Aký je váš postoj k umelému oplodneniu?

Umelé oplodnenie sa dnes chápe ako bežný spôsob riešenia situácie, keď je pár neplodný. Je logické, že manželia túžia po dieťati. Reprodukcia sa stala technickou záležitosťou. Reprodukčné centrá rýchlo rastú a pribúda aj počet takto počatých detí. Umelé oplodnenie je obrovským biznisom a tento fakt zásadne poznačuje aj debatu o ňom. Mám obavu, že aj niektorí lekári už rezignovali na liečbu neplodnosti a hneď všetkých posielajú do reprodukčných centier. Tie chcú zarábať. Keď nedávno Viktor Vincze prehovoril o frustrácii z možnej neplodnosti a vyzval mladých mužov, aby si dali spraviť preventívne spermiogram, tak trocha to vyzeralo ako súčasť marketingovej kampane na spopularizovanie reprodukčných centier. Veľmi zjednodušene povedané, najprv ťa vystrašíme, že si asi neplodný, zavedieme ťa do reprodukčného centra, aby si si naň zvykol a ty zakrátko aj pod vplyvom reklamy a zároveň z obavy, že dieťa prirodzene nesplodíš, do centra jednoducho prídeš a dáš im zarobiť. Naozaj premyslený business plán. Namiesto toho, aby sme manželské páry trpezlivo povzbudzovali, aby sa nevzdávali a hľadali prirodzený spôsob, ako sa stať plodnými, ich vyháňame na kliniky a vytvárame mentalitu, že dieťa je tovar, ktorý si jednoducho možno „zadovážiť“.

A to je len jedna stránka mince. Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne hovorí: Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici (darovanie spermy alebo vaječnej bunky, prepožičanie maternice), sú závažne nemorálne. Toto porušuje právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Avšak tieto techniky zostávajú morálne neprijateľné, aj keď sa dejú vnútri manželského páru, lebo oddeľujú pohlavný úkon od úkonu plodenia.

Aké úskalia vidíte pri počatí dieťaťa pomocou metód umelého oplodnenia?

Je ich mnoho. Žena musí absolvovať hyperstimuláciu vaječníkov, čo môže byť nebezpečné, od muža sa žiada, aby sa ponížil, zabezpečil vlastné pohlavné bunky cez masturbáciu nad pornočasopismi v akejsi diskrétnej miestnosti. O počatí nerozhodne prirodzené prostredie pri pohlavnom styku, ale lekár. Vytvorí niekoľko embryí, teda živých ľudských bytostí, ktoré vloží do maternice. Neskôr on rozhodne, ktoré z nich usmrtí, lebo vyvíjať sa všetky naraz dostatočne nemôžu. A nakoniec prebytočné embryá sa zmrazia. V centrách asistovanej reprodukcie sú ich po celom svete milióny. Obchoduje sa s nimi, využívajú sa na pokusy a keď sú prebytočné, tak sa jednoducho usmrtia. Naozaj sme sa dostali do doby, keď sa s človekom narába ako s tovarom. „Vyrobíme“ si ho kedy chceme a rovnako aj usmrtíme, ak sa nám zdá prebytočný. Všetko so všetkým súvisí. Ak môžeme rozhodnúť o usmrtení ľudskej bytosti po počatí, lebo je prebytočná, prečo by sme o tom nemohli rozhodnúť, keď bude mať povedzme 70 či 80 rokov. A sme pri eutanázii. Nikdy v dejinách sme neboli konfrontovaní s tak drastickou neúctou voči ľudskému životu ako teraz.

Osobne ma mrazí pri pomyslení, že by som v nejakej „mrazničke“ mal súrodenca alebo príbuzného. Ako katolícky kňaz som si istý, že pri umelom oplodnení sa objavia u rodičov, najmä u žien, syndrómy podobné po umelých potratoch. Keď padne eufória z narodeného dieťaťa, mnohí precitnú a budú mať výčitky svedomia. A toto vedomie, že umožnili usmrtiť vlastné deti, ich bude sprevádzať do konca života.

Čo si myslíte o obhajobe metód umelého oplodnenia argumentom demografickej krízy?

Demografickú krízu treba riešiť vytvoríme prorodinných opatrení. Vytvorením podmienok, aby sa mladí ľudia nebáli vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu. Nech zlé sociálne podmienky nie sú dôvodom na oddaľovanie vstupu do manželstva a materstva. A rovnako by spoločnosť mala viac oceniť tých rodičov, ktorí v manželstve statočne vychovali viac detí. Naša kultúra však ľudí k tomu vôbec nevedie. Práve naopak. Všade sa predstavujú pohlavný život pred manželstvom a mimomanželské vzťahy či rozvody ako bežná súčasť života. Ak nás kultúra neustále pobáda k svojvoľným rozhodnutiam a nerešpektovaniu Desatora, tak sa nečudujem, že demografickej kríze čelíme. Rozvrat rodinných vzťahov vždy sprevádza spoločenský úpadok.

Možno umelé oplodnenie považovať za útok na rodinu?

Určite áno. Rodinu tvoria rodičia dieťaťa, ktorí sú manželmi. Pri umelom oplodnení sa toto stráca. Dieťa má právo poznať svojich biologických rodičov. Tu sa naopak pozývajú anonymní darcovia vajíčok a spermií a dostávajú za to nemalé peniaze. Rovnako nie je dôstojné, aby o počatí dieťaťa, o výbere tej správnej spermie a vajíčka rozhodoval niekto zvonku. Toto konanie je však možné preto, že sa vytvorila mentalita nároku na dieťa, ktoré sa chápe ako tovar. Zaplatím si službu a na konci bude výsledok. Dieťa je však predovšetkým dar, pre kresťanov Boží dar. A na dary nárok neexistuje.

