Liberálna ideológia na Západe zjavne prechádza krízou. Vyvrcholila v roku 2016, keď establišmentové hnutia utrpeli jednu porážku za druhou. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že liberáli vážne uvažovali o nahradení „kompromitovaného“ volebného systému. Teraz, ako dúfajú redaktori The Economist, sa v strednej a východnej Európe objavil iný trend. Voliči regiónu sú údajne unavení zo „zlých vlád“ a svorne prechádzajú na tú „správnu stranu“.

„Osviežujúci“ október

„Až do tohto mesiaca,“ píše britský časopis s nadšením, „uprostred šera zlých vlád dochádzalo len k roztrúseným výbuchom odporu. Október ale priniesol osviežujúcu zmenu“.

Medzi takéto radostné náznaky zmien zaradil The Economist nečakanú rezignáciu rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza. Rovnako nečakanú porážku strany premiéra Andreja Babiša v Českej republike a tiež zjednotenie maďarskej opozície proti „večnému“ premiérovi Viktorovi Orbánovi. Proces západné noviny rýchlo pomenovali začiatkom „deorbanizácie Maďarska“. Samostatným dôvodom pre radosť „európskej verchušky“ je tvrdá reakcia Európskej únie na pokusy Poľska získať späť aspoň časť suverenity svojho súdneho systému.

Liberálny účel svätí prostriedky

Tomu všetkému hovoria „októbrová liberálna revolúcia“. Tá údajne teraz prebieha v EÚ. Podľa The Economist sa podarilo zastaviť „eróziu demokracie“ vo východnej Európe. „Európske hodnoty“ vraj znova víťazia.

Treba si uvedomiť, že západní liberáli sa nikdy zvlášť nehanbili za to, akými metódami a pomocou akých síl, často úplne protidemokratických, dosiahli víťazstvo ich „hodnôt“. Snažili sa napríklad ignorovať skutočnosť, že ich súčasný idol Jacinda Ardernová sa stala premiérkou Nového Zélandu výlučne vďaka spojenectvu s tamojšou pravicovo-nacionalistickou stranou.

A teraz, priam zadúšajúc sa potešením nad údajne začatým procesom „deorbanizácie Maďarska“, sa západná tlač snaží prehliadať skutočnosť, že jednou z hybných síl opozície je strana Jobbik. Presne tá, ktorú médiá neváhali nazvať „fašistickou“. Keďže sa teraz stavia proti Orbánovi, zrazu sa sa Jobbik „vzdialil od extrémizmu a antisemitizmu“. Pričom tomu v skutočnosti sami neveria. Vidina odstránenia „proruského“ Orbána zatieňuje všetky morálne princípy i posvätné „európske hodnoty“.

Plané liberálne nádeje?

Nakoľko sú však oprávnené nádeje liberálneho establishmentu na radikálnu zmenu trendov v strednej a východnej Európe? Ak si jej predstavitelia myslia, že ich odporcovia zložia ruky a potichu ustúpia, sú na veľkom omyle. Vodkyňa Národnej únie Francúzska Marine Le Penová totiž pricestovala do Maďarska na stretnutie s Viktorom  Orbánom.

Le Penová, ktorá sa snaží hrať na umiernenejšom poli, dostala nečakanú konkurenciu v osobe televízneho novinára Erica Zemmoura. Ten stavia kampaň na radikálnejšej protiprisťahovaleckej rétorike. Teraz musí svojmu voličovi dokázať rovnako pevné odhodlanie vzdorovať diktátu EÚ.

Le Penová znepokojená správou o stretnutí Zemmoura a Orbána, tiež urýchlene prišla do Budapešti. Jej hlavným cieľom je vytvorenie aliancie politických síl odporujúcich európskemu establišmentu. Teda sily, o vytvorenie ktorej sa už dlho snaží taliansky pronárodný vodca Matteo Salvini.

Oveľa nečakanejšie však bolo ďalšie stretnutie, ktoré mala Le Penová v Bruseli v predvečer svojej cesty do Budapešti. Zverejnila fotografie rozhovoru s hlavným „výtržníkom“ v radoch EÚ, poľským premiérom Mateuszom Morawieckim. Poľsko podporila v boji proti „neprijateľnému vydieraniu zo strany Európskej komisie“. Svojim voličom odkázala, že spolu s Poliakmi bude „obhajovať suverenitu európskych národov“ pred diktatúrou Bruselu.

