Keď sme v predchádzajúcich dieloch rozoberali politické mimovládky, opakovane sa ukázala jedna vec. „Zákon o transparentnosti“ sám osebe nestačí. Nestačí ani vtedy, keď má dobrý úmysel. Ústavný súd teraz poslancom koalície odkázal, že neprejde ani vtedy, keď je nastavený ako univerzálna metla. Nález PL. ÚS 11/2025 je stopka, ale nie zákaz. Je to odkaz, že upratovanie tretieho sektora je možné, len sa musí robiť spôsobom, ktorý ustojí ústavnú kontrolu.

Ústavný súd v náleze nepovedal, že Slovensko sa nesmie pýtať na peniaze v treťom sektore. Povedal, že ak sa štát pýta, musí vedieť prečo, musí vedieť koho a musí vedieť, kde je hranica. Inak sa z upratovania stane plošný zásah, ktorý dopadne aj na ľudí, ktorí nič neskrývajú, len nechcú byť verejne označení ako súčasť politického sporu.

Koalícia môže mať rozumný cieľ obnoviť dôveru v systém mimovládok, grantov, partnerstiev a advokačných projektov. Dôvera verejnosti sa nerozpadla náhodou. Rozpadla sa preto, že časť sektora sa postupne posunula od služby k vplyvu, od projektov k presadzovaniu agendy a od občianskej práce k politike inými prostriedkami. Práve pri takomto cieli však platí dvojnásobne, že zákon nemôže byť napísaný ako politický odkaz. Musí byť napísaný ako nástroj, ktorý obstojí aj vtedy, keď sa proti nemu postaví najhlasnejšia kampaň a najlepšia právna argumentácia.

Na tejto logike je dobre vidieť aj slabinu novely. Ciele boli napísané široko a politicky úderne, ale nástroje boli užšie a často mimo terča. Zverejňovanie mien darcov a nové výkazy samy osebe nepovedia, či je politik „nezávislý“, ani nespravia poriadok v lobingu, konfliktoch záujmov či v presunoch ľudí medzi úradmi a mimovládkami. Skôr vytvoria tlak na darcov a zasiahnu aj tých, ktorí s politikou nemajú nič spoločné. Ak má štát obnoviť dôveru, musí trafiť mechanizmy vplyvu, nie robiť plošnú evidenciu ako náhradu za prácu s rizikom.

Práca s rizikom namiesto plošného zverejňovania

Ústavný súd sa v náleze vracia stále k jednej otázke. Prečo má byť verejne zverejňovaná identita prispievateľov, keď kontrola môže fungovať aj bez verejného praniera. Štát má možnosti, ako údaje vyžiadať, evidovať a kontrolovať v rámci dohľadu, finančnej kontroly a cez políciu a prokuratúru. To je podstata rozdielu. Evidencia pre kontrolu je niečo iné ako otvorený register mien pre verejnosť.

V praxi ide o jednoduchý efekt. Ak sa z darcov a prispievateľov stane verejný zoznam, mnohí sa stiahnu. Nie preto, že robia niečo nezákonné, ale preto, že nechcú mať svoje meno v online priestore spojené s citlivými témami. Ústavný súd presne tento odstrašujúci účinok pomenoval ako problém, ktorý sa dotýka slobody združovania. A keď k tomu pridáš sankčný mechanizmus a režim povinností, ktorý je pre množstvo organizácií administratívne náročný, výsledok nie je poriadok. Výsledok je tlak na samoreguláciu cez strach.

Pre parlament je to najdôležitejší odkaz. Ak chce riešiť politický vplyv a tok peňazí, nemôže to robiť plošne. Musí to robiť cez riziko. Cez jasne definované situácie, kde je kontrola nevyhnutná, a cez režimy, ktoré nerozbijú občiansku spoločnosť ako takú.

To však neznamená, že verejnosť má zostať slepá. Ak je problémom nedôvera, štát musí občanom dať taký obraz, ktorý ju obnoví. Ústavný súd v skutočnosti hovorí, že medzi „nič nevidíte“ a „všetci budú v registri“ existuje stredná cesta. Kontrolné orgány môžu mať tvrdé a detailné dáta, no smerom k verejnosti sa dá nastaviť zrozumiteľná, overiteľná transparentnosť bez plošného zverejňovania mien. Kľúč je oddeliť verejné peniaze od súkromných darov a zamerať sa na rizikové situácie, nie na každého darcu.

Ústavný súd „zrezal“ aj starý automatizmus

Nález má jeden moment, ktorý stojí za osobitnú pozornosť, lebo je politicky aj systémovo výbušný. Ústavný súd pritom siahol aj na § 39 zákona o nadáciách, ktorý roky robil z nadácií povinné osoby podľa infozákona. A povedal jasne, že ani fakt, že to v zákone existuje od roku 2002, automaticky to neznamená, že je to v súlade s ústavou. Tradícia nie je imunita. Ústavný súd pozerá na to, či je zásah primeraný, či má jasný účel a či nejde ďalej, než treba.

To je pre parlament nepríjemná, ale potrebná správa. Nestačí si zvyknúť na právny režim len preto, že je „starý“. Ak sa ukáže, že vytvára neprimerané povinnosti, administratívnu záťaž a priestor na šikanózne využívanie, Ústavný súd ho vie rozobrať aj dodatočne. V tomto prípade navyše otvorene pomenoval riziko: keď sa na súkromné subjekty prenesú povinnosti ako na úrady, môže to ohroziť samotnú existenciu a fungovanie organizácií.