Na Slovensku funguje Centrum asistovanej reprodukcie. Máte informácie, čo sa deje s embryami, ktoré vznikajú pri umelom oplodnení a nie sú  vložené do maternice ženy?

Priame informácie nemáme, ale veľmi pravdepodobne sa s nimi narába podobne ako v iných centrách. Sú selektované, usmrcované, možno predávané a možno predmetom pokusov.

Sú známe tiež prípady, kedy manželia, ktorí môžu počať prirodzenou cestou podstúpili umelé oplodnenie, aby mali dieťa požadovaného pohlavia. Ako na vás pôsobia takéto požiadavky ľudí?

O takejto požiadavke som nepočul, ale má logiku. Ak si totiž môžem „objednať dieťa“, prečo by som si nemohol zvoliť jeho pohlavie? Viem si predstaviť, že toto môže niekoho napadnúť a určite si viem predstaviť, že sa nájdu kliniky, ktoré takejto požiadavke klientov vyhovejú.

Je známe stanovisko Katolíckej cirkvi, ktoré by v konkrétnom prípade schválilo počatie dieťaťa umelým oplodnením?

Určite nie. V Katolíckej cirkvi sa živo diskutuje o bioetických otázkach. Cirkev povzbudzuje vedcov a lekárov, aby sa rozvíjala liečba neplodnosti, ktorá sa stáva vážnym problémom. Umelé oplodnenie nie je nijaká liečba. Nie som odborníkom, ale viem, že veľmi úspešne sa rozvíja tzv. NaPro technológia. Rád využívam túto príležitosť na povzbudenie lekárov, aby sa viac venovali liečbe neplodnosti. Pribúdajú páry, ktoré odmietajú umelé oplodnenie, ale na Slovensku je málo lekárov, ktorí by sa venovali prijateľným alternatívam, najmä NaPro technológii.

Čo odporúčate manželom, ktorý nemôžu prirodzenou cestou počať dieťa?

Najskôr chcem podotknúť, že napriek tomu, že umelému oplodneniu sa treba vyhnúť, lebo je z pohľadu katolíka morálne neprijateľné a nesie so sebou aj rôzne iné riziká, chcem povedať, že nesúdim nikoho, kto sa touto cestou vybral. Uvedomujem si, že túžba po dieťati je veľká a chápem, že ak pár nikto nepovzbudí a neukáže im alternatívu, ľahko podľahnú tejto komerčnej ponuke. Deti narodené z umelého oplodnenia sú rovnocenné ľudské bytosti a spôsob ich počatia nebráni, aby boli pokrstené.

Cirkev si uvedomuje závažnosť traumy a utrpenia, ktoré prežíva neplodný pár. Aj samotne Písmo popisuje, aké náročne situácie zažívali neplodne ženy a akú veľkú potupu zakusovali zo strany okolia a žiaľ, dnes nie je tomu inak. Je ľudsky pochopiteľné, že pár pod záťažou svojej situácie a neraz aj tlaku okolia využije umelé oplodnenie v ilúzii, že tým naplní svoju nenaplnenú túžbu. Pre pár sa táto ťažká situácia môže stať cestou hľadania, do čoho skutočne vkladajú svoje šťastie a nádeje. Časom možno pochopia, že prijatie dieťaťa ako daru v správnom čase, hoci aj s odstupom rokov, prinesie viac šťastia do rodiny, ako rýchle riešenia ponúkané centrami, ktoré naopak, v dlhodobom horizonte nesú so sebou vážne morálne dilemy či ešte väčšie zúfalstvo pri hľadaní odpovede ako ich riešiť.

Ako kresťania sa stále môžeme modliť. Je veľmi dôležité, aby sme takýmto párom nerobili situáciu ťažšou nevhodnými otázkami, ale povzbudzovali ich a modlili sa za ne. Ak tento rozhovor čítajú neplodné páry, chcem ich povzbudiť, aby sa nevzdávali, boli trpezliví a prosili o Božiu pomoc. Tiež ich zahŕňam do svojich modlitieb.

ThLic. Anton Ziolkovský PhD., sa stal výkonným sekretárom Konferencie biskupov Slovenska v 1. augusta 2009. Narodil sa Spišskej Novej Vsi. Základnú teológiu absolvoval na Teologickom inštitúte Univerzity Komenského v Spišskom Podhradí. Kňazskú vysviacku prijal v júni 2002. Ako sám uvádza „vtedy sa nič neskončilo, iba začalo.“

Následne pôsobil ako kaplán v Kežmarku. Od roku 2004 do roku 2008 študoval v Ríme, kde získal na Pápežskej univerzite sv. Gregora licenciát z fundamentálnej teológie a napísal prácu pod vedením P. Donatha Hercsika „Il concetto di sensus fidelium nelle proposte di Wolfgang Beinert e di Dario Vitali“.

Jeho ďalším pôsobiskom sa následne stala farnosť Ružomberok. V tom čase zároveň obhájil na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity pod vedením prof. Jána Dudu doktorandskú dizertačnú prácu s názvom „Sensus fidelium v školskej katechéze“ v štúdijnom odbore Teória vzdelávania náboženskej výchovy – katolíckej.

Anton Ziolkovský je zároveň spoluzakladateľom a výkonným redaktorom časopisu pre teológiu, kultúru a spoločnosť – Nové Horizonty; predsedom občianskeho združenia Klub priateľov Ferka Skyčáka a členom výkonnej rady združenia katolíckych žurnalistov Network Slovakia.