V Poľsku vyvolalo stretnutie mierne povedané šok. Tamojší politici posadnutí protiruskou rétorikou nedokážu odpustiť Le Penovej výzvy na zlepšenie dobrých susedských vzťahov s Moskvou. Preto ju tvrdohlavo označujú za „agentku Kremľa“. Médiá pripomínajú, že líder vládnej strany Právo a spravodlivosť Jaroslaw Kaczynski o nej raz povedal, že „s ňou máme toľko spoločného ako s Putinom”.

Rozhorčený bol najmä bývalý šéf Európskej rady Donald Tusk, ktorý sa teraz snaží viesť proeurópske protesty vo svojej krajine. Ostro odsúdil Morawieckého za stretnutie s „proputinovskou“ Le Penovou. V odpovedi mu bolo pripomenuté, že on samotný sa s ruským prezidentom stretol viackrát. Takže samotného Putina zjavne „nepovažuje za „proputinovského.“

Šéf poľskej vlády, ktorý súhlasil so stretnutím s Le Penovou, si bol dobre vedomý, ako budú reagovať jeho proeurópski oponenti. Jeden z hlavných európskych liberálov bývalý belgický premiér Guy Verhofstadt napísal: „Aká zvláštna kombinácia! Vaša nenávisť k Európe musí byť väčšia ako vaše nezhody o jej nepriateľoch. Alebo sa aj Morawiecki pridal k Putinovmu táboru?”

Protiliberálna kontrarevolúcia

„Októbrová liberálna revolúcia“, o nevyhnutnosti ktorej tak dlho hovoria politici zastupujúci európsky establishment, však naráža na pokusy o „kontrarevolúciu“. A to na rôznych frontoch. Napätie v rámci EÚ chce využiť aj líder odštiepeneckej Británie Boris Johnson.

Čoraz viac vstupuje do sporu s Francúzskom v otázkach veľmi rôznorodého charakteru. Od migrácie, cez dopravu a obchod až po rybolovné kvóty. V obave, že odchodom Angely Merkelovej z postu nemeckej kancelárky sa únia stane „francúzskou“, sa Londýn snaží budovať nové spojenectvá. Napríklad zdroj blízky britskému ministrovi zahraničných vecí pre The Sunday Express uviedol, že Johnson pripravuje stretnutie s lídrami vlád Vyšehradskej štvorky. Teda Maďarska, Poľska, Českej republiky a Slovenska. Tento zdroj vtipkuje a možno i nie, že Británia by mohla vytvoriť „poradný orgán pre odchod z EÚ”.

Preto je predčasné hovoriť o porážke euroskeptikov. Médiá hlavného prúdu môžu oslavovať skutočné aj zdanlivé víťazstvá a vydávať ich za zbožné želania. Ale ak videli znaky „revolúcie“, potom museli zaregistrovať i „kontrarevolúciu“.

To môže viesť k veľmi nepríjemným dôsledkom. Liberáli sa tešia z porážky Babiša, ktorého len ťažko možno zaradiť medzi euroskeptikov. V koalícii, ktorá je výsledkom víťazstva opozície, však budú otvorení populisti z Pirátskej strany. Ak táto koalícia zlyhá, je možné, že Babiša pri zostavení menšinovej vlády podporí strana, ktorá požaduje referendum o vystúpení z EÚ.

A euroskepticizmus je v Českej republike oveľa silnejší ako v Poľsku alebo kdekoľvek inde v únii. Podľa posledných prieskumov len tretina obyvateľov Česka považuje EÚ za prínos. Pričom len menej ako polovica je pripravená hlasovať za zotrvanie krajiny v tomto zoskupení.

Nekrič hop …

Johnson a Le Penová teda majú v krajinách Vyšehradskej štvorky s kým spolupracovať pre prípad, že by sa rozhodli EÚ podkopať. A potom sa liberálmi vyhlásená „októbrová revolúcia“ môže pre nich zmeniť na obdobie otrasov horšie ako v roku 2016. Preto to vyzerá tak, že sa liberálne médiá s oslavou víťazstva európskeho establishmentu trocha poponáhľali.

Vladimír Kornilov