To neznamená, že nadácie majú mať „pokoj“. Znamená to, že ak štát chce informácie, musí ich nastaviť tak, aby povinnosť mala oporu v ústave a aby mala rozumnú mieru.

Maďar varuje pred mentalitou „vyhraj voľby a môžeš všetko“

Pozornosť si zaslúži aj odlišné stanovisko sudcu Miloša Maďara preto, že ide po jadre demokracie, nie po ideológii. Pripomína, že ak sa namieta legislatívny proces, Ústavný súd by sa ním mal zaoberať ako prvým, nie ako poznámkou na konci. Proces je brána. Ak brána nefunguje, je zbytočné tváriť sa, že obsah je čistý, lebo zákon už stojí na pochybnom základe.

Ešte dôležitejšie je jeho varovanie, ktoré je v slovenskej politike až príliš aktuálne. Demokracia nie je len aritmetika hlasov. Väčšina rozhoduje, ale nesmie z parlamentu urobiť továreň na zákony bez reálnej diskusie. Mentalita „vyhraj voľby a môžeš všetko“ pôsobí ako efektivita, no v skutočnosti znižuje dôveru v to, že parlament je miesto, kde sa má viesť spor a kde majú byť počuť aj nepohodlné argumenty.

Áno, opozícia v každom volebnom období ťahá za kratší koniec a je pri väčšine koalície prehlasovaná. Rozdiel je v tom, či ide len o aritmetiku hlasov, alebo aj o spôsob, akým sa zákon v procese „prekope“. V tomto prípade sa problém neviaže na skrátené legislatívne konanie. Viaže sa na prax, keď sa v druhom čítaní cez pozmeňujúce návrhy zásadne zmení obsah, poslanci nemajú reálny priestor sa s prepisom oboznámiť a zákon sa mení na improvizáciu od verzie k verzii. A keď sa pri takto zásadnej zmene navyše skráti rozprava v druhom čítaní, parlament si sám znižuje dôveryhodnosť vlastného rozhodnutia. Pred týmto typom „vyhraj voľby a môžeš všetko“ sudca Maďar varuje. Aj keď väčšina Ústavného súdu napokon proces za protiústavný neoznačila, varovanie je politicky aj systémovo čitateľné.

Maďarovo varovanie pritom nevyhnutne otvorí otázku, ktorú si časť verejnosti kladie už roky. Prečo v pandemických rokoch 2020–2022 pôsobil parlamentný zrýchlený režim pri zásahoch do práv ako tolerovaná norma, no dnes pri treťom sektore počujeme z Ústavného súdu ostré varovanie pred logikou „vyhraj voľby a môžeš všetko“. Mnohí ľudia vtedy čakali tvrdšiu brzdu a namiesto nej mali pocit, že výnimka sa mení na zvyk. Aj preto bude tento moment mnohými čítaný ako dvojitý meter.

Autonómia mimovládok nie je ospravedlnenie vplyvu, je to hranica pre štát

Veľa ľudí cíti ešte jednu vec. Časť mimovládok, tzv. politické mimovládky nerobí len verejnoprospešné služby. Robí advokáciu, ovplyvňuje verejnú debatu, niekedy zasahuje do sporov o slobodu slova, selektívne si vyberá „správne“ kauzy a „správnych“ vinníkov. A potom sa z ich kruhov presúvajú ľudia do štátu, do úradov a do strán a späť. Vzniká dojem, že politický zápas je pokrivený, lebo časť boja prebieha mimo volieb, mimo zodpovednosti a mimo rovnakých pravidiel.

Ústavný súd však v tomto náleze nerieši, kto má pravdu v kultúrnych a politických sporoch. Rieši, aké nástroje môže štát použiť, keď chce reagovať. A odkazuje, že plošné zverejňovanie mien darcov verejnosti nie je cesta, ak nie je striktne nevyhnutná a primeraná.

To neznamená, že parlament nemá nástroje na upratanie vplyvu. Znamená to, že ich musí poskladať inak. Ak je cieľom férovejšia politická súťaž, zákon sa má zamerať na riziko, nie na každého občana, ktorý niečo daroval. Na verejné peniaze, na zmluvy so štátom, na konflikty záujmov, na pravidlá lobingu a na tzv. otáčavé dvere, teda presuny ľudí medzi štátom a organizáciami, ktoré majú záujem na rozhodnutiach štátu. Kontrola má byť účinná, ale má zostať v režime štátu, nie v režime verejného praniera.

Jedna jasná výzva pre parlament

Koalícia teraz stojí pred jednoduchou skúškou. Buď z nálezu spraví výhovorku, alebo z neho spraví návod, ako upratať tretí sektor ústavne a udržateľne. Ak koalícia myslí upratanie vážne, toto je moment, keď sa to ukáže.

Plošné riešenia dávajú na prvý pohľad pocit poriadku, no keď „pre istotu“ zasiahnu aj nevinných, robia z poriadku ďalší zdroj nedôvery. Parlamentná väčšina musí trafiť mieru. Musí ísť po riziku, oddeliť verejné peniaze od súkromných darov, urobiť to procesne čisto a ustáť politický tlak opozície aj krik dotknutých mimovládok.

Voličovi dnes ostáva veriť, že z toho nebude alibi. „Chceli sme, ale Ústavný súd to odmietol“ by bolo lacné zbavenie povinnosti naplniť predvolebný sľub. Teraz je na ťahu parlament.