 55 z nich sú strategické ponorky, 280 sú útočné (60 z nich atómové). Od roku 1963 sa autonómna plavba sovietskych ponoriek zvýšila sedemkrát. Najaktívnejšie hliadkujú v Stredozemnom mori, ale v rokoch 1968-1969 sa začali objavovať aj v Indickom oceáne a v Karibskom mori … Sovietske ponorky vyzbrojené torpédami a okrídlenými strelami sú dostatočne početné a rýchle, aby mohli zaútočiť na americkú lietadlovú loď. ZSSR má 54 ponoriek s okrídlenými raketami, USA majú 14 lietadlových lodí. To znamená, že Sovieti môžu napadnúť americkú loď s niekoľkými ponorkami súčasne.

… toto rozdelenie síl môže predstavovať veľké nebezpečenstvo pre útočnú skupinu s lietadlovou loďou. Hlavnou ofenzívnou zbraňou sovietskych ponoriek sú okrídlené strely SS-N-3 (v sovietskom značení komplex P-5). Dolet týchto zbraní je 250 námorných míľ, čo umožňuje, aby ponorka nevnikla do obrannej zóny lode. Naši analytici, ktorí sledovali cvičenie sovietskeho námorníctva, došli k záveru, že Sovieti vsádzajú na náhly útok hneď z niekoľkých bodov na jeden veľký cieľ. Ako prvý bude útok určite zameraný na naše lietadlové lode, ktoré sú v minimálnej vzdialenosti od doletu letectva zo sovietskeho územia.”

O námorných vzdušných silách

Zaujímavý archívny dokument pochádza zo septembra 1979. Venuje sa možnostiam vojenských vojsk ZSSR vo veci ničenia veľkých námorných cieľov. Väčšina dokumentu zostáva dôverná. Avšak to, čo je k dispozícii, hovorí: nehľadiac na prevahu v počte lietadlových lodí, počte a zostave námorného letectva, americkí vojaci brali sovietskych námorných pilotov veľmi vážne.

“Lietadlá námorného letectva sú druhou zložkou protilodného boja po ponorkách. V službe sovietskeho námorníctva je veľa strojov, ktoré sú schopné zaútočiť na americkú loď: stíhačky s protilodnými raketami, stredné bombardéry, vrátane Tu-22, lietadlá s vertikálnym vzletom a pristátím, prieskumné stroje, lietadlá vytvárajúce rušenie. Podľa sovietskych smerníc je ich hlavným cieľom lietadlová loď … Je očividné, že v prípade plnohodnotnej nejadrovej vojny budú dve tretiny lietadiel sovietskeho námorného letectva zapojené do boja na likvidáciu lietadlových lodí. Ostatné zostanú v rezerve pre prípad jadrovej eskalácie … Najväčšie nebezpečenstvo pre nás predstavujú lietadlá Tu-22, ktoré sú palubnou protivzdušnou obranou najmenej zraniteľné. Sú schopné lietať nadzvukovou rýchlosťou v nízkej nadmorskej výške. Problémy sovietskemu námorníctvu môžu vzniknúť so správnou identifikáciou cieľov na mori, aby mohli medzi lietadlami správne rozdeliť priority pre útočné operácie. Počas bojových operácií je ťažké to robiť.”

Veliteľ sovietskeho námorníctva

V decembri roku 1985 skončila celá etapa rozvoja sovietskeho námorníctva – do výslužby odišiel admirál flotily Sovietskeho zväzu Sergej Gorškov, ktorý stál na čele sovietskeho námorníctva od roku 1956. Bol to práve on, kto v mnohom definoval konfiguráciu vojenského námorníctva, jeho ciele, zostavy lodí, stratégie nasadenia. CIA k jeho odchodu do výslužby vytvorila celú jednu oddelenú analytickú správu v septembri roku 1989, kde sa pokúsila sumarizovať jeho prínos na veliteľskom poste.

“Príspevok admirála Gorškova je naozaj skvelý. Jeho reformy sa uskutočnili v krajine, kde sa celá vojenská história zakladá na dominantnej úlohe pozemných vojsk. Je možné identifikovať štyri hlavné body jeho zásluh. Gorškove sovietske námorníctvo zriedka pracovalo ďaleko od svojich teritoriálnych vôd. V roku 1985 operovalo v svetových moriach 170 sovietskych bojových lodí. Po druhé, admirál sa snažil vytvoriť ponorkové strategické sily. Sovietske námorníctvo má 62 moderných ponoriek s medzikontinentálnymi balistickými raketami vrátane štyroch ponoriek Typhoon, ktoré sú najväčšími zo všetkých ponoriek, ktoré boli kedy vytvorené. Po tretie, pod vplyvom Gorškova boli postavené technologicky vyspelé lode všeobecnej potreby. Po štvrté dokončil vytvorenie vyváženej nadvodnej flotily tým, že do nej zapojil prvé lietadlové lode.”

Pri prezentácii archívu dokumentov CIA americký vojenský historik Norman Polmar zdôraznil, že po páde ZSSR ruská flotila prestala byť vážnou hrozbou pre USA na takmer dve desaťročia. Spomínal však, že ruské nadvodné flotily v posledných rokoch vykazujú rastúci potenciál. Poukázal najmä na použitie rakiet Calibr z lodí proti cieľom v Sýrii. Polmar ďalej spomenul, že strategické útočné ponorky Ruska majú naďalej veľký potenciál, na čo by sa nemalo zabúdať.